SM. Richardis Nováková, SCB
V máji tohto roku uplynulo dvadsať rokov od úmrtia karmelitána P. Melichara Karáska, dlhoročného farára v Kostelnom Vydří v dobách totality (1950–85). Pri príležitosti tohto výročia sme poprosili o pár spomienok sestru Richardis, ktorá vo vyderskej škole prežila kus svojho detstva, a tak poznala tujších karmelitánov už v dobách, keď mnohí sme ešte neboli na svete alebo sme do Kostelného Vydří svoju cestičku ešte nemali vykročenú.
Otca Melichara Karáska som spoznala v roku 1946, keď prišiel do Kostelného Vydří z Nemecka, kde za vojny prežíval rehoľnú formáciu. Dovtedy som len počula, že je najstarší zo štyroch synov pána kostelníka Karáska, ktorého rodina bývala v chalúpke pri lese a patrila teda k obyvateľom „Kopečka“, ako sa hovorilo hornému kostolu s okolím.
Páter Melichar – tak sme mu všetci hovorili – sa javil ako človek plachý, nesmelý, ale pokojný a vyrovnaný, s vlídnym pohľadom a úsmevom. Nemal dar slova a dlhý pobyt v nemeckom prostredí zanechal stopy aj na jeho českých vyjadreniach. Nemohol niekedy rýchlo nájsť správny český výraz. To sa však počas ďalších rokov upravilo.
Päťdesiate roky, kedy boli režimom likvidované kláštory, som už prežila v Prahe. O tom, čo sa dialo vo Vydří, som počula od príbuzných, keď za mnou prišli na návštevu. Vtedy nám naše rehoľné pravidlá nedovolili jazdiť domov, takže som do Kostelného Vydří prišla až v roku 1968, keď na odporúčanie Druhého vatikánskeho koncilu naša kongregácia prijala niektoré úpravy, medzi nimi aj zmenu rehoľného rúcha a prax dovolených u príbuzných z apoštolských dôvodov. V tom roku mi tiež zomrela maminka. Na jej pohrebe boli prítomní všetci traja vyderští karmelitáni, čo si celá rodina veľmi vážila.
Naša kongregácia otvorila na začiatku roku 1969 noviciát v Moravských Budějoviciach, to bolo pomerne blízko Kostelného Vydří. A pretože pomoc Panny Márie je pri duchovnom raste sestier nevyhnutná, javilo sa ako žiaduce ísť čo najskôr na súkromnú púť do Kostelného Vydří. Tam som sa teda opäť stretla s P. Melicharom, ktorý verne strážil a trpezlivo opatruje pútny kostol. Bolo potrebné stálych drobných opráv, lipy značné vyrástli a poškodzovali krytinu strechy, drsné zimné počasie sa podpisovalo na rôznych častiach kostola. P. Melichar robil, čo mohol, ak mu to cirkevní tajomníci a pamiatkári dovolili. Takisto v intenciách liturgických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu zriadil nový obetný stôl a odstránil mriežku oddeľujúcu presbytár od chrámovej lode.
Pri návštevách pútnického miesta sme mali voľný prístup na faru a vždy nás otec Melichar srdečne vítal. Raz v lete, keď rástli huby, sme si ich nazbierali v okolitých lesoch okolo Kopečka. P. Melichar dovolil, aby sme si ich v kuchyni pripravili na obed, a potom prijal naše pozvanie k jeho stolu. Všimla som si vtedy, že domáca mačka sa uvelebila na vankúši na pohovke za stolom. Dala som najavo svoj nesúhlas s jej konaním poznámkou, že mačka patrí za dvere a nie za stôl. Otec sa na mňa pozrel s takým smutným pohľadom a hovoril: „Viete, keď je tu človek celé dni a noci sám, tak je mu milý každý živý tvor, ktorý vedľa neho dýcha.“ Zastydela som sa za svoje poznámky, keď som si v tej chvíli uvedomila, že bol v tom veľkom dome naozaj osamelý, nemal ani stálu hospodyňu, väčšinu vecí vrátane varenia si musel robiť sám. Ale myslím, že pritom duchovne uzrával. Raz som niečo vybavovala na fare v Nových Syroviciach, kde bol ešte pomerne mladý kňaz, ale bol po infarkte. Hneď pri vstupe som si všimla, že má na chodbe obraz vyderskej Panny Márie. Prejavila som radostný údiv a on mi hovoril: „Tam ja často chodím k Panne Márii a taktiež za Páterom Melicharom. On je veľmi múdry, veľa si už vytrpel, aj keď sa to nezdá, a preto vždy správne poradí. Je nás viac, čo za ním chodíme.“
Viem, že sa vždy srdečne radoval, keď mohol do Vydří chodiť aj P. Metoděj na púte. Bola to iste pre neho posila, keď mohol byť aspoň niekoľko dní v spoločnosti spolubratra. Pán prevor už vtedy nežil.
P. Melichar bol aj napriek svojej miernosti a dobrote stále šikanovaný cirkevným tajomníkom. Keď som tam raz prišla – neviem presne, snáď to už bolo v osemdesiatych rokoch – hovoril mi so smútením, že cirkevný tajomník zakázal celonočnú adoráciu pred sviatkom Panny Márie Karmelskej, ktorá bola hojně navštevovaná. Povedal prý mu, že také oravské zvyky sa do Čiech ťahať nebudú. To už totiž Dačicko bolo prevedené do Juhočeského kraja. Smiala som sa tomu a hovorila mu: „Škoda, že ste nevedeli, že ten zvyk sme priniesli s maminkou z Křemešníka, teda z Čiech. Boli sme tam na púti v roku 1947 a veľmi sa nám páčila práve tá nočná adorácia. Tak sa to ešte so schválením pána prevora Valeny zavedlo i vo Vydří.“
Ako roky ubiehali, pri nejakej ďalšej mojej návšteve si trochu posťažoval na zdravotné ťažkosti, že už žiadal o nejakú pomoc na konzistoři. Počula som potom, že dostal infarkt, ale tiež tú pomoc v osobe otca Pavla Klimoviča. Od neho som sa neskôr tiež doviedela o smrti P. Melichara. Tá ho zastihla na hod Božej svätodušnej v roku 1985. Po svätej omši v kostole prý nechcel raňajkovať, že mu nie je dobre, že sa pôjde von pomodliť ruženec. Tam ho na hlavnej bráne kláštora našiel otec Klimovič po návrate z Volfířova už mŕtveho. Zrejme ďalší záchvat infarktu ukončil jeho život a Panna Mária ho s tým ružencom v ruke previedla do karmelského konventu vo večnej blaženosti.
