Všetky hnutia pýchy, ktoré v sebe cítiš, sa stávajú chybou len vtedy, keď s tým vôľa súhlasí! Môžeš potom síce veľmi trpieť, ale neurážaš dobrého Boha. Chyby, do ktorých upadáš, aniž by si ich uvedomila, ako hovoríš, prezrádzajú bezpochyby pozadie sebelásky, ale toto je do istej miery naším údelom… Čo od teba žiada dobrý Boh, je, aby si sa nikdy dobrovoľne nezastavovala pri žiadnej pyšnej myšlienke a aby si nikdy nekonala skutky pod jej vplyvom, lebo to nie je dobré. A ešte, aj keby si niečo také zistila, nie je potrebné strácať odvahu, lebo je to opäť podráždená pýcha. Ako Magdaléna musíš „predložiť svoju ubohosť“ u nohách Majstra a poprosiť Ho, aby ťa vyslobodil. On veľmi rád vidí dušu, ktorá uznáva svoju bezmocnosť. Vtedy, ako povedala jedna veľká svätica, „priepasť Božej nesmiernosti stojí tvárou v tvár priepasťi ničoty“ tvora a Boh objíma túto ničotu.
(Alžbeta od Trojice, Veľkosť nášho povolania 5)
