Na svätodušný pondelok, 7. júna 1897, tri dni pred svojimi tridsiatymi narodeninami, písal P. Maurice Terezii:
Včera, moja drahá sestra, práve v hodinu, keď Duch svätý zostúpil na apoštolov so svojim svetlom a so svojou silou, som dostal jeho príkaz z úst svojho duchovného vodcu: Vy máte vážne povolanie, pevne v to verím a Boh v ňom jedinečne prejavuje svoju Prozreteľnosť. Navyše chce, abyste bol misionárom, cesta je otvorená, choďte. (…)
Klaňajme sa Bohu, milá sestra, ďakujte mu so mnou. Prosím, aby ste verila, že si zaslúžim túto česť byť misionárom menej ako kto iný. Hľadím na ňu len s chvením a táto Božia láska ma do istej miery desí – a predsa chcem, aby dôvera zvíťazila, a vydávam sa bezvýhradne. (…) Chcem dávať bez počítania.
Po dvoch týždňoch mu Terezia odpovedala:
Môj drahý Bratôčku,
s vami som ďakovala Pánu za veľkú milosť, ktorú vám udelil v deň Letníc. O tomto krásnom sviatku som tiež ja dostala (pred desiatimi rokmi) nie od svojho vodcu, ale od nášho Otca povolenie stať sa apoštolkou na Karmeli. Je to teda ďalšie zblíženie medzi našimi dušami. (…) Vy viete: teraz sme dvaja, práca pôjde rýchlejšie…
V deň Tereziinej smrti, 30. septembra 1897, sa P. Maurice nalodil v Marseille a vyplul do Afriky, aby tu vstúpil do noviciátu „Bielych Otcom“, Misionárov Afriky. Roku 1927 bola Terezia vyhlásená pápežom Piom XI. za patrónku misií.
(P. Maurice Bellière /1874–1907/, list Terezii od Dítěte Ježíša, KT 186, 7. júna 1897;
Terezie od Dítěte Ježíša a Svätej Tváre, list abbé Bellièrovi, DT 247, 21. júna 1897)
