Je dobrým zvykom renomovaných časopisov uverejňovať názory a postrehy múdrych, alebo aspoň známych ľudí. Aj my si dovolíme začať takýmto spôsobom a ponúkame vám posedenie u P. Vojtecha Kodeta, O.Carm., prešovného opáta kláštora v Kostelnom Vydří.
V poslednom čísle Karmelu píšeš o našom novom začiatku. Od tej doby uplynul rok, a tak sa ťa chcem spýtať, ako situáciu vidíš teraz?
Považujem za symbolické, že naše posledné číslo bolo prvé a posledné zároveň, čo ukazuje na počiatočné ťažkosti, ktoré máme. Musíme sa totiž učiť množstvu vecí úplne od základov: Žiť v dnešnej dobe v súčasnej politickej i cirkevnej situácii. S tým je spojené hľadanie, čo vlastne od nás očakávajú. Je to sprevádzané veľkými ťažkosťami, námahou a určitými zmätkami. Cítime, rovnako ako celá cirkev v našich priestoroch, hlboký dopad štyridsaťročnej stagnácie na kresťanský život. Na druhej strane, keďže každý krok vyžaduje nasadenie a energiu celého človeka, som rád, že Boh sa rozhodol vyskúšať silu nášho odovzdania. Takisto som rád, že môžeme žiť v tejto takej spletitej a náročnej dobe, pretože sa všade okolo vytvára niečo nové.
Čo ťa v minulom roku potešilo?
Zpětně, keď sa na to pozerám, tak ma teší veľkosť ťažkostí okolo nás, ktoré odhalili nesprávnosť nášho pocitu ostrieľaných ľudí. Tento fakt nás stmeluje a vedie cez pokoru k modlitbe a k novému hľadaniu Božích plánov.
Keď už hovoríš o modlitbe, ako hodnotíš náš duchovný život?
Aj v tomto začíname a zatiaľ sa modliť nevieme. Nejde tu o množstvo modlitieb, ale o životný postoj závislosti na Bohu. Vieš, hlboko teraz chápem vetu jedného múdreho človeka: „Boh hovoril v každej dobe, ale teraz kričí.“ A nám musí ísť o to, aby sme každým okamžikom, slovom
i činom boli odpoveďou na jeho volanie. Presnejšie povedané, ide o žitie v plnej závislosti na Božom slove, aby celý náš život bol ľudským slovom vyjadreným v odpoveď Bohu.
Ale človek dnešnej doby sa bojí vzniku závislosti na dosť nepochopiteľnom Bohu, a dokonca sa niekedy cíti týmto Bohom ohrozený…
Práve preto si myslím, že sme povolaní k tomu, aby sme urobili skúsenosť kladne prežívanej závislosti na Pánovi a jeho Duchu, ktorý nesvazuje, nýbrž oslobodzuje. Keď touto konkrétnou skúsenosťou prejdeme, budeme mať o čom vydávať svedectvo a čomu učiť ľudí okolo nás. Toto vnímam ako jednu z hlavných služieb karmelského rádu cirkvi.
Chceš to priamo formulovať ako náš jediný úkol?
Nie. Problém je oveľa širší a závisí na úkole celej cirkvi. Ak ona vidí svoje poslanie na konci dvadsiateho storočia v evangelizácii pokrstených i nepokrstených, veriacich i neveriacich, tak nemôžeme stáť mimo. Musíme sa nejakým spôsobom začleniť do tohto prúdu evangelizácie. To je prvá vec. A druhá vyvstáva z veľmi zvláštnej situácie nášho národa. Desiatky rokov sa zámerne likvidovalo všetko skutočne ľudské i božské. Teraz začíname prerovnávať sutinami života a premýšľať, čo vlastne použijeme k novej stavbe. Tu vidím špecificky karmelské a prorocké, ponúknuť našu základnú uhlový pohľad: Boh žije, pôsobí a jedná; ponúka plnosť moci svojho Ducha každému otvorenému človeku.
A akú konkrétnu formu služby máš na mysli?
Forem sa samozrejme ponúka mnoho, ale zatiaľ nás Boh vedie k tomu, aby sme dávali ľuďom sveta podiel na našom živote s Ním. Niektorí totiž veľmi potrebujú ostať u nás napríklad týždeň a spoločne sa modliť. Avšak toto by malo byť skôr prechodné, alebo použiteľné v mimoriadnych prípadoch. Nie je predsa naším ideálom urobiť si z domova hotel. Na druhej strane od nás veriaci chcú, aby sme prichádzali medzi nich, do ich modlitebných skupín, do ich spoločenstiev alebo tam, kde oni sú, aby sme im zvestovali evanjelium, alebo pomohli pri zvestovaní evanjelia… Tento obojí prúd – aby ľudia mohli prichádzať k nám, a aby sme my mohli vychádzať k nim a zdieľať sa s tým, čo sami prežijeme s Bohom – je asi potrebný. Vyžaduje však od nás, aby sme už boli pevne zakotvení v službe i v živote. Pri tom je náš dom vo Vydří domom výchovy nových prichádzajúcich bratov. Zladiť toto dohromady kladie na nás všetkých nemalý nárok.
Takže si presvedčený, že náš rád má v dnešnej dobe uplatnenie. Avšak z mnohých strán je nám vyčítané, že vstup do kláštora je útekom ľudí, ktorí sa boja byť na faráh, a nehľadia pritom na nedostatok diecéznych kňazov.
To je absolútne nepochopenie života cirkvi a v podstate dôsledok totalitného myslenia. Cirkev vždy mala rôzne služby. Nemôže byť predsa len lekár „obvodák“, musí byť aj špecialista. Nemôže byť len človek, ktorý je stále medzi ľuďmi, ale tiež je potrebné ten, za ktorým môžu ľudia prísť. Myslím si, že toto sa v cirkvi vyjasní veľmi rýchlo, len je potreba o týchto veciach hovoriť a počúvať hlas cirkvi. Cirkev sa k tomuto dávno vyjadrila vo svojich dokumentoch a v učení Otic i koncilov. Útekom je to len pre toho, kto to tak myslí, ale v podstate je to nasadenie pre službu mnohokrát aj väčšie než v roli diecézneho kňaza. Oboje je na základe povolania Božieho. A je k tomu potrebná patričná výbava Božie – darov, charizmy a poverenie cirkvi.
A aký je teraz záujem o náš rád?
Máme v súčasnosti štyroch novicov a zatiaľ sa hlási jeden chlapec ako postulant. Nie je to veľa, ale domnievam sa, že na naše pomery a špecifičnosť našej služby ide o primeraný počet.
Ja ti ďakujem za rozhovor a na záver by som sa rád spýtal, čo by si chcel povedať našim čitateľom.
Prosím ich za odpustenie, že prvé číslo, ktoré vyšlo takmer pred rokom, bolo posledné. Budeme sa snažiť, aby tomu už tak nikdy nebolo.
S prevorem rozprával brat František
