Keď som loni dorazil na synodu, myslel som si, že obrovskou výzvou bude prekonať jedovatú nevraživosť medzi tradicionalistami a progresistami. Ako môžeme preklenúť túto polarizáciu, katolicite tak cudzí? Ale keď som počúval, uvedomil som si, že je tu oveľa podstatnejšia výzva: Ako môže cirkev obsiahnuť skutočne všetky toľko odlišné kultúry nášho sveta? Ako môžeme zahrnúť do siete ryby z každej kultúry tak, aby sa sieť nepretrhla?
Keď v roku 1989 padla Berlínská zeď, zdalo sa, že je studená vojna za nami. Francis Fukuyama vydal knihu Konec dějin a poslední člověk /1992/, v nej tvrdil, že sme vstúpili do novej éry, éry triumfu západnej liberálnej demokracie. Zdalo sa, že každý národ je predurčený k tomu, aby sa „rozvinul“ v náš západný spôsob života. Niektoré krajiny, najmä krajiny globálneho Juhu, musia len Západ dohoniť. Bola to ilúzia, z ktorej sa Západ pomaly prebúdza. Namiesto toho žijeme v multipolárnom svete, v ktorom mnohí obyvatelia globálneho Juhu považujú Západ za dekadentný a odpisovaný. Žijeme v post-západnom svete. Mnohí obyvatelia Západu si to doteraz neuvedomili.
Vyhliadame nové Letnice, v ktorých každá kultúra prehovorí svojim rodným jazykom a bude pochopená. To je tiež náš úkol počas synody a základ nášho poslania v roztrhnutom a rozdelenom svete. Prosíme o prímluvu Máriu, rozväzujúcu uzly, a Petra, spravujúceho siete!
Predovšetkým uznajme, že máme-li byť katolíkmi, potrebujeme jeden druhého. Rôzne kultúry zhromaždené na tejto synode si navzájom ponúkajú uzdravenie, viklajú zažitými predsudkami a povzbudzujú sa k hlbšiemu pochopeniu lásky. Každá kultúra má svoj spôsob, ako zpozorovať Neznámeho na brehu jazera a zvolať: „Pán je to!“
(Timothy Radcliffe OP, úryvok zo synodnej meditácie, 1. októbra 2024)
