P. Wilfrid Stinissen, OCD
Prečo stvoril Boh čas? Prečo musíme my ľudia, skôr než sa nám otvorí brána večnosti, žiť tento pozoruhodný život s jeho mnohými ťažkosťami a utrpením, s jeho hriechmi a omylmi? Ak je Boh láska, ak je Boh tak veľkorysý, prečo nám nevenuje všetko hneď? Prečo je potrebné toľko „času“, než dosiahneme cieľ?
Boh sám žije mimo času, vo večnej prítomnosti, v blaženosti, v ktorej mu nič nechýba. Přeje-li si – jak tvrdí křesťanství – abychom my, lidé, byli účastni jeho života, prečo nám teda neposkytne bezprostredne prístup k tejto blaženosti? Prečo musíme podstúpiť nekonečné množstvo drobných, tápajúcich krôčkov, z ktorých navyše väčšina môžu byť kroky nesprávnym smerom?
Čas na rast
Mnoho filozofov si už lámalo hlavu nad touto pozoruhodnou situáciou, do ktorej je človek zasadený. Človek túži po absolútne, po celku, ale v skutočnosti dosiahne iba malé fragmenty. Všetko v ľudskom živote sa musí diať postupne.
Človek nemôže byť ani plne sám sebou. O Bohu možno povedať, že je sám sebou, že sa dokonale zhoduje sám so sebou. Človek však musí opustiť sám seba, aby sa posléze našiel. Nepozná sa úplne v tom, čím v prítomnom okamžiku je. Namiesto toho, aby žil v harmónii sám so sebou, je roztrhnutý: ťahá ho to súčasne do minulosti aj do budúcnosti. Žije v rozptýlení, áno, je ztelesnením diaspóry. Jeho úlohou je premeniť túto mnohotvárnosť na štrukturálnu jednotu.
Ale prečo dáva Boh človeku tak „nemožný“ úkol? Prečo nestvoril človeka celistvého už od prvopočiatku? V útlom spisku „Otče, tobě se odevzdávám“ som sa pokúsil vysvetliť, prečo Boh nestvoril človeka hneď dokonalého. Neučinil tak preto, aby človeku chcel život zkomplikovať, nýbrž preto, že vo svojej láske chce človeku poskytnúť možnosť účasti na svojom trinitárnom živote. Život troch božských Osôb pozostáva z ustavičného vzájomného vydávania a prijímania. Keby bol človek hneď na začiatku stvorený dokonalým, bol by síce účastný vzájomného prijímania, nikoliv však vydávania. Človek by dostal všetko od Boha, sám by však Bohu nemohol nič „dáť“. Tým by prišiel o dôležitú perspektívu lásky. Podstata lásky je neustále dávať a prijímať.
Človek je teda „de facto“ nehotový, keď opúšťa ruky Božie. Boh človeka vybavuje možnosťami, ktoré človek musí uskutočniť sám. Boh mu dáva slobodnú vôľu, aby si mohol Boha dobrovoľne zvoliť alebo ho zavrhnúť. Toto je práve zmysel zakázaného stromu: Boh staví prvú ľudskú dvojicu pred rozhodujúcu voľbu. Zvolí-li Boha, učiní tak pre Boha, dá Bohu niečo. Z toho má Boh radosť a je za to vďačný. Boh nechce mať monopol na veľkorysosť a nechce človeka nútiť k jednostrannej vďačnosti. Boh chce dať aj človeku príležitosť k veľkorysosti a vďačnosti.
Avšak zvoliť Boha, uviesť svoje možnosti do skutku, vyvíjať sa, zrieť a stať sa hotovým človekom, vyžaduje čas. Zmysel času je práve to, abychom sa vyvíjali a rástli.
Vo porovnaní s večnosťou nám čas môže pripadať nehodnotný, dekadentný. Tento myšlienkový postup je však abstraktný. Díváme-li se na určení človeka, to jest jeho uvedenie do života samé Nejsvětější Trojice, potom si musíme uvedomiť, že čas je dar od Boha. Čas nám dáva možnosť rastu.
Vďaka času môže sémien, ktoré Boh do nás vložil, vyklíčiť a vyrásť v strom. Pomocou času máme možnosť byť účastní stvoriteľského diela Božieho a byť Bohu nápomocní pri jeho utváraní nás samých.
Jean-Paul Sartre (1905–1980) tvrdí, že človek je bytosť, ktorá volí samu seba, a v týchto slovách je zrnko pravdy. Človek je síce zvolen Bohom, ale Boh mu dáva tiež možnosť vlastnej voľby. Človek je iný, keď zomrie, než keď sa narodil, a to, čím sa za dobu svojho života stal, je čiastočne plodom jeho práce, jeho vlastnej „zásluhy“. Snáď sme na toto slovo citliví, ale nie je na čase objaviť jeho bohatý obsah?
Boh sa zjavuje v čase
Že čas je niečo kladného, vyplýva už z toho, že Boh sa zjavuje v čase. Na počiatku i na konci Biblie sa hovorí o čase. Biblia začína slovami „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gen 1,1) a končí: „Áno, prídem čoskoro“ (Zj 22,20). Celé zjavenie je zasadené do času.
Že Boh stvoril na počiatku znamená, že pred stvorením neexistuje čas. Čas začína stvoriteľským dielom Božím. Biblia zistí bezprostredne, že Boh je transcendentálny, pretože nemôže byť umiestnený do kategórií v čase a priestore. Pred dobou stvorenia neexistuje čas, v ktorom by Boh žil a vyvíjal sa. Čas súvisí teda so stvorením. Bez stvoriteľského diela Božieho by nikdy nebolo času.
Oných sedem dní ukazuje, že stvorenie je proces. Boh tvorí jedno po druhom. To vyžaduje čas a dokočiť stvorenie je možné len v čase. Podľa Biblie nie je čas akoukoľvek ilúziou, od ktorej by bolo nutné sa oslobodiť, ako tvrdí gnosticizmus a niektoré orientálne náboženstvá. Boh sám zakladá a utvrdzuje čas tým, že netvorí všetko naraz, ale po etapách. Čas je svätý, má svoj náboženský význam, pretože jeho pôvod tkvie v stvoriteľskom diele Božom.
Stačí si prečítať Genesis, aby sme pochopili, že medzi časom a večnosťou nemôže existovať podstatný nesúlad. Jestliže Boh, ktorý je večný a transcendentný, sám stvoril čas, musí tento čas obsahovať niečo z večnosti.
Je pravda, že táto dimenzia večnosti čiastočne vymizla vinou prvého hriechu. Úlohou Ježišovou a nás všetkých do budúcna je čas „vykúpiť“ (Ef 5,16; Kol 4,5).
Nie iba zrod, nýbrž celé zjavenie sa deje v čase. Celý Starý zákon je obšírne rozprávanie o postupnom zjavovaní Božom. Přeje-li si Bůh zjevit se člověku, neučiní tak v podobě souhrnu, který obsahuje všechny události hned od prvopočátku. Nevloží nám do ruky traktát, v němž je systematicky vysvětleno všechno, co nám Bůh chce říci sám o sobě a o nás lidech. Nikoli, Bůh se nám zjevuje v událostech. Noe se zachrání pred potopou, Abraham je povolaný opustiť svoju zem, novorodený Mojžiš je zachránený pred smrťou, Izrael je vyveden z Egypta, Boh sa ujme svojho ľudu v púšti a zavedie ho do zasľúbenej zeme. Boh zjavuje svoju súcnosť tým, že činí niečo pre svoj ľud a spolu so svojím ľudom.
Veľkým pokušením pre Izrael je nečakať, až sa Boh prejaví, ba skôr si vytvoriť modlu a tak chcieť sám rozhodovať o tom, kto je Boh. Kto si vytvoril modlu, môže si tiež určiť, ako jeho bôh má vyzerať a aké má mať vlastnosti. Ale Boh si preje, abychom rešpektovali čas. Ako by sa ostatne mohol zjavovať zcela a naraz, on, o ktorom lzaáš (45,15) praví: „Veru, ty si Boh skrytý“, a žalm (145,3): „Veľký je Hospodin, … jeho veľkosť nie je možné vyzpytovať“. Nám, nepodstatným ľuďom, sa Boh musí zjavovať veľmi pomaly. Vidieť Boha môže znamenať smrť (Ex 33,20).
Zmysel Starého zákona je mimo iné ukázať, že Boh zvolil dlhú cestu, chcel-li se sdělit člověku. Naproti tomu v Novom zákone je čas nesmierne zhustený. „Ja som pravda“, hovorí Ježiš o sebe (srv. Jan 14,6). Shrnuje veškerou pravdu v nebi i na zemi: „Kto videl mňa, videl Otca“ (Jan 14,9).
Rovnako ako učedníci na hore premenenia Pána, tak aj my sme oslepení svetlom, ktoré z neho vyžaruje. Avšak na hore premenenia, kde sa Ježiš ukázal v celej svojej nádhere, sa zjavili aj Mojžiš a Eliáš. Tu je prítomný celý Starý zákon. Plné zjavenie nespadne náhle a neočakávane z neba. Za ním leží dlhá história. A celá táto história vystúpi do popredia, keď Ježiš konečne nasadí dielu korunu. „Nedomnívajte sa,“ praví, „že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov. Nepřišel jsem zrušit, nýbrž naplnit“ (Mt 5,17). Přestože s ním a v něm vstupujeme do času věčnost, Ježíš čas nepopírá. Ježíš neodmítá, co Bůh již o sobě projevil od samého začátku stvoření. Naopak, nechává toto všetko vystúpiť v plnom svetle. Doba starého zmluvy je zahrnutá do plnosti času, ktorý vyznačuje novú zmluvu.
Církev již od začátku si počíná jako Ježíš. Přestože si je vědoma, že Nový zákon je skutečně „novou“ smlouvou, činí i nadále starozákonní knihy součástí liturgie. Pochopila, že tyto knihy si udržují svou hodnotu, že je pro nás důležité vniknout aspoň částečně do Boží pedagogiky, do způsobu, jakým Bůh trpělivě učí svůj lid.
Nějakým způsobem musíme i my, jakkoli žijeme v plném světle zjevení, projít celou cestou. Starý zákon je pro nás neustále aktuální. Vyprávění o vyvedení z Egypta je nám nepřetržitou výzvou; i my přestaneme být otroky Egypta, vyjdeme sami ze seba a dáme se vyvést do pustiny, kde nás bude Boh vychovávať. K tomu, abychom pochopili tuto radostnou zvěst a dali se jí proniknout, je zapotřebí přípravného času.
Všem, kdo touží po absolutnu a kdo samou horlivostí by chtěli přeskočit všechna mezistádia, je užitečné číst Starý zákon a dát se jím poučit, jak si Bůh počíná, když se člověku zjevuje.
Boh na nás čaká v čase
Rumunský pravoslavný teológ Dumitru Staniloae dokazuje, že môžeme získať ponímanie o najhlbšom obsahu času, len keď zistíme, že korene tkví v trojjediných podstatách Božích. Pretože človek je stvorený k obrazu Božiemu, môžeme človeka pochopiť len vtedy, keď naň nahlížíme ako na odlesk bytosti Božej.
Trojjedinost, to je láskyplný dialog medzi Otcom a Synom. Otec dáva všetku svoju lásku, t. j. seba samého, Synovi, a očakáva, že Syn túto ponuku prijme a na oplátku sa sám cele vydá. Toto je základný vzor podstaty lásky: vydávam seba samého a očakávam, že ma prijmeš a tým sa aj ty sám vydávaš. Vo svätej Trojici existuje absolútna bezprostrednosť: Otcova ponuka a Synova odpoveď spolu dokonale splývajú. Ich láska je absolútna. Preto tu nemôžu medzi otázkou a odpoveďou vzniknúť pochybnosti či otáľanie. Bezprostrednosť lásky je súčasťou Božej večnosti.
Keď Boh ponúka svoju lásku nám, ľuďom, situácia je iná. Nestvoril nás tak, aby sme bezpodmienečne a automaticky odpovedali „áno“. Akú cenu by aj mala taká láska? Boh si preje, aby sme sa k odpovedi rozhodli slobodne. Boh čaká na naše „áno“. Čas, to je práve rozsah a dĺžka tohto čakania. „Chceš?“ pýta sa nás Boh a dáva nám „čas“, aby sme uzreli k pozitívnej odpovedi.
Čas je znamením Božej trpezlivosti, áno, čas je ztelesnením Božej trpezlivosti. „Hľa, stojím pri dverách a klopem“ (Zj 3,20). To, že Boh stanul a setrváva pri dverách, je práve to, čo vytvára čas. Väčšina z nás neodpovie ihneď, akonáhle počuje Božie klopanie. Ale Boh sa nevzdá. Boh čaká, a svojím čakaním vytvára čas. Tým, že nám dáva čas, ukazuje, akú si cení našu odpoveď.
Rast a zrenie nás vybíja k ustavičnému skracovaniu času medzi Božím klopaním a našou odpoveďou. Boh nás vybízí, abychom sa pomaly priblížili k jeho vlastnej bezprostrednosti a tak vzrastali do jeho večnosti.
Človek, ktorý je úplne hluchý k Božiemu oslovení, ktorý vôbec nedbá o to, čo mu Boh ponúka, olupuje čas o jeho význam a robí ho absurdným. Tak ďaleko však človek nemôže dôjsť, pretože Boh nepřestává dúfať a čakať.
Všetko má „svoj“ čas
Nie je veru prekliatím, že musíme žiť v čase. Mnohí sa domnievajú, že čas je protikladom večnosti. Avšak nie je tomu tak. Odevzdáme-li se z plného srdca času, berieme-li jeho vážne a objavíme- li jeho pôvodný smysel, nájdeme v ňom večnosť. Večnosť je morkom času. Užívame-li času správne, prinesie nám ovocie, „užitek… trvalý“ (srv. Jan 15,16).
V pojme „čas“ je snáď najtajomnejšie a ohromujúce práve toto: niečo krehkejšie a prchavejšie než čas si ťažko dovedieme predstaviť, a napriek tomu je čas úplne naplnený niečím, čo je „trvalé“. Iba tomu, kto plne akceptuje prchavost času, ani v najmenej sa nepokúša niečo zadržať, nýbrž necháva každému mať „svoj čas“, prinesie čas „užitek trvalý“.
Necítíš, ako sa na teba snáša niečo z pokoja a stability večnosti, keď počuješ Kazateľa hovoriť o prchavosti času?
„Všetko má určenú chvíľu,
a veškeré dění pod nebem svoj čas:
Je čas rodenia – i čas umierania,
čas sadiť – i čas trhať;
je čas zabíjať – i čas liečiť,
čas búrať – i čas budovať;
je čas plakať – i čas smiať sa,
čas truchliť – i čas poskakovať;
je čas kamene rozhazovať – i čas kamene zbierať,
čas objímať – i čas objímania zanechať;
je čas hľadať – i čas strácať,
čas opatrovať – i čas odhadzovať;
je čas roztrhávať – i čas zošívať,
čas mlčať – i čas hovoriť;
je čas milovať – i čas nenávidieť,
čas boja – i čas pokoja.“
(Kaz 3,1–8)
V procese rastu, ktorým je náš život, je nám dané prejsť mnohými etapami, učinit mnohé kroky, a našťastie má všetko „svoj“ čas. Čas je dôležitým prostriedkom, pretože nám dáva možnosť vyvíjať sa, aniž by sme museli preskakovať dôležité fázy celého procesu. Pre každý krok existuje čas. A naopak: každý úsek času je nám darovaný k postupnému rastu. Čas je možnosť k rastu.
Zvrátený čas
Že čas je nevyhnutným prostriedkom, o tom nie je nutné súčasného človeka presviedčať. Všetci vedia, že čas sú peniaze. Otázka je, či tento vypočítavý, kvantitatívny pohľad na čas neodporuje priamo vlastnému účelu času. Prirodzene nie je chybou pokladať čas tiež za produkčnú kapacitu. Ak však táto kapacita je zdôrazňovaná natoľko, že nakoniec predstavuje všetku hodnotu času, potom tu nepochybne niečo nesúhlasí. Je-li robotník ustavične nútený zvyšovať pracovné tempo, je-li cieľom všetkého vyrábať čo najviac v najkratšom možnom čase, potom sa čas stáva zlou mocou. Namiesto toho, aby dal robotníkovi možnosť rastu a životnosti, je čas manipulovaný tak, že zabíja všetko živé. Nutiť človeka, aby pracoval nad svoju kapacitu, bez ohľadu na jeho svéráz a osobný rytmus, znamená zablokovať každú možnosť k vývoju osobnosti.
Ježíš nás učí, ako máme pracovať. „Tak ať vaše svetlo svítí lidem“ (srv. Mt 5,16). Rovnako prirodzené, ako je svetlu svietiť, by malo byť aj pre nás – kto sme svetlom sveta. (srv. Mt 5,14) – aby sme šírili svetlo svojou prácou. To predpokladá, aby práca vychádzala z nášho vnútra, aby medzi našou prácou a naším vnútrom existoval kontakt, aby práca smela zaujať potrebný čas.
Když říkáme, že čas je důležitý prostředek, míním tím tedy něco jiného než „time is money“. Ztotožňovat čas s „nečestným mamonem“ je totéž jako dávat času zvrácený smysl. Na věčnosti vás mamon nechá na holičkách, říká Ježíš (srv. Lk 16,13). Využíváme-li času k hromadění mamonu, zbavujeme jej dimenze věčnosti. Chceme-li definovat mamon, pak je to něco pomíjejícího. „Blázne! Ještě této noci si vyžádají tvou duši a čí bude to, co jsi nashromáždil? Tak je to s tím, kdo si hromadí poklady, a není bohatý před Bohem“ (Lk 12,20–21).
Nakoniec záleží všetko na tom, ako chápeme vývoj človeka. Je bytie člověka poutí vstříc smrti (Heidegger) či vstříc životu? Investovať čas do peňazí, využívať ho k hromadeniu majetku činí čas poutí vstříc smrti. Pretože nie len to, že všetko nám bude odňaté, až prijde čas, i samo hromadění pokladov nosí v sebe masku smrti.
Hľadať zmysel života v niečom, čo leží vonku nás samých, v niečom, čo nadto je veľmi ľahko rozbitné, zvyšuje iba náš pocit cudzoty a nezakoreněnosti. Vnútorný vývoj človeka je potom nahradzovaný hromadením materiálnych vecí. Aké strašné mrhanie časom!
„Vy však hledejte jeho království, a to ostatní vám bude přidáno“, praví Ježíš (Lk 12,31). Všetko materiálne dostaneme navyše – presne toľko, koľko potrebujeme, aleboť to, čo nepotrebujeme, je len na obtiaž – keď sme najprv vynaložili svoje sily na rozvoj nášho vnútra. A vyvíjať svoje nitro znamená hľadať jeho kráľovstvo, t. j. božiu lásku.
Boh nám chce dať svoju lásku a stvoril čas preto, aby sme sa postupne jeho láske otvárali.
A prečo dostávame všetko naraz
Opäť si môžeme klásť otázku: Prečo nám Boh nedá všetku svoju lásku naraz, prečo tento proces musí zabrať toľko „času“?
V skutočnosti nám Boh dáva všetko naraz. Na jeho strane neexistuje váhanie ani otáľanie. Boh nemôže čakať. Pri krste nám dáva svojho svätého Ducha a v ňom nám venuje všetko.
My však potrebujeme čas, aby sme sa tomuto daru otvorili a aby sme tak svojim vlastným malým príspevkom spolu s Bohom vybudovali vzájomný vzťah lásky medzi ním a nami, vzťah, k ktorému sme stvorení.
U Jána od Kríža (1542–1591) čítame veľmi výstižný text o tejto rozdielnosti v tempe u Boha a u človeka. „Toto zasnúbenie, ktoré sa konalo na kríži, nie je shodné s tým, o ktorom teď budeme hovoriť. Lebo to prvé sa konalo naraz, keď Boh daroval duši prvú milosť: a toto sa deje každej duši pri krste. Avšak druhé zasnúbenie sa deje cestou dokonalosti a uskutočňuje sa iba pozvoľna a postupne. Třebaže obojí tvoří jednotu, přesto je tu rozdíl: jedno se děje tempem duše a tudíž postupně: druhé se koná tempem božím a proto naráz.“
Kéž bychom se od „dětí světa“ naučili něčemu z jejich časové disciplíny! Každá vteřina je nám dána, abychom mohli vrůst do lásky, kterou jsme již dostali. Čas je prostředí, to božské vše obklopující prostředí, které je tu pro ty, kdo dosud nejsou dokonalí, avšak jsou na cestě.
Nestát se znamená činit času bezpráví, olupovať ho o jeho zmysel.
Avšak pre toho, kto si je vedomý, že ide o to stať sa tým, čím je, je čas naplnený večnosťou.
(Článok ze švédského časopisu KARMEL 2(92))
Přeložila Dagmar Chvojková
