Napriek náklonnosti, ktorú mi všetci preukazujú, napriek pokoju a slobode, z ktorých sa teším viac než kedykoľvek predtým, sa mi má nová situácia nepáči. Nepodporuje ma, neposilňuje ma. Je dosť dobre možné, že tento dojem sa na fronte zase zmení, až budem mať pocit, že som žiadaný, že utešujem, že dodávam odvahy. Prezatím sa cítim ako zbytočný človek, ako povaleč. Uisťujem ťa, že by som stokrát radšej hádzal granáty alebo obsluhoval guľomet než byť takto nadbytočný. To, čo ti teraz poviem, možno nie je príliš ortodoxné – a predsa sa domnievam, že je to v jadre pravdivé: zdá sa mi, že by som tak bol i viac kňazom. Není kňaz ten, kto má niesť ťarchu života so všetkým, a ukázať na svojom príklade, ako možno zlúčiť ľudskú prácu a lásku k Bohu?
To všetko ti hovorím preto, že mám potrebu to niekomu povedať. Nemysli si však, že som zasmušilý alebo rozrušený. Myšlienka, že patríme Bohu, nech už mu slúžime akokoľvek neobratne, skýta dokonalú útěchu…
(Pierre Teilhard de Chardin SJ /1881–1955/, list z fronty, sesternici, 15. februára 1917;
citované podľa knihy Pierre Teilhard de Chardin, Zrod myslenia. Listy 1914–1919, 2021)
