Antonio Maria Sicari, OCD
(kapitola z knihy: Posolstvo Jána z Kríža)
Ján bol uvrhnutý do žalára na začiatku Adventu roku 1577. Z viacerých svedectiev vieme, že mal vo zvyku sa na osobnej i komunitnej úrovni intenzívne podieľať na príprave slávenia Vianoc a neopovrhoval ani dramatickým stvárnením tohto tajomstva.
Jedno zo svedectiev – hoci pochádza z neskoršej doby, naznačuje určitú „habitual“1 citlivosť – nám ho popisuje takto:
„Zaznamenala som, že jeho tvár sa prispôsobovala sláveným sviatkom a presvedčila som sa, že sa podľa okolností a liturgickej doby menil stav jeho duše. Počas sviatkov utrpenia nášho Pána bolo možné postrehnúť bolesť, ktorú zažíval; o Vianociach z neho vyžarovala akási nežnosť. Totéž sa dialo aj o ďalších sviatkoch.“2
Už z týchto letmých náznakov môžeme právom usudzovať, čo asi musel väzeň zažívať: v prvých týždňoch – psychologicky najnáročnejších – sa zbavenie akejkoľvek útulnosti (vrátane duchovnej) časovo prekrývalo s liturgickým obdobím, ktoré ho najviac napĺňalo nežnosťou.
Keď sa o tom zmieňujeme, nemluvíme o prchavom sentimentalizme, ktorým sa nejedna osoba nechá pred Vianocami ľahko uniesť, ale máme na mysli nežnosť skutočne „kontemplatívneho“ človeka, v ktorom rezonuje plnosť viery, prenikajúca takmer každé vlákno jeho bytosti.
Po prvýkrát v živote je Ján nútený pri prežívaní Adventu úplne sa spoľahnúť na obnaženú vieru, zbavenú takmer všetkých zmyslových i sviatostných zprostredkovaní.
To, čo mu k prežívaniu Adventu zostáva, je rozjímanie Božieho slova z breviára, ktorý mu ako jediný nechali: slávnostná, radostná zvesť Prologu Jánovho evanjelia („Na počiatku bolo Slovo... a Slovo sa stalo telom“) a rozprávanie o vtelení z evanjelií Ježišovho detstva.
A práve tu sa začína odohrávať onen zázrak smrti a vzkriesenia, zasahujúci nielen vnútorné a duchovné „ja“ Jána z Kríža, ale tiež – smieme-li sa takto vyjadriť – jeho „básnické ja“: Duch svätý vyloudí z „teľa“ trpiaceho svätca tón, ktorý je ozvenou biblického Slova.
V tejto „smrti“ sa teda počína odvíjať skutočný zázrak „vzkriesenia“: nie len zázrak „psychologickej a duchovnej odolnosti“ väzňa (vrcholící „nočným útekom“), ani zázrak viery, ktorá z tejto propasti vychádza čistá a žiariaca, ale vzkriesenie Slova.
Božie Slovo – ako učili cirkevní otcovia – je dokonca aj v Písme „skrátené“ a „ukrižované“, a preto stále potrebuje, aby ho veriaci nechal znovu ožiť vo svojom srdci (patristické téma počatia a zrodenia Slova v srdci a duši veriaceho).
Existujú náročné momenty dejín, v ktorých musí byť Božie slovo chránené a vtelené nielen skrze poslušné bytie učeníka, ale i tým, že učeň ponúkne svoje telo skutočnej smrti, aby písané Slovo mohlo znovu zaznieť v celej svojej kráse, ako slovo živé a vzkriesené.
V tomto prípade ide o proces natoľko intenzívny, že aj tých, ktorí sa nemôžu považovať za „poslucháčov Slova“ (alebo nimi nechcú byť), láka k naslúchaniu aspoň svojou umelecky dokonalou formou, ktorá sa im javí vskutku „ako zázrak“.
Keď to zhrnieme, vrcholnému zjaveniu Písma („Slovo sa stalo telom“) zodpovedá teraz v čase Cirkvi skúsenosť, že „telo sa stáva Slovom“: učeň dáva Slovu svoje telo, aby mohlo znovu zaznieť, živým a aktuálnym spôsobom.
V tomto zmysle sa niečo z tohto zázraku sprítomňuje v každom naozaj veriacej osobe, nakoľko je „poslucháčom Slova“. U Jána z Kríža však dlužno vyhlásiť, že sa od neho žiadalo, aby sa odovzdal natoľko, aby dal znovu zaznieť biblickému slovu, a to aj poetickým a estetickým spôsobom.
Kapitola „Udalosť“ z knihy,
ktorú vydalo Karmelitánske nakladateľstvo.
Preklad i kresba od P. Vojtěcha Kohuta, OCD.
