-mb-
Už takmer dvadsaťpäť rokov pravidelne chodím do malého kaderníctva v okrajovej časti mestského sídliska. Vždy sa tam teším. Okrem toho, že „prefrčím“, je to pre mňa aj chvíľa oddychu a navyše tá „moja“ kaderníčka je mierna, milá a obetavá pani. Taká biblická Tabita (ako som si ju sama pre seba nazvala). Nejednokráte sa mimochodom zmienila, kam všade za svojimi zákazníčkami chodí, aby im poslúžila, keď už napríklad vo veku alebo pre chorobu je pre nich ťažké absolvovať cestu. Pri svojej práci toho musí často veľa vypočuť, čo býva úmorné, ale mnohým sa iste uľaví, keď sa s dobrým človekom podelia o svoje trápenia.
Po svojom obrátení, ktoré spadá zhruba do obdobia, keď som začala toto kaderníctvo navštevovať, som často myslela na to, že by som tejto žene chcela sprostredkovať možnosť počuť radostnú zvesť a spoznať Krista, nášho Pána. Myslela som na ňu občas v modlitbe, a pretože sa v tom čase u nás vo farnosti konali kurzy Alfa (praktický úvod do kresťanstva), pozývala som ju opakovane na tento program, vysvetľovala, prinášala letáky na Alfu aj iné programy. Potom prišlo na požičiavanie kníh, pretože moja kaderníčka bola pilná čitateľka. Rovnako časopisy a rôzne články som jej nechávala na stolíku, pri ktorom som pri svojom odchode platila. Tak to bolo celé roky... Na Alfu neprišla, všetky tlačoviny a knihy vždy s poďakovaním prijala, prečítala a so rovnakou gráciou mi ich vrátila. Raz sa stalo, že nás bolo na tom malom priestore v kaderníctve asi päť zákazníčok a reč bola o liečiteľstve. Diskusia bola živá a bohužiaľ preplnená rôznymi zavádzajúcimi radami a prežitými skúsenosťami. Chúlila som sa do seba, predstierala, že podriemam a úpenlivo som sa modlila, aby už to ustalo a hlavne, aby sa ma nikto na nič nepýtal. Potom ale zaznela výzva, či by som aj ja povedala niečo k tomuto tématu. Nemala som veľa odvahy, a tak som len potichu poznamenala, že by som si sama nič také pre seba nevybrala a nikomu podobné praktiky nedoporučovala. Vzápätí sa však sniesli iné argumenty a reč pokračovala. Znova som potom myslela na svoju kaderníčku a mala som pocit, že ju celá tá neblahá diskusia mohla nejako nedobre ovplyvniť. Dala som si teda prácu a vyhľadala rôzne články a odkazy na toto téma a pri mojej ďalšej návšteve nechala celý ten zozbieraný materiál na stolíku. Ako vždy mi potom povedala, že veľmi ďakuje, že si všetko prečítala a v poriadku vracia.
Ubehli ďalšie roky. Vždy, keď sme sa stretli, sme si pekne popovídali. Z jej rozprávania často vysvitlo dobré zmýšľanie o druhých a všeobecná láskyplnosť. Moja horlivosť zvestovať tejto žene Krista nevyhasla, ale akoby sa veľmi utišila. Už som sa prakticky ani nezamýšľala nad myšlienkami, čo by som pre ňu mohla vymyslieť, ale skôr som sa tešila nádejou, že Boh iste vidí jej dobré srdce, milostivo sa na ňu pozerá a sprevádza ju.
Pred necelým rokom, keď som opäť zavítala na známe miesto, som ju zastihla veľmi roztrpčenú. Hneď sa pustila do líčenia celej, pre ňu veľmi smutnej a nepochopiteľnej záležitosti. Trápenie prežívala mladá rodina – jej syn a snacha. Nedorozumenie vzniklo kvôli žiadosti o krst ich ročného dieťaťa. Iniciatíva vzišla pôvodne zo strany rodičov mladej maminky, praktikujúcich katolíkov. Tamojší pán farár však žiadosť o krst striktne odmietol, keď zistil, že manželia neuzavreli manželstvo v kostole. Zrejme to v celej širokej rodine vyvolalo veľkú horkosť a bolesť, aj vzhľadom na to, že dlhé predchádzajúce roky rodina vo farnosti vydatne pomáhala. Podruhé sa mladí manželia pokúsili nadviazať kontakt s kňazom vo svojom súčasnom bývaní, ale opäť sa stretli s odmietnutím. Kňaz ich chcel najprv vídať v kostole na bohoslužbách a pri spovedi, než sa vôbec začne jednať o možnosti krstu. Skrze toto už druhé odmietnutie vzniklo v mladé rodine napätie. Tatko dieťaťa, ktorý nemal s vierou a cirkvou žiadnu predchádzajúcu osobnú skúsenosť, bol otrasený nevstřícností, uzavretosťou a tvrdosťou v jednaní. Nakoniec medzi manželmi došlo k hádke. V tomto štádiu mi pani kaderníčka celú tú históriu vylíčila. Pretože som mala práve v tej dobe dosť čo robiť so svojimi vlastnými záležitosťami, tak sa mi ani nechcelo ponúkať nejakú pomoc a vstupovať do konfliktnej situácie, o ktorej som navyše získala len kusé a sprostredkované informácie. Doma sa mi to ale v hlave rozležalo, mrzelo ma, že prešli takou zlou skúsenosťou, ktorá iste hlboko zasiahla celú rodinu. Skúsila som sa teda opýtať v jednej farnosti, o ktorej som vedela, že tam majú veľmi pekne vedenú prípravu na krst detí pre nepraktizujúcich rodičov. A tak sa stalo, že príprava na krst bola otvorená aj tomuto mladému páru a oni, ako som sa mohla dozvedieť, ten čas prežili veľmi pekne. Počas asi polročnej prípravy sa mohli opakovane stretávať s kňazom, miestnym spoločenstvom a s mladými manželmi, farníkmi, ktorí s prípravou na krst pomáhali. Keď som potom prišla do kaderníctva, moja kaderníčka len žiarila a k údivu ďalších prítomných zákazníčok mi rozprávala, aké krásne chvíle prežili v rámci udeľovania sviatosti krstu v kostole a potom pri rodinnej oslave. Svoje líčenie uzavrela slovami: „A ja to teraz hovorím všetkým, ktorí sem prídu: aké krásne veci sme prežili pri krste môjho vnúčika!“
V jeden májový večer som opäť navštívila kaderníctvo. Zavrela som oči a oddýchla som si. Mlčali sme. V polovici práce (mokra a napol ostrihaná hlava) odložila pani T. náčinie, sadla si a obrátila sa na mňa s krátkou a priamou otázkou: „Existuje peklo?“ Celá prekvapená som po chvíli odpovedala. Ďalšie otázky sa valili ako voda a bolo dosť tých, ktoré sa týkali zmierenia a odpustenia. Napadlo mi, že jej budem rozprávať podobenstvo o márnotratnom synovi, aby sme získali dobrú látku k ďalšiemu rozhovoru. Podľa všetkého sa môžem domnievať, že pani T. počula toto podobenstvo prvýkrát. Keď som dospela k miestu, kde Písmo hovorí o stretnutí navrátivšieho sa syna s Otcom (Lk 15,18...), dali sme sa v rovnakom okamihu obidve do plaču. To slovo o Božej dobrote, láskyplnosti, trpezlivosti, milosrdenstve, čakaní, odpustení, skrátka o hĺbine Božej lásky nás mocne zasiahlo. Rozlúčili sme sa srdečne a moja kaderníčka poznamenala, že je dobré, že vždy prichádzam až navečer, a teda dosť možno budeme spolu mať zase príležitosť, aby sme mohli v rozhovore pokračovať. Ten večer som prišla domov veľmi neskoro, obdarovaná útěchou v podobe vnútornej radosti.
Toto malé svedectvo som o tom napísala na poďakovanie nášmu nebeskému Otcovi, ktorý je verný a vie o každom vlase, ktorý nám spadne z hlavy :).
