Pamiatka Prebodnutia srdca sv. Terezia, 26. augusta
»Medzi Terezkinými cnosťami vyniká predovšetkým jej láska k Bohu, ktorú náš Pán Ježiš Kristus četnými víziami a zjaveniami ešte zväčšil. Tak si ju v jednom vízení zvolil za svoju nevestu; v inom videla Terezia stáť vedľa seba anjela, ktorý jej prebodol srdce horiacim kopím. Tieto nebeské dary Božej lásky roznítili v jej srdci taký oheň, že s vroucí láskou sľúbila robiť vždy to, čo bude poznávať ako dokonalejšie a ako to, čo patrí k väčšej sláve Božej.«
(Róbert XV., Bula k svätorečeniu)
Zo spisu »Plameň lásky žhavý« od sv. Jána od Kríža
V knihe Deuteronómium hovorí Mojžiš, že „Hospodin, náš Boh je oheň, ktorý pohlcuje“ (1). Tým sa myslí oheň lásky – oheň nekonečnej sily, ktorý môže pohltiť tak, že sa to nedá porovnať s žiadnym iným ohňom, a horí tak prudko, že to, čoho sa dotkne, môže pretransformovať na seba. Ale v každej duši horí a spaluje ju podľa toho, ako ju nájde pripravenú: niektoré viac, iné menej; a tiež nakolko on chce a ako a kedy chce. A keď sa tento nesmierny oheň lásky dotkne duše trochu prudšie, vystupňuje lásku duše, že sa jej zdá, že horí viac než všetky žiare sveta. A pretože tento božský oheň teraz pretransformoval dušu na seba, cíti nielen jeho výheň, ale sama sa stáva výhňou mocného ohňa.
Je obdivuhodné a stojí za to, aby sme sa zmienili o tom, že tento Boží oheň je síce tak prudký a pohlcujúci, že by tisíc svetov pohltilo oveľa ľahšie než pozemský oheň jediné ľanové vlákno, a predsa nespáli a nezničí duše, v ktorých horí. Skôr v nich plane nežne a svojou silou a svojim žeravým žiarením ich oblažuje a zbožšťuje. Lebo keď sa Boh takto duši podáva, chce jej dať väčšiu krásu a veľkosť, preto ju nesužuje, ale rozširuje; nevydiera, ale oblažuje a prezažaruje a obohacuje.
Šťastná duša, ktorá dosiahla tak vynikajúceho údelu, ktorým je ona výheň: všetko vie, všetko okúša, robí všetko, čo chce, a všetko sa jej darí (2), nikto ju nepremôže, nič sa jej nedotkne. Pretože táto duša je ten, o kom apoštol hovorí: Človek ducha sa môže súdiť o všetkom, sám však nepodlieha súdu nikoho (3). A inde: „Duch skúma všetko, aj hlbiny Božie“ (4).
Keď duša plane takou láskou, môže sa stať, že cíti, akoby ju nejaký serafín prebodol kopím naplneným najžhavejšou láskou a prenikol ju týmto žeravým uhlíkom (5), inak povedané, oným plameňom, a vypálil jej tak žhavé znamenie. Vtedy sa duša cíti akoby premenená v onen mocný plameň lásky a akoby prebodnutá ako v srdci, tak vo svojom najhlbšom nitre.
Málo duší dosiahne až sem, ale niektoré sem došli, väčšinou duše tých, ktorých cnosť a duch mali ako dedičstvo prejsť na ich synov a dcéry. Boh tak dal hlave v prvinách Ducha bohatstvo a silu, podľa toho, aké malo byť dedičstvo domu.
Ó šťastná ráno, zasadená tým, kto dovede len uzdravovať! Ó žiadúca a prešťastná ráno, lebo si nebola zasadená pre nič iné, než pre radosť duše a pre jej rozkoš! Veľká je tá rána, lebo veľký je ten, ktorý ju zasadil; a veľká je radosť, lebo oheň lásky je nekonečný. Teda – ó blahodarná ráno!, tým viac svrchovane blahodarná, čím viac zasiahla najhlbší stred duše výheň lásky a spaluje všetko, čo sa dá spáliť, aby mohla dať všetko, čo sa dá dať.
(1) Dt 4,24; (2) Ž 1,3; (3) 1 Kor 2,15; (4) 1 Kor 2,10; (5) Iz 6,6.
(Proprium Rádu bosých bratov Najblahoslavenejšej Panny Márie z hory Karmel)
