Milý priateľ,
smrť je príliš bežná vec, než aby sa o nej dalo hovoriť ako o novinke. Náš život nie je ničím iným než pôžičkou, z ktorej máme počas doby zapožičania vytĺcť čo najväčší zisk. Dobrý odchod zo sveta si žiada iba krátky smútok, veď je prístavom chránim pred búrkami, vstupom do večnej blaženosti. Nesmierny smútok nad mŕtvym je buď plodom sebelásky alebo ukvapeného súdu.
Nepohľadilo by Vás predsa, že sa Váš priateľ sťahuje zo zrúteného domu a dom sám je srovnaný so zemou, keby ste vedeli, že bude prestavaný do omnoho vznešenejšej podoby a poskytne svojmu obyvateľovi radosť z lepšieho príbytku. Nechajte teda dušu Vašej sestry odísť bez smútenia; nech sa jej telo navrátí do prachu. Odtrhnite svoje oči od trosiek tohto domu a upnite ich na majestátnosť novej stavby, ktorá, podľa slov svätého Pavla, bude nezničiteľná, oslávená, tajomná, duchovná a nesmrteľná. Nepovažujte to za utrpenie, že bola teraz od Vás odlúčená, ale uvedomujte si milosť, že Vám bola „požičaná“ na tak dlho. Neukazujte žiadnu neochotu vrátiť Bohu to, čo je jeho, lebo ste za ňu doteraz predsa neplatili žiadne úroky. Rozmýšľajte nie nad tým, ako dlho ste sa ešte mohol tešiť z jej spoločnosti, ale o koľko skôr ste ju mohli stratiť, a prijmite skutočnosť, že je právom nášho Pána a Vládcu stanoviť dostatočné dôvody pre jej smrť. Nechajte Ho – s Vaším súhlasom – česať hrozno zo svojej révy a trhať plody svojich vlastných stromov; a uvažujte nad tým, aké sú Jeho podivuhodné stvorenia bezpečné v rukách svojho Tvorcu, ktorý ich miluje najviac zo všetkých a je naj schopnejší ich ochrániť. Veď Bohu sa zlíbilo ju povolať a ona bola schopná odísť. A Vy, tretí z nich, máte tieto tri pramene zviazať do šnúry tým, že poviete: Hospodin dal, Hospodin vzal, nech sa deje, čo sa Jemu páči, meno Hospodinovo buď požehnané.
Robert
(Robert Southwell, SJ /1561–1595/, list priateľovi, 30. september 1591)
