Výbor myšleniek zo spisov P. Jána Brenningera, O.Carm. – 1. časť
25. novembra 2006 uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia P. Jána Brenningera, O.Carm. Pri tejto príležitosti chceme uverejniť na stránkach nášho časopisu nielen stručnú informáciu o jeho živote, ale aj niektoré jeho úvahy týkajúce sa karmelského povolania a spirituality.
Otec Brenninger sa narodil 16. apríla 1890 vo Freisingu v Bavorsku a pri krste dostal meno Jozef. V detstve bol postihnutý ochrnutím nôh a bol zázračne uzdravený na prímluvu Panny Márie, vzývanej na pútnickom mieste v Altöttingu. V devätnástich rokoch vstúpil do Rádu karmelitánov a prijal meno Ján (od Kríža). Po vykonaných štúdiách bol 26. júla 1914 vysvätený za kňaza. Počas nasledujúcich rokov prešiel vo svojom vzťahu k nášmu rádovému spoločenstvu osobnou krízou. Snáď to súviselo s vtedajšou ťažkou situáciou rádu v Bavorsku, ktorú ešte zintenzívnila svetová vojna. P. Ján vtedy požiadal o dovolenie prestúpiť do rádu bosých karmelitánov a len vďaka vplyvu generálneho prokurátora nášho rádu P. Huberta Driessena vatikánska kongregácia pre rehoľníkov túto jeho žiadosť zamietla.1 Čoskoro bol poverovaný dôležitými úlohami v jednotlivých kláštoroch i v provincii. Potom od roku 1925 až do svojej smrti pôsobil v Ríme ako tzv. generálny asistent, teda blízky spolupracovník generálneho preláta. Z titulu svojej funkcie vizitoval mimo iného aj kláštor v Kostelnej Vydri (iste v roku 1930, snáď už predtým aj v roku 1926). Dvanásť rokov (1931–1942) v Ríme pôsobil tiež ako predstavený medzinárodnej kolégie sv. Alberta, kde sám vyučoval mariológiu, mystickú teológiu a hebrejčinu. Zároveň bol aj examinátorom rímskeho kléru a bolo mu zverené duchovné vedenie niekoľkých rehoľných inštitútov. Od roku 1940 mal na starosti tiež starostlivosť o terciárov a členov škapulířových bratstiev. V rámci tohto svojho úlohy pripravoval text novej rehole pre tretí rád. Bola schválená a uvedená do platnosti až v roku 1948, teda po jeho smrti. V októbri roku 1945 sa u neho prejavila vážna choroba. Po mesiaci utrpenia a pobytu v nemocnici zomrel 25. novembra 1946.
V nasledujúcom texte vám prinášame voľne vybrané ukážky z jeho duchovného odkazu, ako ich uverejnil P. Emmanuele Boaga, O.Carm., v rehoľnej revue Analecta ordinis carmelitarum, sv. 47, č. 2, ročník 1996.
P. Brenninger bol predovšetkým oddaný svojmu povolaniu a k láske k nemu vyzýval aj svojich karmelitánskych bratov a sestry. Odísť na svätú horu Karmel, čo je „vinica a záhrada Božia,“ znamenalo pre neho vidieť v Karmelu „symbol zintenzívneného vnútorného života, symbol túžby a vystupovania vzhúru k dokonalému zjednoteniu s Bohom v láske.“ „Karmel,“ hovoril, „je symbolom kontemplácie, láskyplného ponorenia našej mysle do večných pravd a (hlbokých) tajomstiev našej viery, ktorého cieľom je bezvýhradne sa darovať Bohu, ktorý jediný je zdrojom života a šťastia. Práve preto však Karmel predstavuje aj symbol pokánia a obete.“
„Eliášova obeť na hore Karmelu nám ukazuje dva dôležité aspekty karmelitánskeho života. Tým prvým sú jednoznačné rozhodnutia, pretože nie je možné poskakovať na dve strany. Práve taká rozhodnutia vyžaduje veľká skutočnosť Božej prítomnosti, veď On je zdrojom všetkého života a Boh sám stačí. Tieto jednoznačné postoje v živote si žiada aj naše vlastné založenie, naša malosť, to, že nikdy nie sme dost spokojní, a cesta, ktorú pred sebou máme. Pretože bez Boha nemá náš život vysvetlenie, nemá zmysel a je bez ceny. Myšlienka na Boha musí pochopiť všetko. Nie je možné poskakovať na dve strany. Boh je všetko. Z toho vychádza aj karmelitánsky princíp: Boh sám, vždy a vo všetkom, čiže vychádzať z vôle Božej, kráčať v sprievode Božom a mieriť k sláve, chvále Božej.“
„Tým druhým aspektom je celopal neboli úplné obetovanie. Úplná obeť, nie len úkon ponúknutia alebo len časť.“ Tu P. Ján Brenninger poukazuje na oheň, ktorý na Karmelu zostúpil z neba a pohltil všetko – obetný dar, drevo i oltár. „Ona jednoznačné rozhodnutia sú prostriedkom k tomu, aby sme mohli byť celopalom: kéž je v nás aspoň začiatok týchto jednoznačných rozhodnutí...“
K pochopeniu charakteristických rysov výstupu na horu Karmel použil ako pomôcku, ako hovoril: „školu karmelitánskeho záhradníctva,“ ktorá spočíva v trojitej činnosti: „odstrániť, zasadiť a zavlažovať Božiu záhradu.
Odstraňovať: odstrániť, vzďaľovať, potierať všedný hriech a akúkoľvek nepoddajnosť voči Bohu; teda vytrhávať škodlivé buriny, vášne rozleptávajúce ducha (pýchu, ješitnosť, ctižiadostivosť) i telo (pohodlnosť, neobmedzenosť, zmyselnosť).
Zasadiť: praktikovať nevyhnutné cnosti súvisiace so životom v rodine i v spoločnosti (veď žijeme v rodine) a milovať. Tieto cnosti sa prejavujú vo vystupovaní, vo spôsoboch, ako hovoríme a ako sa správame, ale rodia sa predovšetkým zvnútra: zdvorilosť, miernosť a trpezlivosť, pokora, láska.
Zavlažovať: záhrada potrebuje vodu. Nevyhnutne potrebujeme milosť, pretože nie sme nič, pretože nezmôžeme nič bez svetla, bez sily, bez vytrvalosti, a to tým viac, čím viac usilujeme dosiahnuť vrchol Karmelu.“
Keď rozvíja úvahy o duchovnej symbolike hory Karmel, vychádza P. Ján z otázky: „Kto vystúpi na túto horu? Kto bude prebývať na Pánovom svätom mieste?“ A ako odpoveď uvádza dve podmienky pre výstup.
„Musíme byť schopní povedať so žalmistom: „Hospodine, milujem tvoj dom, kde prebývaš, a miesto, kde sídli tvoja sláva“ (Ž 26,8). Je potrebné, aby sme celým srdcom objali toto naše sväté povolanie, aby sme boli presvedčení, že sme od Pána prijali naprosto výnimočnú milosť, keď nás uvedol do krajiny Karmelu, aby sme z nej jedli ovocie a jej vybrané plody.2 Musíme – aby sme tak povedali – z plných pľúc vdýchnuť ducha Karmelu, až jím budeme úplne preniknutí. Je potrebné, aby sme planuli túžbou dosiahnuť až na vrchol Karmelu a nezastavili sa na úpätí tejto svätej hory. Svätyňa je hore, na vrchole pohoria.
Avšak varujme sa pokušenia meniť Karmel podľa svojho gusta. Je nutné ho prijať taký, aký je. Karmel je svätyňa Božia, je hora. Karmelitánsky život teda predstavuje výstup, námahu, a nie bezstarostnú prechádzku ani zábavný výlet.
Je potrebné si zamilovať všetko, čo patrí k duchu Karmelu, zvlášť potom život modlitby, ktorý je preň charakteristický. Základom však nie je, že sa modlíme veľa či že odriekavame množstvo modlitieb, ale dôležité je, že milujeme modliť sa. A modliť sa znamená byť s Bohom a správať sa k nemu naprosto ako k tomu, kto je pre nás to najväčšie dobro, náš život, našu radosť a potešenie, skrátka ako k tomu, kto je pre nás všetkým a koho hľadáme celým srdcom...
Pri výstupe musíme byť vytrvalí. Na vrchol nemožno vybehnúť. Výstup je pomalý a namáhavý... Mnohí tak síce začínajú s odhodlaním, čoskoro sa však unavia, a namiesto toho, aby vo stúpaní odvážne pokračovali, zastavia sa v polovici cesty, alebo sa skôr vracajú späť do nížiny priemernosti, kde sa vlečú a krúžia okolo hory, ktorej vrchol sa im už zdá byť nedosiahnuteľný. Nie, netreba strácať odvahu, treba pokračovať vo výstupe, ozbrojení neochvejnou a neúnavnou dôverou v pomoc Pána a našej presvätej Matky. Všetko je možné tomu, kto verí, hovorí náš Pán. Potrebujeme však trpezlivosť, pretože náš Pán obvykle nedáva všetko naraz. Sám vyberá čas a vhodný okamih podľa svojej vôle a v súlade s tým, čo je pre nás dobré. Heslo nášho rádu však musí vždy byť: Až na vrchol Karmelu.
Druhú podmienku nachádzame v slovách: „Innocens manibus et mundo corde“ (Ž 24,4). Len ten, kto má „nevinné ruky a čisté srdce“ môže dúfať, že dosiahne až k cieľu, až k úplnému zjednoteniu s Bohom v láske, až na vrchol Karmelu.“ P. Ján sa odvoláva na text karmelitánskeho spisu O založení prvých mníchov, ktorý popisuje cieľ karmelitánskeho života slovami: „obetovať Bohu čisté srdce.“ On pridáva: „Výstup na Karmel vyžaduje zriekajú sa hriechu. Hriech je veľká záťaž, ktorá stiahne dušu dolu a nedovoľuje jej povzniesť sa k výšinám mystickej hory. Dobrovoľné lnutie ku hriechu, i len všednému, je veľkou prekážkou modlitby. Hriech totiž, i onen všedný, je absenciou lásky a ono spojenie spočíva práve v láske. Preto sv. Ján od Kríža kontempláciu výslovne nazýva „spojením lásky“. Prvým stupňom výstupu na Karmel je teda boj proti hriechu. A tento boj musí trvať, pokým nebudú vytrhnuté aj posledné koreňové plevele.
Ďalej je na mieste čo najúplnejší odstup od stvorení. Pri hriechu sa duša odpútava od Boha a upína sa na niečo stvorené; preto pre návrat k Bohu je treba postupovať opačným smerom: odpútať sa od toho, čo je stvorené, a upínať sa na Boha. (...)
Aby sme vystúpili až na vrchol Karmelu, musíme sa odevzdať Pánu a nechať ho konať. (...) Tým, čo nás nesie nahor, nie je už naša aktivita ani obety, ktoré sme si sami vybrali; to Božie pôsobenie v nás nám dáva okusit najlepšie plody hory kontemplacie, avšak za predpokladu, že z našej strany nechýba nevyhnutná spolupráca.
Zbožná duša sa teda zcela daruje Bohu, ať sa bezvýhradne odevzdá jeho božskému vedeniu a prijíma bezpodmienečne, čo jej zosiela, ať nehľadí nikdy späť, ale vždy vpred, s neochvejnou dôverou, i keď bude musieť prechádzať temnými nocami a hustými hmlami, a Boh sa spoľahlivo zvláštnym spôsobom ujme tejto veľkorysej duše, vyslobodí ju z „tenat lovcov“ a postaví ju na pevnú skalu, na vrchol Karmelu.
A keď dospejeme na vrchol Karmelu, čo tam nájdeme?
Čistý vzduch: slobodu duše od hriechu, od sobectva a pýchy, od všetkej tuposti; duša sa nadýchne čistého vzduchu Božieho.
Dokonalý pokoj: odstup od všetkého, vyrovnanosť presahujúca všetko a pôsobiaca, že duša zostáva stále spojená s Pánom.
Úžasný rozhľad: duša prežíva kontempláciu, posilnená darami Ducha Svätého: múdrosti, vedomosti, rady.
Podľa talianskej predlohy spracovali Vlaďka M. Polišenská a P. Gorazd, O.Carm.
