Tvoja láska nás stravuje, biele telo;
láska, ktorá je hlad, láska najvnútornejšia;
je to hlad Slova stvoriteľského
ktorý sa stal telom; stal sa láskou života,
ktorá sa nenasýti objatím, bozkávom
ani akomkoľvek manželskom spojení,
len vziať a jesť – môže uhasiť našu túžbu,
chlieb nesmrteľnosti, božské Telo z mäsa, kostí.
Naša najvnútornejšia láska, láska uskutočnená hladom,
ach, Baránku Boží! Lahodný pokrm, ktorý ťa nasýti,
chce ochutnať tvoju príchuť, chuť teba samého,
ochutnať tvoje srdce až na svoju vlastnú dreň,
roztaje ako mana nebeská
v teple našich suchých jazykov:
ako sa netešiť z Teba: to Ty si prijal, čo je naše,
telo aké máme my a prostredníctvom svojho utrpenia
znovu oživuješ mŕtvych k životu.
A tvoje rozpažené paže sú výzva, vzor
vydávania sa v láske, ktorá sa stále deje:
„Poď! Jes! Vezmi!: Toto je moje telo!“
Telo Boha, Slovo vtelené, vtěluje
náš hlad po Bohu do svojej telesnosti.
(Miguel de Unamuno /1864–1936/, báseň Eucaristía
v preklade Josefa Hrdličky)
