Pápež Pavel VI.
Pred päťdesiatimi rokmi 4.–6. januára 1964 podnikol pápež Pavel VI. prvú novodobú pápežskú cestu – púť do Svätej zeme. (Podľa historikov posledným pápežom pred ním, ktorý opustil taliansku pôdu, bol Pius VII. v roku 1814, keď ho Napoleon donútil vycestovať do Fointanebleu pri Paríži.)
Púť Pavla VI. vzbudila vtedy veľký rozruch – nielen preto, že ju pápež oznámil iba mesiac pred jej konaním. Išlo o prvú púť pápeža do Svätej zeme, Pavel VI. sa pri nej v Jeruzaleme stretol s konštantínopolským patriarchom Athenagorasom, s ktorým v roku 1965 odvolali vzájomnú exkomunikáciu, ktorú vyslovili ich predchodcovia pred deviatimi storočiami.
Osobitným dokladom toho, aký silný ohlas púť vyvolala, je aj knižka Apoštolský pútnik, ktorú o tejto púti napísal P. František Hobizal a ktorá u nás vyšla v roku 1992. Hneď v čase púte si P. František zapisoval dostupné informácie a zhromažďoval výstrižky z tlače. V roku 1983 potom počas troch týždňov napísal svoju knižku. Vydania sa dočkala až po deviatich rokoch, po zmene politických pomerov u nás. 5. januára tohto roku zverejnil pápež František svoj zámer vykonať v dňoch 24. až 26. mája 2014 púť do Svätej zeme, pri ktorej by chcel predovšetkým pripomenúť historické stretnutie pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora. Preto súčasťou pápežovej cesty má byť ekumenické stretnutie s konštantínopolským patriarchom Bartolomejom a so všetkými jeruzalemskými predstaviteľmi kresťanských cirkví v Jeruzaleme pri Svätoj hrobe. Pápež František svoju cestu označil za „modlitebnú púť“ a poprosil všetkých o modlitby za túto púť. Ako pripomienku púte Pavla VI. do Svätej zeme prinášame preklad krásnej meditácie, ktorú pronesl v bazilike Zvestovania Panne Márii v Nazarete v nedeľu 5. januára 1964.1
Kostol na hore Blahoslavenstve.
Podľa tradície tu Pán Ježiš pronesl horskú reč (Mat 5–7) a vyvolil si dvanásť apoštolov (Lk 6,12–16)
Synovské vyznanie úcty Panne Márii, Matke Božej a Matke nás všetkých
Tu v Nazarete naša myseľ zamieri najprv k presvätej Panne Márii:
- aby sme jej preukázali svoju synovskú úctu a oddanosť,
- aby sme túto oddanosť posilnili tak, že bude skutočná, hlboká a jedinečná, v súlade s Božím plánom: (veď Mária) je Plná milosti, Neposkvrnená, ustavičná Panna, Matka Krista a tým je Matka Božia i Matka naša, žena, prijatá do neba, šťastná Kráľovná, vzor cirkvi a naša nádej.
Potom Márii zveríme svoj pokorný synovský zámer snažiť sa stále ju ctít a oslavovať s osobitnou úctou. S úctou, ktorá nám pomôže poznávať veľké veci, ktoré na Márii urobil Pán. So zvláštnou zbožnosťou, roznecuje naše najzbožnejšie, najčistejšie, najľudskejšie, najosobnejšie a najdôvernejšie city. S úctou, ktorá pred celým svetom vysoko vyzdvihne vzor ľudskej dokonalosti a dôvery v ňu.
A následne, keď chceme uctiť jej dobrotu a moc jej lásky a jej prímluvy, predložíme Márii svoje prosby za všetko, čo nám najviac leží na srdci:
- prosby za to, aby nám v duši uchovala úprimnú oddanosť voči nej;
- prosby o to, aby sme sa poznaním, túžbou, dôverou a úsilím priblížili čistote ducha i tela, čistote citov a slov, umenia a lásky; tej čistote, ktorú dnešný svet vie len urážať a zlehčovať; tej čistote, ku ktorej Ježiš Kristus viaže jeden zo svojich prísľubov, jedno z blahoslavenstiev – prísľub žiarivého patrenia na Boha;
- prosba o to, aby sme teda boli privedení ňou, Našou Paní, pani tohto domu, i jej mužom, láskavým a pevným Jozefom, do dôvernej blízkosti Krista, jej ľudského a božského Syna Ježiša.
|
|
|
Nazaret je nám školou
Nazaretský dom je školou, v ktorej začíname rozumieť Kristovmu životu: je teda školou evanjelia. Tu sa totiž učíme vidieť, počúvať, rozjímať a do hĺbky preniknúť, aká veľká a tajomná sila je ukrytá v tomto veľmi prostom, veľmi pokornom a veľmi krásnom zjavení Božieho Syna. A snáď sa ho postupne učíme aj napodobňovať.
Tu si skutočne osvojujeme spôsob a cestu, ako ľahko poznať, kto je Kristus. Tu obzvlášť chápeme, aké veľmi musí byť predmetom nášho záujmu to, čo súvisí s jeho prebývaním medzi nami a čo ho akoby vymezuje: totiž miesta, doba, zvyky, reč, posvätné obrady a vôbec všetko, čo Ježiš použil na to, aby sa stal svetu zjavný.
To všetko tu hovorí, všetko niečo znamená. Všetko (tu) má dvojitý zmysel: jednak zmysel vonkajší, ktorý sa dá z evanjeliových scén vnímať bezprostredne (našimi) zmyslami a schopnosťou poznávať. Ten vnímajú tí, ktorí sa dívajú zvonka, ktorí len študujú a posudzujú filologickú a historickú podobu svätých kníh. Biblia sama ho nazýva „litera“.
Toto štúdium je dôležité a nevyhnutné, a predsa ten, kto pri ňom utkví, zostáva v tme. Ono (totiž) dokáže aj klamať a zvádzať k pýche na vedomosti, ak človek na to, čo sa mu v evangeliu javí, nehľadí čistým okom, s pokorou ducha, s dobrým úmyslom a s vnútornou modlitbou.
To vonkajšie v evanjeliu svoj vnútorný obsah, t.j. zjavenie pravdy, skutočnosti, ktorú zároveň predkladá i tají, totiž sděluje iba tým, ktorí sa vystavia paprsku svetla. Paprsku, vychádzajúcemu z priamej mysle, t.j. srdca – čo je subjektívna a prirodzená podmienka, o ktorú by sa mal každý v sebe starať – a zároveň vychádzajúcemu z nepostihnuteľného, slobodného a nezaslúženého prúdu milosti, ktorá vďaka tajomstvu (Božieho) milosrdenstva, ktoré riadi osudy ľudstva, (človeku) nikdy nechýba – aspoň v určený čas a v určitej podobe. Nie, nechýba žiadnemu človeku dobrej vôle. V tomto spočíva „duch“.
Tu iste, v tejto škole, chápeme, prečo je potrebné zachovávať duchovnú kázeň, ak sa niekto chce riadiť učením evanjelia a byť Kristovým učeňom.
Ó, ak radi by sme sa vrátili do svojho (najútlejšieho) detstva a znova sa zverili tejto pokornej a predsa tak vznešenej nazaretskej škole! Ako mocne by sme si priali môcť v blízkosti Panny Márii obnoviť svoje snaženie o pravú životnú múdrosť a preniknúť do božských pravd!
Avšak usedli sme tu len ako pútnici a sme nútení vzdať sa svojej túžby pokračovať tu v onom nikdy nekončiacom vzdelávaní sa v porozumení evanjelia. Predsa však neodídeme, aniž by sme si v zhone a akoby potichu odniesli z nazaretského sídla aspoň stručné ponaučenia.
Predovšetkým učí tento dom mlčaniu. Kéž by v nás znovu ožila najvyššia úcta k mlčaniu: veď je obdivuhodným a potrebným stavom mysle práve pre prehnaný a búrlivý život v našej dobe, keď na nás útočí toľko kriku, povykovania a vřavy!
Ach, to nazaretské ticho, nauč nás usebranosti a vnútornému životu, stálemu pripravenosti k naslúchaniu dobrým vnuknutiam a návodom pravých učiteľov! Nauč nás, ako potrebné a cenné sú príprava, učenie, meditácia, osobný a vnútorný životný poriadok a modlitba, ktorú v skrytosti vidí len Boh!
Mimochodom tu spoznávame, ako dôležitý je domov, rodinný život. Kéž nás Nazaret učí, čo je rodina, aké má byť jej spoločenstvo v láske, aká veľká je jej strohá a prostá krása, aký posvätný a nedotknuteľný je jej ráz! Naučme sa odtiaľ z Nazareta, ako sladká a nenahraditeľná je výchova v rodine. Nechajme sa poučiť, aké obrovské poslanie rodina prirodzene má v spoločenskom usporiadaní.
A ešte sa tu učíme práci. Ty nazaretské sídlo, domove „tesárovho syna“, ako radi by sme (práve) tu pochopili a vyzdvihli síce prísny, ale na vykúpení sa podieľajúci zákon ľudského úsilia a námahy! Práve tu by sme chceli obnoviť vedomie o dôstojnosti práce a pripomenúť, že práca nemôže mať cieľ sama v sebe. Mala by byť činnosťou slobodnou a ušľachtilou, ale to – viac než z jej ekonomickej výnosnosti – pramení z hodnôt, ktoré má za svoj cieľ. Na záver by sme chceli práve z toho miesta pozdraviť všetkých pracujúcich na celom svete a ukázať im ich veľký vzor, ich Božského brata, proroka všetkých ich spravodlivých požiadaviek – Krista, nášho Pána.
Počujeme ozvenu Kristových slov
Tak teda ať sa naša myseľ vzdiali z Nazareta a nech sa ubíra ďalej týmito galilejskými horami, ktoré poskytli prírodné prostredie a ozdobu hlasu nášho Majstra a Pána. Chýba nám čas a dostatok síl na to, aby sme teraz v tejto chvíli znova potvrdili jeho božské posolstvo určené celému svetu.
|
|
Bazilika Zvestovania Panne Marii v Nazaretě. |
Avšak nevzdáme sa toho, aby sme pohľadeli k nedalekej hore Blahoslavenstva, ktorá súhrnuje a vrcholí evanjelijné kázanie, a aby sme sa snažili počuť ozvenu onoho kázania, ktorá sa nesie touto tajomnou atmosférou a dolieha až k nám.
Ide o hlas Krista, ktorý vyhlasuje Nový zákon, onen nový zákon, ktorý zahŕňa a presahuje zákon Starý a privádza ľudské konanie k vrcholu dokonalosti. Dôležitým motívom v konaní človeka býva (nejaké) tíhnutie, ktoré ovplyvňuje (to, ako človek užíva svoju) slobodu. V Starom zákone platil zákon strachu. V praktickom živote každej doby – i našej – potom (vládne) inštinkt a záujem. U Krista, ktorého Otec z lásky daroval svetu, platí zákon lásky. On sám nás učil počúvať z lásky; a to svojím odovzdaním sa.
Svätý Augustín nás učí: „Boh dal menšie prikázanie ľudu, ktorý dosiaľ bolo treba poutať strachom, a skrze svojho Syna (dal) väčšie prikázanie ľudu, ktorého bolo vhodné už oslobodiť láskou“ (láskou, ktorá sa dáva; charitas).2
Kristus vo svojom evanjeliu dal svetu ten najvyšší cieľ a tú najväčšiu silu pre konanie (človeka) a tým i pre jeho slobodu a pokrok: a to lásku. Nikto ju nemôže predčiť, nikto nad ňou zvíťaziť, nikto ju nedokáže nahradiť. Jeho evanjelium je kľúčom k životu. Ľudská bytosť dosahuje v Kristovom slove svoju najvyššiu úroveň. A ľudská spoločnosť v ňom nachádza svoju najvhodnejšiu a najsilnejšiu súdržnosť.
Veríme, Pane, vo tvoje slovo, chceme ho nasledovať a žiť.
Teraz sa chceme započúvať do ozveny, ktorá znie v našich dušiach, v dušiach súčasných ľudí dvadsiateho storočia. Tu sú ponaučenia, ktoré nám, zdá sa, toto slovo dáva.
Blahoslavení sme, ak sa – chudobní v duchu – dokážeme oslobodiť od klamného spoliehania sa na hmotné bohatstvo a sme schopní zamieriť svoje túžby najprv na bohatstvo duchovné a náboženské. A ak rešpektujeme a milujeme chudobných ako bratov a ako živé obrazy Krista.
Sme blahoslavení, ak vychovávaní v duchu miernosti silných sa dokážeme vzdať smutnej moci nenávisti a pomsty. A namiesto strašenia zbraňami dávame prednosť veľkorysému odpusteniu, spojenectvu v slobode a v práci, víťazstvu dosahovanému dobrotou a pokojom.
Blahoslavení sme, ak sobectvo neberieme ako určujúce pravidlo svojho života a pôžitok (ako mierku) jeho zmyslu. Ba ak vieme objavovať vo striedmosti energiu, v bolesti zdroj vykúpenia, v obete vrchol veľkosti.
Sme blahoslavení, ak volíme radšej byť utláčaní, než iných utláčať, a túžime po väčšej a väčšej spravodlivosti. Blahoslavení sme, ak pre Božie kráľovstvo dokážeme teraz a stále odpúšťať aj bojovať, pracovať aj slúžiť, trpieť aj milovať.
Nebudeme zahanbení naveky.3
A ako by sme dnes opäť počuli Jeho hlas. Vtedy bol silnejší, jemnejší i hrozivejší: bol božský.
Ale tým, že túžime zaslechnúť aspoň túto ozvenu Majstrových slov, sa – mám za to – stávame jeho učeníkmi a naozaj nadobúdame novú múdrosť, nové hodnoty.
(Na preklade sa podieľali
Jaroslava Kučerová, sestra Magdalena Šmídová, OSU, a P. Gorazd, O.Carm.
Kniha Františka Hobizala obsahuje voľné citácie z promluvy na str. 54–56.)
Okrem Zvestovania, ktoré pripomína bazilika, je Nazaret tiež miestom, kde Ježiš vyrastal (ako o tom rozjímal Pavel VI.) a podľa nehož bol nazývaný (Mk 1,24) a kde mu jeho susedia a známi odopreli vieru (Mk 6,1–6).
