Milá sestra Olympie,
počúvaj, prosím, čo Ti chcem povedať. Prečo si tak znepokojená, smutná a ústaraná? Preto, že búrka, ktorá dolieha na cirkev, je silná a hrozivá a zahalila všetko do trvalej temnoty? Preto, že sa blíži svojmu vrcholu? Preto, že nám každý deň prináša hrôzu naháňajúce stroskotanie, zatiaľ čo sa celý svet okolo nás rúti v sutinách? (…)
Hoci si všetku túto biedu dobre uvedomujem, nikdy som prestal dúfať. Vždy mám na mysli Najvyššieho Lodivoda. A ak si dáva na čas, je to jednoducho jeho rozhodnutie. Nevyslobodí nás z nebezpečenstva hneď, ako nás začne ohrozovať, ale zahná ho, až bude blízko svojho vrcholu, v okamihu, keď sa už všetci vzdajú nádeje.
Nenechaj sa tým, čo sa deje, odradiť. Musíš sa báť iba jednej veci, ktorá Tě pokúša, a to je hriech. Všetko ostatné nemá žiadny význam: sprisahania, hádky, zrady, lži, obvinenia, zabavenie majetku, vyhnanstvo, ostré meče, nebezpečenstvo mora alebo hrozba vojny. Nič netrvá navždy. To všetko pomine. Prítomnosť môže byť šťastná alebo smutná, určite však nepotrvá večne. (…)
Nerob si starosti s tými vecami. Namiesto toho znovu a znova volaj k Ježišovi, ktorého miluješ, a pros ho, aby sa k Tebe obrátil. Potom Tvoj smútok zmizne v jedinom okamihu.
Tvůj
Ján
(Ján Zlatoústy /349–407/, list z vyhnanstva, jún 404)
