Otec Alžběty od Trojice bol dôstojníkom francúzskej armády, preto nie je divu, že sa Alžběta narodila vo vojenskom tábore a jej najbližšími kamarátmi sa stali deti z dôstojníckych rodín. Manželku dôstojníka George Hallo nazývala Alžběta „druhou maminkou“. Ich synovi Karlovi, svojmu kamarátovi z detstva, Alžběta tesne pred smrťou (roku 1906) diktovala svoj posledný list:
„Drahý bratíčku,
skôr, než sa tvoja Alžběta vznese k nebu, chcela by ti ešte raz pripomenúť všetku svoju náklonnosť a svoje predsavzatia pomáhať ti deň po dni až do chvíle, keď sa shledáme v nebi. Môj drahý Karle, chcem, aby si kráčal v šľapajach svojho otca, s onou silnou vierou, ktorá je súčasťou mužského charakteru a činí ho poctivým a vytrvalým. Budeš musieť prejsť boji, môj bratíčku, stretneš na ceste života prekážky, ale nestrácaj odvahu. Volej na pomoc mňa, áno, volej na pomoc svoju sestričku. Zväčšíš tak šťastie jej neba. Bude tak šťastná, že ti môže pomôcť víťaziť a zostať hoden Boha, svojho cteného otca a matky, ktorej si iste radosťou. Nemám už viac síl, aby som mohla diktovať túto poslednú vôľu tvojej sestry až po okraj naplnené láskou. Až budem u Boha, ztiš sa v modlitbe. Znovu sa shledáme a budeme šťastní navždy. Zanechávam ti medailónik zo svojho ruženca, nos ho ako spomienku na svoju Alžbětu, ktorá ťa bude v nebi milovať ešte viac ako na zemi.“
Karel kráčal v šľapajach svojho otca prinajmenšom profesne. Vstúpil do armády, dal sa k letectvu, roku 1914 sa zúčastnil vzdušných битв 1. svetovej vojny a bol zostrelený. I v uniforme však stále pri sebe nosil tento Alžbětin posledný list a svoju záchranu – vyviazol vtedy bez zranenia a zomrel až roku 1969 – pripisoval Alžbětě: „… volej na pomoc svoju sestričku…“
Svätá Alžběto od Trojice, oroduj za nás!
(Alžběta od Trojice /1880–1906/, korešpondencia, DP 287;
spracované podľa webu dijonského Karmelu)
