P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Úvod
Pri svojej tohtoročnej návšteve u nás P. Felix Maria Schandel, karmelitán z Koline nad Rýnom, podrobne vysvetľoval text rádu, ktorú prvým našim bratom na Karmeli napísal sv. Albert Jeruzalemský. P. Felix sa pritom držal výkladu, ktorý vypracoval holandský karmelitán Kees Waajimen a ktorý sme pomerne dôkladne uverejnili aj na stránkach nášho časopisu v rokoch 2003–2007.
V jednom mieste textu knihy som sa vtedy dostal do ťažkostí a nepodarilo sa mi dostatočne mu porozumieť. Pretože už som tomu tenkrát nemohol venovať viac pozornosti, tak aniž by som sa otvorene priznal, urobil som, čo sme v takejto situácii skúšali už v škole: niečo maličko som si domyslel. Vtedy mi to prešlo, ale tento rok pri prednáškach P. Felixa „to prasklo“. Bohu vďaka. Pripomeňme si najprv odstavce rádu, ktorých sa to týkalo. Opisujú duchovnú zbroj karmelitána.
18. Ponieważ život človeka na zemi je skúška a všichni, ktorí chcú božne žiť v Kristu, trpia prenasledovaním, a navíc váš protivník diabol obchádza ako hrozný lev a hľadá, koho by pohltil, usilujte sa vší námahou obliecť zbroj Božiu, aby ste mohli obstáť proti pascom nepriateľa.
19. Bedra majte opásané pásom čistoty; hruď nech je obrnená svätými myšlienkami, lebo je napísané: Svätá myšlienka ťa zachová. Je potrebné obliecť pancier spravedlivosti, aby ste milovali Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou a svojho blížneho ako seba samého. Pri každej príležitosti je potrebné vziať štít viery, ktorým budete môcť uhasiť všetky ohnivé šípy toho ničomníka; bez viery sa totiž nedá páčiť Bohu. Nasadnite si aj helmu spásy, aby ste dúfali v spásu od samotného Spasiteľa, ktorý spasí svoj ľud od jeho hriechov. Meč ducha, ktorým je slovo Božie, nech hojne prebýva vo vašich ústach i srdci, a cokolvek konáte, nech sa deje podľa slova Pánovho.
Jak to bolo so výstrojom, ktorá kryje hruď?
Pri výklade 19. kapitoly rádu, popisujúcej postupne šesť častí duchovnej zbroje, sme Keesov výklad k druhej z tých šiestich častí zbroje tlmočili takto: Tunika (spodný odev, podobný košeli) mužov bývala (oproti tunike ženskej) kratšia, siahala asi po kolená a nosila sa opásaná. Rukávy nemala, alebo boli len úplne krátke. Priľahla priamo k telu a cez ňu sa prípadne nosil plášť a takisto pancier. Tak chránila telo nielen pred chladom, ale aj pred drsnosťou panciera. Predstavuje najintímnejšiu súčasť odevu a sama o sebe nepatrí medzi výzbroj. Halila teda telo ešte pod pásom a pod pancierom. Sv. Albert predpisuje: „hruď nech je obrnená svätými myšlienkami, lebo je napísané: Svätá myšlienka ťa zachová.“
Hoci som sa čo najdôkladnejšie pridržiaval výkladu Keese Waajimana, predsa som neporozumel tomu, ako to s touto časťou zbroje či výstroje bolo. Či košela je nejaká vojenská výstroj? A keď som pri preklade do slovenčiny zvolil výraz tunika, navedol som tým našu obrazotvornosť ešte viac k predstave, že šlo jednoducho o nejakú košelu, ktorú mal bojovník pod pancierom. K tomu mi priatelia, ktorých som vtedy uprosil, namalovali do časopisu – podľa nášho amatérskeho odhadu – aj obrázok.
 |
Takže z toho nakoniec vyšla pekná dlhá košela. A rovnako sme vyobrazili pancier, ako sme si ho predstavovali. Tento rok pri prednáškach P. Felixa sa ukázalo, že tomu musí byť ešte inak. P. Norbert hľadal mrštně na internete, pobádal ma, aby som v tom pokračoval, a naše poznanie sa spresnilo. |
Pancier
 |
Zobrazili sme v časopise pancier, zostavený z kovových plátov, ktorý býva nazývaný článkovaný pancier. Používal sa v antickej rímskej ríši asi od 1. storočia pred Kristom do konca 2. storočia po Kristu. Teda v době, keď o pancieri hovorí sv. Pavel v liste Efezanom (6,14). |
Zároveň ale vojaci antickej rímskej ríše používali aj kružkovú zbroj, ktorá poskytovala bojovníkom väčšiu voľnosť pohybu. A táto kroužková zbroj potom od raného stredoveku až do polovice 13. storočia úplne prevládla. Takže keď svätý Albert v ráde spomína pancier, mal na mysli kružkový pancier, vytvorený z veľkého množstva železných kružkov. Toto bola „brň“ stredovekého rytiera aj križiaka. Vyrobiť ju pevnú a účinnú bolo umenie, zaobstarať si ju nestálo málo a remeselníci, ktorí sa tým zaoberali, boli u nás nazývaní brniči.
Tento obrázok z Križiackej biblie (28r – detail) zachytáva bojovníka, ktorý si kroužkový pancier sťahuje. Dobre je vidieť spodný odev, ktorý pod pancierom mal.
Pozoruhodne zachycuje odev bojovníkov v 13. storočí tzv. Križiacka biblia (nazývaná tiež Morganova či Maciejowského biblie). Ide o knihu, tvorenú pôvodne iba ilustráciami, pochádzajúcu z okruhu francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. a vytvorenú okolo roku 1250. Veľmi často zachytáva bitky a násilnosti, predpokladá sa preto, že mala podnecovať k účasti na križiackej výprave. Hoci znázorňuje biblické príbehy, postavy sú oblečené tak a používajú také výzbroje a vojenské techniky, aké to bolo obvyklé v 13. storočí. Na tomto obrázku (Záchrana Lota, folio 3) sú pre nás zaujímaví zaskočení bojovníci (celkom vpravo). Jeden si teprve oblieka pancier, druhý má svoju prošívanicu (bude o nej reč zakrátko) iba prehodenú na ramenách.
Pás okolo bokov
Hoci odborníci dnes dokazujú, že kroužková zbroj nebola nadmerne ťažká a že vtedajší bojovníci sa v nej umeli pohybovať obratne a boli na ňu zvyknutí, predsa svoju dôležitú funkciu mal aj pás. Aby kroužková košile nevisela celou svojou váhou na bojovníkových ramenách, mal ju okolo bokov opásanú, a tak časť jej hmotnosti niesli bedrá.
Brnenie pre hruď
Pod kroužkový pancier nenosili križiaci nejakú iba obyčajnú košelu, ale špeciálny odev, ktorý bol naozaj pravoplatnou súčasťou výstroje, vybavením do boja. V ráde nie je táto súčasť odevu pomenovaná priamo (podstatným menom), nýbrž je spomenutá iba jej funkcia: obrniť hruď. Pričom slovo obrniť v nás môže vyvolávať predstavu celoplátového brnenia, aké poznáme z našich hradov. To však vošlo do užívania až v priebehu 13. storočia alebo skôr v storočí nasledujúcom. Jeho veľká prednosť spočívala v tom, že dokázalo chrániť bojovníka aj pred bodnými ranami kopí a šípov, ktorým kroužková zbroj spoľahlivo čeliť nedokázala. Výrobcovia plátového brnenia boli u nás nazývaní plátnici. Akú časť križiakovej výstroje mal teda svätý Albert na mysli, keď píše o „obrnení hrudi“?
Varianta 1: spodná prošívanica
Podľa historikov ona „košela“, nosená pod pancierom, bola vlnená alebo ušitá z niekoľkých vrstiev ľanového plátna. Sahala až nízko pod pás a rukávy mala buď krátke len nad lakťami, alebo dlhé až k zápästiu. Jej najdôležitejšou vlastnosťou ale bolo, že bola vycpávaná a prošívaná. Vďaka tomu už sama o sebe dokázala zmenšiť nebezpečnosť sečných aj bodných rán, aj keď to bolo hlavne úlohou panciera samotného. Tým, že bola oblečená pod pancier, podporovala jeho funkčnosť.
V odbore býva tento odev nazývaný gambeson, alebo sa mu jednoducho hovorí spodná prošívanica.1 Mal veľmi dôležitú rolu. Pancier totiž chránil bojovníka pred ostrím seker a mečov, ale prehýbal sa, čiže sila úderov predsa na telo dopadala. A tak podľa dobových svedectiev nezriedka bojovníci utrpeli pohmoždeniny a vážne vnútorné zranenia, alebo dokonca zomreli, aniž bol pritom ich pancier poškodený. Kdežto v kombinácii s gambesonem chránil pancier bojovníka oveľa účinnejšie. Okrem toho asi aj gambeson chránil telo pred odreninami, ktoré mohla kroužková zbroj pôsobiť.
Moderné skúšky prekázali, že v kombinácii s kroužkovým pancierom poskytoval gambeson dobrú ochranu dokonca pred stredovekými zbraňami, používanými v boji na diaľku – šípmi z lukov a streľami z kuší. Tí síce niekedy aj prestrčili pancier, ale väčšinou potom uviazli v prošívanej košeli pod ním a bojovníkovi už príliš neublížili.
Chudobnejší bojovníci, ktorí nemali na to, aby si obstaráli kroužkový pancier, používali iba gambeson. V tom prípade bol zosilnený a jeho povrch si ešte rôzne upravili, napr. napustili smolou, aby im v podobe akéhosi tvrdého kabátca poskytoval tým väčšiu ochranu. Česky sa nazýval prošívanica.
Varianta 2: vrchná prošívanica alebo plátová vesta
|
|
Od 12. storočia si vojaci cez kroužkovú košilu obliekali plátěný prehoz bez rukávov, siahajúci po kolená (veľmi podobný škapulíru nášho rádu, len neskôr vypasovaný, na bokoch zošitý a opásaný remenom), nazývaný v českom prostredí varkoč. Tvrdí sa, že pôvodne mal asi chrániť križiakov proti horúčave zo slnečného svitu, dopadajúceho na zbroj. A iste slúžil k rozpoznaniu jednotlivého rytiera, lebo na varkoči býval vyobrazený jeho erb. Bojovník starozákonného kráľa Dávida, Chetiťan Urijáš, je v Križiackej biblii vyobrazený v modrom varkoči na kroužkovej zbroji (folio 41). |
Pretože kroužková zbroj nebola dostatočne nepriepustná a nedokázala účinne chrániť proti strelným zbraniam, používalo sa lukov a kuší tým viac. Proti tomu sa niekedy gambeson používal ako doplnkové brnenie ešte aj na kroužkovom pancíri ako vrchná prošívanica. V tom prípade mal len krátke rukávy alebo bol bez rukávov.
A takisto sa od polovice 13. storočia začali na rub varkoče upevňovať malé pláty kovu alebo iný tvrdý materiál. A to buď vedľa seba, alebo v malom prekrytí, takže medzi nimi nezostávali medzery a pritom odev nebránil bojovníkovi v pohybe. Pláty boli na odev pripevnené najčastejšie pomocou nýtov, ktorých hlavičky boli nápadne viditeľné na vonkajšej strane odevu a boli často umelecký prevedené. Tak sa z varkoče vyvinula plátová vesta, predchodkyňa neskoršieho celoplátového brnenia. Ak jedno z najstarších vyobrazení plátovej vesty sa zachovalo z doby okolo roku 1250, mohol už svätý Albert, keď predpisuje: „hruď nech je obrnená svätými myšlienkami“, mať na mysli takú plátovú vestu. Je úžšie spojená s predstavou hrudi, kdežto spodná prošívanica chránila vôbec celý trup i obe paže.
Tento obrázok z Križiackej biblie (folio 27) dobre ukazuje rôzne druhy odevu: stojaci bojovník má na sebe svetlú prošívanicu, vprostred na voze sedí muž v kroužkovom pancíri, muž úplne vpravo má na svojom odeve niečo ako varkoč. Výjav ukazuje Dávidov príchod k Saulovmu vojsku, v nomž bojovali jeho bratia (1 Sam 17,12–22).
Varianta 3: zdvojenie pancíře – len na hrudi
Pretože pri boji sa nepriateľova pozornosť nemalou mierou zameriavala na to, aby bojovníka zasiahla do hrudi (ktorá má relatívne veľkú plochu, kryje životne dôležité orgány, nekľká sa pri boji toľko ako končatiny alebo hlava a nebola krytá sedlom ako bojovníkovo brucho), bola ochrana hrudi zesilovaná veľmi jednoducho tak, že bojovník si na hruď pripnul ešte jednu vrstvu kroužkového panciera, našitú na kožu.
Alebo kroužková zbroj, kryjúca hlavu a krk, bola predĺžená na hrudi do akéhosi náprsenky. Takisto na ňu by sa veľmi dobre mohla vzťahovať Albertova slová: „hruď nech je obrnená“.
Vražda betlehemských detí,
Rukopis z Nemecka (kolem 1350),
British Library, London, Shelfmark
Add. 17687 B.
Obe tieto podoby zosilnenia kroužkovej zbroje na hrudi zodpovedajú podľa môjho názoru asi najlepšie tomu, čo naznačujú slová svätého Alberta v ráde. Hodí sa k nim lepšie než predstava spodnej prošívanice alebo vrchnej prošívanice či plátovej vesty.
Štít
 |
O tom, aký štít (grécky: thyreon) mal na mysli svätý Pavel v Ef 6,16 (ktorého slová boli svätému Albertovi predlohou), hovorí poznámka v preklade Nového zákona od Ondreja Petrů: široký veľký štít, ktorý chránil bojovníka proti kameniam a šípom, keď dobýval pevnosti a zdolával hradby. Tento obrázok z Križiackej biblie (folio 10)nám ukazuje, ako používali bojovníci svoje štíty. |
Stojí za pozornosť, že keď stredovekí ťažkoodenci začali používať celoplátové brnenie, zmenšili svoje štíty, pretože ich už toľko nepotrebovali, ba nakoniec bojovali úplne bez štítu. Ich zbroj bola totiž streľbami z lukov a kuší prakticky neproraziteľná. Nám z toho spätné vysvitalo, prečo pre bojovníka v kroužkovej zbroji bol štít tak dôležitý: pretože jeho zbroj ho nedokázala proti streľbám chrániť.
Sama Albertova ráda o streľbách hovorí. Asi boli pokladané za niečo zvláštnym spôsobom nebezpečného – akosi záludne. Proti streľbám zďaleka totiž všetka udatnosť, fyzická sila a umenie zaobchádzať s mečom – hoci by boli sebeväčšie – nič nezmohli, na tie vôbec nedôjde. Tak to poznáme už z príbehu o Goliášovi a Davidovi...
Zo žalmu 46 vyrozumievame, že keď niekto chcel nastoliť mier a zničiť zbrane, potom oštepy zlomil a štíty spálil. Teda: štíty bývali zhotovené z horľavého materiálu, preto nepriateľ používal ohnivé strely. V biblickej dobe boli štíty zhotovované zo dřeva alebo pletené z raka, boli potiahnuté kožou a mazané olejom (2 Sam 1,21; Iz 21,5).
Podľa dobových svedectiev sa striel užívalo v také miere, že niektorí bojovníci ich po bitve mali na sebe ako dikobraz bodliny. A ak sa takto vydatne užívali i ohnivé strely, muselo pre bojovníka byť ťažké uhlídat si štít, aby mu nezačal horieť (naviac pri ostatnom bojovaní, na ktoré sa musel sústrediť). Ak mu štít zhorel, zostal bojovník nebezpečne vystavený streľbám nepriateľa, voči ktorým ho jeho pancier chránil len nedokonale... I o ohnivých streľbách sa svätý Albert zmieňuje podľa Ef 6,16 (pozri aj Ž 7,14).
K čemu nám je tento výlet do historie vojenství?
O ostatných častiach zbroje, ktoré svätý Albert spomína, máme asi približne správnu predstavu: helma a meč. Všetko toto poznávanie starovekej a stredovekej výstroje a výzbroje má pre nás karmelitánov jeden prínos: zbystruje našu pozornosť pre to, akých predmetov použil svätý Albert (po vzore svätého Pavla) ako prirovnania k tomu, aby popísal vlastnosti a duchovné hodnoty, ktoré patria k duchovnej výbave toho, kto chce žiť na Karmeli.
Výklad Albertových pokynov – najprv dôvod obliekania zbrojí
Kapitola 18 kladie karmelitánom na srdce, aby zaujali postoj vojaka, dôkladne vystrojeného a vyzbrojeného pre prípad boja. Prečo? Albert uvádza tri dôvody, každý z nich sa opiera o citáciu z Písma.
- Pozemský život človeka je časom skúšky (Job 7,1), čo do náročnosti porovnateľným s vojenskou službou (podľa hebrejského originálu knihy Job).
- Podľa skúsenosti i slov svätého Pavla zbožní kresťania vždy budú zažívať prenasledovanie (2 Tim 3,12).
- Záludný Pokušiteľ stále hľadá, ako by na nás zaútočil a zahubil nás (1 Petr 5,8).
Avšak dnes sa okolo nás neustále predvádza úplne opačné poňatie života: reklama sľubuje pohodu a za lacno. Náboženstvo býva považované za škarohlídstvo, ktoré človeku berie radosť zo života a uvrhuje ho do stála strachu z Boha. Avšak pozor: iní ľudia naopak pri pohľade na problémy súčasnosti propadajú strachu z dnešného sveta, tonú v malomyselnosti alebo netečnosti. Kto má pravdu? Vhání nás Albertova rada do prehnaného pocitu stálého ohrozenia, alebo nie?
Nie. Albert nám neklade na srdce nič iného, než kresťanskú bdelosť, k níž mnohokrát pobízí samotný Nový zákon (napr. v podobenstve o desiatich družičkách – Mat 25,1–13 a i.). Našemu mazanému Nepříteli totiž veľmi vyhovuje, ak sa domnievame, že sme naprosto v bezpečí.
Z Lk 11,25 vysvitalo, ako zaobchádzal víťaz s poraženým nepriateľom a s jeho zbrojou: vzal mu ju. A nie je tomu tak, že Nepřítel by nám našu zbroj i našu spásu najradšej odňal nepozorovane? Preto nás ukolébáva k domnienke, že v našom živote vlastne o žiadny boj nejde... Bojovník, ktorý má svoje zbrane ležať zaprášené niekde pod posteľou alebo na povale, bude totiž zdolaný veľmi ľahko.
Ale naším úlohou je – podľa slov sv. Alberta, citujúc svätého Pavla – obstáť (lat. stare). Možno by sme mohli povedať hovorovo: „ustáť“ všetky útoky Pokušiteľa, ktoré sa neúnavne opakujú. To, že človek pevne stojí, je obľúbený obraz v spisoch svatého Cypriána, biskupa v Kartágu, ktorý zomrel za Valeriovho prenasledovania v roku 258. „Stáť“ je u Cypriána slovo kľúčového významu. Vyjadruje totiž postoj nutný v době prenasledovania: „zostať stáť na nohách“, „brániť sa“, aniž by sa kresťan dal premôcť útokmi diabla, ktorý sa snaží o to, aby kresťan „upadol“ alebo „odpadol“.2
Tento obraz však nájdeme už v Novom zákone. Apoštol pobáda: „Buďte bdelí, státe pevne vo viere,“ (1 Kor 16,13) a: „Stojte v Páne pevne...“ (Flp 4,1). „A preto ten, kto stojí, nech si dá pozor, aby nepadol!“ (1 Kor 10,12 – ekumenický preklad.) A podobne v Ef 6,14, teda v texte, ktorý svätý Albert používa ako vodítko pre tieto riadky rádu: „Stojte teda pevne!“ Kto pevne stojí, ten je stály. Nasledujúca kapitola 19 postupne popisuje šesť častí duchovnej zbroje.
Pás okolo bokov – ukázněná sexualita
Zatiaľ čo svätý Pavel píše, že máme byť „opásaní okolo bedier pravdou“ (Ef 6,14), svätý Albert sa tu od neho odchyľuje a predpisuje: „Bedra majte opásané pásom čistoty.“ Domnievam sa, že Albert to obmenil zámerne. Pre prvých karmelitánov, ktorým písal, mohlo mať viac než prijatie kresťanskej viery v Ježiša, Spasiteľa (oproti židovstvu a pohanstvu, čo bolo aktuálne v Pavlovom čase), prvořadý význam mravné obrátenie, napomáhajúce potom životu modlitby, o ktorý im šlo.
Vieme, že hriechy proti šiestemu prikázaniu sú silným pokušením, a ak sa ich dopustíme, zahanbujú nás a vnútorne rozhorčujú viac než iné zlyhania. Tieto hriechy vyvolávajú veľký pocit zrady voči Bohu, izolovanosti od druhých ľudí, zloby na seba samého alebo sebelítosti. Vytvárajú v človeku blok: predstavu, že už sa ani nemá pokúšať snažiť sa o bližší kontakt s Bohom, alebo že by to od neho bola voči Bohu dokonca drzost a faloš. Uvedomíme-li si, že prví karmelitáni za sebou mali veľmi dobrodružné putovanie z Európy do Svätej zeme, možno i strávené v radoch vojska, a že niektorí z nich pravdepodobne pred svojou konverziou, ktorá ich priviedla do Svätej zeme, žili v manželstve, vrátane jeho stránky intímnej, potom snáď nie sme ďaleko od pravdy, keď povieme, že celibátny život pre nich nemusel byť jednoduchý. Albert ich situáciu nedramatizuje, ale pevne a jasne ukladá ako prvú súčasť ich výstroje: zachovávať kázeň čo do sexuality.
Obrnenie hrudi – mysliť na sväté veci
Ako bola ochrana hrudi zosílená okrem panciera ešte inou súčasťou výstroje (ať už vyzerala akýmkoľvek spôsobom), tak je dôležité nielen varovať sa hriechu, a to i hriešnych myšlienok, ale čo možno stále, vždy už predom, mať srdce naplnené „svätými myšlienkami“, takže rôzne pokušenia a iné rozkladné vplyvy nenájdu v našom vnútri miesto, kde by sa uchytili.
Významný učiteľ duchovného života, svatý Teodor Studijský (+826), ktorý bol predstaveným veľkej komunity, údajne každý večer chvíľu hovoril s každým z brotheria a mimo iného sa ich pýtal: „Na čo si dnes myslel?“ A pomáhal im včas rozpoznať, ktoré myšlienky by pre nich mohli byť škodlivé a ktoré naopak majú rozvíjať, snažiť sa nimi zaoberať. To má v dnešnej dobe, kedy toľko ľudí trpí vnútornými strachmi, depresiami, a alebo aj bezmyšlenkovitosťou, veľkú aktuálnosť. Neveriaci svet v tom však nedáva miesto Bohu, ale hovorí iba o pozitívnom myslení.
Obrniť hruď svätými myšlienkami je blízke inému pokynu rádu: „Všetci nech zostávajú vo svojich celách alebo poblíž nich a dňom i nocou rozjímajú o zákone Pánovej a bdia na modlitbách, nie sú-li z oprávnených dôvodov inak zamestnaní“ (kap. 10).
Pancier – spravedlnosť
Slovo spravedlnosť má v Biblii iný zmysel, než na aký sme zvyknutí v bežnej reči. Dobre je to patrné z 1 Sam 24,18: Dávid ukazuje kráľovi Saulovi, že nevyužil príležitosť ho zabiť, a Saul mu odpovedá: „Si spravodlivejší než ja. Ty miodplácíš dobrým, ale ja som ti odplácal zlým.“ V reči Biblie byť spravodlivý znamená: byť taký, ako sa to páči Bohu. Spravodlivosť je správnosť, dokonalosť, bezúhonnosť čo do plnenia Božích požiadaviek.
Táto spravodlivosť spočíva podľa svätého Alberta v uskutočňovaní dvojího najväčšieho prikázania. V tom on spozoruje pancier spravedlnosti: „abyste milovali Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou a svojho blížneho ako seba samého.“ Spravodlivosťou je táto dvojí láska.
Všimnite si: križiakov pancier – kroužková zbroj – kryl čo najväčšiu plochu tela (na rozdiel od článkovaného panciera z doby sv. Pavla). Úsilie o spravodlivosť sa týka celej našej existencie, všetkých oblastí nášho života. Sväté myšlienky majú byť v nútri, kdežto spravodlivosť je niečo najprv „vonkajšie“, zachovávanie prikázaní, ktoré ale zvonku preniká do srdca...
Štít – víra
V súlade s textom svatého Pavla aj svätý Albert považuje vieru za obranný štít, ktorý chráni pred streľbami Nepriateľa. Ako sme povedali vyššie, bojovníkovi bez štítu sa ľahko mohlo stať, že bol ranený alebo zabitý ešte skôr, než mohol začať bojovať priamo. Akú vieru majú Pavel i Albert na mysli? Domýšľam si: oddanosť Kristovi. Nie iba poznatok katechizmu, ale vedomie: patrím Kristovi a chcem žiť vo vernosti jemu, vo vzťahu s ním.
Přilba – spása (dôvera vo spásu)
Přilba kryje hlavu – veľmi dôležitý orgán. Zranenia na hlave bývajú veľmi vážne a mnohdy smrteľné. (Nie bezdôvodne sa pred niekoľkými rokmi zaviedla povinnosť prilby pre cyklistov.) Pri duchovnom boji má podobne zásadný význam naša nádej vo spásu, dôvera, že Boh na nás svoju spásu naozaj uskutoční. Kto neverí budúcnosti, kto stratil perspektívu, ako môže energicky bojovať? Ten sa bude životom maximálne trpne vléct.
Keď svatý Albert stručnú zmienku svatého Pavla o prilbe spásy rozvádza, trikrát v jednej vete použije slovo, odvodené od koreňa spása, spasiť: „abyste dúfali ve spásu od samotného Spasiteľa, ktorý spasí svoj ľud od jeho hriechov.“ Naším úlohou je v spásu dúfať. Pri všetkej našej snahe je spása darom od Ježiša – Spasiteľa. Nie je výsledkom len nášho pričinenia sa.
Meč Ducha – Boží slovo
Výklad, že meč Ducha je Božie slovo, pochádza priamo od svatého Pavla. Keď nás svatý Albert nabáda, aby Božie slovo „hojne prebývalo v našich ústach i srdci“, jednak tým cituje iné slová svatého Pavla (Rím 10,8 podľa Deut 30,14), ale aj pripomína zvyk otců púšte „prežúvať“ v ústach počas dňa krátku citáciu z Písma. Zmyslom bolo nechať to slovo preniknúť zo pier do vnútra. Dokážeme aj my nájsť spôsob, ako sa toho držať v dnešnej dobe?
Otci púšte používali slová Písma nielen ako duchovnú potravu, ale aj ako zbraň proti ôsmym druhom zlých myšlienok.3 A zo záverečnej vety: „a cokolvek konáte, nech sa deje podľa slova Pánovho,“ je patrné, že pre svatého Alberta je Božie slovo tiež kritériom, podľa ktorého je potrebné sa rozhodovať.
Duchovná zbroj nerezaví ani nezastaráva
Dvanásť storočí po sepsaní listu Efezanom použil z neho svatý Albert v miernej úprave niekoľko veršov, aby predložil prvým karmelitánom názorně, čo bude v ich poustevníckom živote dôležité. Osem storočí po svatém Albertovi aj nám jeho slová zostávajú dobrým návodom, ako „žiť v poslušnosti voči Ježišu Kristovi a verne mu slúžiť с čistým srdcom a dobrým svedomím“ (rád, kap. 2).
