P. Gorazd Cetkovský O.Carm.
Pred rokmi nás otec Metoděj Minařík povzbudil, aby sme si zvykli zakaždým, keď sa modlíme modlitbu Anjel Pána, pridať aj trikrát modlitbu Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému... Poslúchli sme ho a od tej doby sa Anjel Pána v našich komunitách modlíme takto.
Mal som za to, že ide o starý karmelský zvyk, a preto, že nám to P. Metoděj uložil. Keď som si to teraz u bratov overoval, naše spomienky na odôvodnenie, ktoré P. Metoděj vtedy uviedol, neboli jednotné. Bratia si matne pamätajú, že to snáď vychádzalo z nejakého podnetu, ktorý dal pápež Ján Pavol II., či ešte odinakiaľ. Keď sme o tomto témate nedávno hovorili pri stretnutiach terciárov, vďačne som prijal upozornenie, že aj pápež František sa po Anjel Pána modlí trojnásobné Sláva Otcu.
Pokusil som sa po pôvode tohto zvyku predsa len pátrať v tradícii nášho rádu.
O histórii trojitej modlitby počas dňa
Zmyslom niekoľkých modlitieb počas dňa je úsilie o posvätenie celého času dňa. Teda snaha všetko, čo robíme a čo prežívame, zasadit do jedného základného rámca, ktorým je naše stálé spojenie s Bohom.
Trojitú modlitbu počas dňa poznala už tradícia židovská (srov. Dan 6,11). Kresťania sa už v prvých storočiach modlili trikrát denne modlitbu Otče náš.1 Tí, ktorí mohli, sa navyše snažili modliť sa ešte o deviatej ráno, na poludnie a o tretej popoludní (prevedené do dnešného počítania hodín). Táto modlitba sa neskôr rozvinula ešte bohatšie a utvorila sa z nej Denná modlitba cirkvi, ľudovo u nás nazývaná breviár.
V počiatkoch modlitby počas dňa nebolo stanovené ani jednotne ustálené nejaké téma, na ktoré by sa modlitba v tú ktorú hodinu mala zameriavať. Ale stojí za pozornosť, že kresťania si také téma hľadali a že svoje modlitby radi spájali s dôležitými biblickými udalosťami, o ktorých vieme, že sa odohrali v tú istú hodinu.
Tertulián († okolo r. 220), ktorý ako jeden z prvých dosvedčuje túto modlitebnú prax v starokresťanskej cirkvi, ju spája s udalosťami z histórie prvotnej cirkvi: o deviatej ráno zostúpil na apoštolov Duch Svätý (Sk 2,15), na poludnie mal Peter na streche domu v modlitbe víziu (Sk 10,9) a o tretej popoludní – v čase modlitby podľa židovského zvyku – šli Peter a Ján do chrámu (Sk 3,1) a mocou Pána Ježiša zázračne uzdravili chromého. Postupne sa viac presadil zvyk (aj keď neprevládol všade), že veriaci si pri modlitbách počas dňa pripomínali tri prelomové body Kristovho utrpenia (dopoludnia zhotovenie kríža, na poludnie Ježišovo vyvýšenie na kríži, o tretej hodine odovzdanie ducha).
Pri modlitbe pred usnutím potom mysleli na Kristovo zostúpenie do podsvetia a o polnoci na Pánovo vzkříšení. Pri modlitbe o polnoci sa tiež s obľubou pripomínali na Kristov druhý príchod, na ktorý máme byť stále pripravení. I keď v dennej modlitbe cirkvi v priebehu jej ďalšieho vývoja toto zameranie na veľkonočné téma zoslablo, v modlitbe prostých laikov sa zachovalo. Dosvedčujú to knihy, ktoré laici po celý stredovek k modlitbe používali.
V nasledujúcich dobách sa potom všeobecne presadila modlitba Anjel Pána, ako ju poznáme dnes. Tak bolo rozjímanie o veľkonočných udalostiach prekryté výrazným zameraním pozornosti na tajomstvo vtelenia. Podobne ako ľudové povedomie a folklór postupným vývojom položili väčší dôraz na Vianoce než na Veľkú noc.
Vyzváňanie na zvony a modlitba pri ňom
Zvonenie malo pôvodne význam úplne praktický: v kláštoroch zvon svolával bratov alebo sestry k modlitbe. Preto sa niekde zachoval aj zvyk zvoniť k Anjel Pána niekoľkými jednotlivými údermi na zvon. Práve takúto podobu malo tradične znamenie pred modlitbou v kláštoroch.
Zvonienie „pre verejnosť“ sa objavilo prvotne vo večernej hodine. Vo františkánskom prostredí sa traduje,2 že svätého Františka pri jeho ceste do Svätej zeme oslovil spev muezinov z veží mešít päťkrát denne, vyzývajúc k modlitbe.
Isté je, že Františkov List vládcům lidu obsahuje výzvu: „A vzdávajte Pánu medzi ľuďmi, ktorí sú vám zverení, tú veľkú česť, že bude každý večer heraldom alebo nejakým znamením ohlašované, že celý ľud má vzdávať chválu a ďakovať Bohu, všemohúcemu Pánu.“3 A kustódom (provinciálom) svojho rádu napísal: „A jeho chválu zvestujte a kažte všetkým ľuďom tak, aby každý hodinu, a keď vyzváňajú zvony, vždy celý ľud na celej zemi vzdával chválu a ďakoval všemohúcemu Bohu.“4 Pre Františka teda témou večernej modlitby pri vyzváňaní zvonov je chvála Božia.
Večerné zvonenie k modlitbe bolo asi od polovice 13. storočia zvykom aj v niektorých talianskych mestách. V Ríme je doložené roku 1327. Prvá zmienka o vyzváňaní ráno pochádza z Parmy z roku 1317 alebo 1318, zvykom sa stalo asi na konci 14. storočia. Prvé svedectvo o zvonení na poludnie sa uvádza k roku 1386 z Prahy. Trojité zvonenie každý deň sa nakoniec stalo obecným zvykom v priebehu 16. storočia.
V roku 1456 pápež Kalixt III. predpísal ešte zvonenie každý deň pred večerom ako modlitbu za odvrátenie tureckého nebezpečenstva. I dnes sa niekedy zvoní mimoriadne ako prejav solidarity s trpiacimi alebo podnet k modlitbe za nich.
V niektorých krajinách sa v súčasnosti zvoní vo štvrtok večer po Anjel Pána na pripomenutie Kristovej úzkosti v Getsemanskej záhrade. Nemecké prostredie dalo tomuto zvoneniu názov „Angstläuten,“ pretože pobáda veriacich pripojiť sa ku Kristu v úcte voči jeho smrteľnej úzkosti. Podobným zvykom je piatkové zvonenie o tretej popoludní na pripomienku smrti Pána Ježiša na kríži. Povzbudil k nemu aj v 20. storočí pápež Pius XI.
Od raného stredoveku sa tiež verilo, že vyzváňanie na zvony zapuzdzuje démonov, preto sa na zvony vyzváňalo aj v časoch moru alebo v nebezpečenstve búrky.5 Ešte v období okolo 2. svetovej vojny patril medzi rôzne druhy vyzváňania na kostolný zvon v prevažnej nemeckej obci Lipolci neďaleko Kostelného Vydří aj tzv. „šturm“, ktorý sa používal, „keď bola zlá búrka, aby sa ochránila dedina pred zúrením živlu.“6
Na rozdiel od kláštorov teda vo mestách a obciach zvonenie večer, ráno a na poludnie nesvolávalo veriacich do kostola, ale malo význam pobádky k osobnej modlitbe: v tej chvíli a na tom mieste, kde koho zvonenie práve zastihlo. Pôvodne sa pritom ľudia modlili ľubovoľné modlitby. Ale je doložené, že podobne ako v breviári bola často ranná modlitba spájaná s myšlienkou na Pánovo vzkriesenie a poludňajšia modlitba s pripomienkou jeho smrti. V niektorých krajinách a zasvätených rádoch bolo zvykom modliť sa pri zvonení ráno Raduj sa, Kráľovno nebeská, kdežto na poludnie modlitbu, začínajúcu slovami Tenebrae factae sunt – Nastaly temnoty, keď židia Ježiša ukrižovali... (též ju zhudobnila rada významných hudobných skladateľov). Neskôr v priebehu 17. storočia sa všetko zjednodušilo a stalo sa zvykom modliť sa trikrát denne modlitbu Anjel Pána.7
Modlitba s témou Zvestovania: Anjel Pána
Pri pátraní po zrode modlitby Anjel Pána vedú stopy opäť do františkánskeho prostredia. V celej cirkvi sa tradovalo starobylé presvedčenie, že udalosť Zvestovania sa odohrala večer. Františkáni večer pred modlitbou kompletára trikrát zvonili na zvon a brat Benedikt Sinigardi († 1282) sa zasadzoval o to, aby sa pritom trikrát modlili mariánsku antifónu, hovorícu o tom, ako anjel Gabriel pozdravil Pannu Máriu. Na generálnej kapitule rádu v roku 1263 k tomu svätý Bonaventúra, generálny ministr, povzbudil celý rád. Provincionálna kapitula františkánov v Padove v roku 1294 stanovila: „Vo všetkých konventoch ať sa večer krátko trikrát zvoní k pocte Matky Božej. Všetci bratia ať pokleknú a trikrát sa modlí Ave Maria, gratia plena (Zdrávas Mária, milosti plná).“ K citácii z Lk 1,28: „Zdrávas, milosti plná, Pán s tebou“, bola pripojená slová, ktorými Pannu Máriu chváli Alžbeta: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho“ (Lk 1,42), a taktiež mená Mária a Ježiš. Prosba Svätá Mária atď. je o niečo mladšia, asi až zo 14. storočia.
V 14. storočí sa táto večerná modlitba rozšírila aj von františkánskej rodiny a veriaci sa to isté modlili aj ráno a potom aj na poludnie. V 15. storočí boli tri Zdrávasy pri večernej modlitbe doplnené veršami o anjelovom zvestovaní Panne Márii, o jej odpovedi a o následnom vtelení Boha – Slova, ako sa tieto verše modlíme už dodnes. Následne boli tieto verše vložené do modlitby aj ráno a na poludnie a doplnené záverečnou modlitbou: „Pane, poznali sme anjelské posolstvo...“
Vývoj modlitby Anjel Pána sa uzavrel niekedy na konci 16. storočia. Nachádzame ju napríklad i v mariánskych malých hodinách, ktoré boli vydané v roku 1571 za pápeža Pia V. Opakovanie modlitby Zdrávas Mária má v nej podobný význam ako pri ruženci: slúži hlbšiemu rozjímaniu o tajomstve spásy.
Modlitba Anjel Pána je teda akýmsi ľudovým breviárom: obraciame sa na Pannu Máriu, s ňou si pripomíname kľúčové udalosti našej spásy a vyprosujeme si Božiu milosť.
Svedectvo pražskej synody z roku 1605
Ujde-li našej pozornosti narážka na veľkonočné udalosti v záverečnej modlitbe: „ať nás jeho umučení a kríž privedie ke sláve vzkriesenia“, môže sa nám zdať, že je modlitba Anjel Pána jednostranne zameraná iba na tajomstvo vtelenia Božieho Syna. Zaujímavé svedectvo o tom, že naši predkovia to takto zúžene nevnímali, nachádzame v ustanoveniach pražskej diecéznej synody z roku 1605. Podtrhnime: modlitba Anjel Pána sa práve čerstvo vyvinula do konečnej podoby a stáva sa obecným zvykom, rovnako ako vyzváňanie pri nej. Preložme z latinčiny synodný text:
V každom farskom kostole ať sú veriaci trikrát denne – totiž časne zrána, na poludnie a za súmraku – povzbudzovaní hlasom zvonu k modlitbe (...). A v oných stanovených intervaloch je najviac treba prosiť a dovolávať sa ochrany8 nejblahoslavenejšej Panny Márie, aby pre vynikajúce dobrodružstvo, ktoré boli v oných hodinách za jej prítomnosti preukázané ľudskému pokoleniu, ráčila veriacim vyprosiť od svojho jednorozeného Syna milosrdenstvo. Lebo zvukom zvonu sa ráno obnovuje pamiatka vzkriesenia Krista Pána, ktorý – keď vstal z mŕtvych – hneď sa ukázal svojej presväté Matke. Poludňajšie zvonenie sa koná k vyvolaniu vzpomienky a na pripomienku Kristovho umučenia, ktorému bola Mária prítomná. Večerné (zvonienie) upomína myseľ aj ducha na dobrodenia vtelenia toho istého nášho Spasiteľa v lone najblahoslavenejšej Panny. Aby sa teda veriaci v oných troch časoch jednotným spôsobom modlili a mohli získať odpustky k tomu najvyššími Veľkňazmi stanovené, ať sa faráři postarajú o to, aby všetci vkleče vroucně a zbožne recitovali trikrát Anjelské pozdravenie s troma veršíkmi a (záverečnou) modlitbou, ktorú sa modlí podľa starodávneho zvyku cirkvi.
Potom synoda uvádza priamo text modlitby Anjel Pána, ako sa ju modlíme aj dnes. Je teda patrné, že aj keď sa v baroku katolícki kresťania modlili modlitbu o vtelení Božieho Syna, mali na zreteli celý život Pána Ježiša, prinášajúci nám spásu.
K ešte pevnejšiemu zakočeniu modlitby Anjel Pána v praktickom náboženskom živote prispela skutočnosť, že pápež Benedikt XIII. udelil v roku 1724 odpustky tým, ktorí sa ju budú modliť. Pretože bolo zvykom modliť sa ju v kľaku, preto zvonenie, k ktorému sa pripojila, v českom jazykovom prostredí dostalo meno „kľačanie“. V roku 1742 pápež Benedikt XIV. predpísal, aby v sobotu večer a v nedeľu sa táto modlitba recitovala v stoji (ako súčasť oslavy Kristovho vzkriesenia) a v období veľkonočnom, aby bola nahradená modlitbou: Raduj sa, Kráľovno nebeská. I tá sa podľa starého zvyku modlí v stoji, nie v kľače.9
Jak se modlitbu Anjel Pána modlit dnes?
Aké máte skúsenosti? Zakladáme si na tom, že „u nás zvonia“. Ale modlíme sa pri tom? Predtým sa modlil zaručene zvoník, ktorý ťahal za povraz zvona, ale dnes hýbe zvony automatický elektrický pohon. A my máme deň rozdelený takmer na minúty a venujeme sa činnostiam, ktoré nemôžeme o svojej vôli jednoducho prerušiť. A tak sa mnohokrát pýtam: nakolko je treba viazať sa na presné poludnie a na čas, kedy zvonia, alebo sa radšej pomodliť v väčšom pokoji inokedy? A ak viem, že sa budem modliť inokedy, a pritom teraz počujem zvony, chcem na to predsa nejako reagovať. Aká podoba modlitby je pre mňa v takej chvíli únosná a môže potešiť Pána Boha i mňa? Zvonenie je v každom prípade krásna prostá hudba. Už táto jeho stránka ladí naše srdcia k chvále Božej. Už len vďačným počúvaním...
Pápež Pavol VI. sa vyslovil „vroucí výzvou, aby sa, ak je to možné, zachovával zvyk túto modlitbu recitovať. (...) A predsa sa časy zmenili, zachovávajú si pre väčšinu ľudí i naďalej význam určité chvíle dňa – ráno, poludnie a večer – ktoré rozdeľujú rytmus práce a zároveň zvú k tichému sústredeniu v modlitbe.10
Najstaršie zmienky v karmelskej tradícii
Vo starých karmelitánskych knihách, obsahujúcich predpisy k modlitbe, nachádzame o modlitbe Anjel Pána tieto zmienky.
Ordinale, vydané roku 1544, predpisuje zvoniť ráno za svitania a večer po kompletári vždy trikrát tromi údermi, „a to k podnícu zbožnosti ľudu“. Čo si vykladám tak, že zvon z klášterného kostola bolo počuť do okolia, a tak si ľudia mohli uvedomiť, že karmelitáni sa práve modlia, a mohli sa k nim naďaleko pridať.
Caeremoniale z roku 1616 stanoví:
„Zvonienie k anjelskému pozdraveniu po západe slnka ať sa deje trikrát tromi údermi; podobne ať sa koná za svitania a tiež na poludnie podľa obyčaje v danej krajine. Pri tomto zvonení ať bratia (...) pokleknú (vyjma o nedeľách) a recitujú tri verše „Anjel Pána...“, trikrát Zdrávas Mária s modlitbou „Pane, poznali sme...“ a „Fidelium animae“.11
Takže pokyn pridávať k modlitbe Anjel Pána trojitú modlitbu Sláva Otcu tu daný nie je.
Najstaršie inde nájdené svedectvo o trojité Sláva Otcu
P. Tomáš Špidlík, aniž by zmiňoval karmelitánov, píše: „Roku 1815 nariadil Pius VII., aby sa pridávalo (k modlitbe Anjel Pána) trikrát „Sláva Otcu“ na poďakovanie najsvätejšej Trojici za dary, ktoré Panne Márii udelila, predovšetkým vzatie na nebo.“12
Podobnú informáciu obsahuje Český slovník bohovědný u hesla Doxologia.13 Tam je nadto uvedené i presné datum, kedy pápež Pius VII. vyzval veriacich modliť sa trikrát denne trojité Sláva Otcu. Učinil tak 11. júla 1815. A ešte sa tu cituje ďalšia skutočnosť, totiž že pápež tým, ktorí sa takto budú modliť, udelil odpustky. Ďakujem želivskému premonstrátovi, P. Jindřichu Z. Charouzovi, ktorý ma na údaj v tomto slovníku upozornil. P. Jindřich zároveň vyslovil hypotézu, že pápež Pius VII. sa pri tom naozaj mohol pridržať starobylého zvyku jednotlivého rehoľného spoločenstva a rozšíriť ho na celú cirkev, nebol by to v histórii ojedinelý prípad. Aby sa potvrdilo, že tomu tak bolo, potrebovali by sme sa dopátrať pôvodného znenia dokumentu, vyhlašujúceho zmienené odpustky.
Zaoberajme sa najprv krátko osobou zmieneného pápeža. (I keď je otázkou, nakolko zavedenie tejto modlitby mohlo byť jeho osobnou iniciatívou. Ako uvidíme ďalej, odpustkovú listinu vydal k tomu kompetentný pápežský úrad – kongregácia pre odpustky.) Pius VII. sa do histórie mariánskej úcty v katolíckej cirkvi zapísal niekoľkými počinmi. V roku 1814 na poďakovanie za svoju záchranu z napoleonského zajatia predpísal pre celú cirkev sviatok Panny Márie Sedmibolestnej, slávený dovtedy len rádom servitov. Roku 1815 zaviedol z rovnakého dôvodu sviatok Panny Márie, Pomocnice kresťanov, a predpísal jeho slávenie na 24. máj. A v tomže roku pobádal všetkých veriacich, aby sa v mesiaci máji schádzali k májovým mariánskym pobožnostiam.14
Nám sa z našich národných dejín vybaví postava arcibiskupa Jana z Jenštejna († 1400), ktorý sa zasadil o zavedenie sviatku Navštívenia Panny Márie. Zavedenie sviatku je podnetom k opakovanej modlitbe. Rok čo rok. To je oveľa účinnejšie, než keby pápež napísal dokument alebo usporiadal slávnosť či niečo iné, čo dosiahne len úzky okruh veriacich alebo čo rýchlo odeznie. Sviatok sa vracia. A ešte je tu onen osobný dôvod, prečo Pius VII. sviatky zaviedol. Rozumieme tomu z vlastnej skúsenosti? Áno, aj my si pamätáme a pripomíname dátum rôznych prijatých milostí: sňatku alebo svätenia, autonehody, ktorú sme zázrakom prežili, atď. Svätá Terezka napísala svojmu duchovnému bratru, seminaristovi abbé Bellierovi: „Mám k vám ešte jednu prosbu: chcela by som, aby ste mi napísali pamätné dátumy svojho života, aby som sa mohla s Vami spojiť úplne zvláštnym spôsobom a ďakovať nášmu milému Spasiteľovi za milosti, ktoré Vám udelil.“15 A podobne mu i ona potom poslala „pamätné dátumy svojho života, a to tiež s úmyslom, aby sme boli v týchto požehnaných dňoch zvlášť spojení modlitbou a vďačnosťou.“16
Ale vráťme sa k pátraniu po dokumente, vyhlasujúcom odpustky pre tých, ktorí sa budú modliť po Anjel Pánovi trojité Sláva Otcu. Dôkladná kniha o odpustkoch,17 ktorú som našiel v knižnici kláštora v Straubingu, síce neobsahuje priamo znenie dekretu, ale aspoň ďalšie podrobnejšie informácie. Píše sa v nej, že pápež Pius VII. dekrétom pápežskej kongregácie pre odpustky z 11. júla 1815 udelil odpustky všetkým veriacim, ktorí sa na počiatku dňa, na poludnie a večer pomodlia trikrát „Sláva Otcu atď.“ s úmyslom vzdať vďaky Najsvätejšej Trojici za vznešené dary a výsady, ktoré Panne Márii preukázala, a to zvlášť skrze Maríino nanebevzatie. Odpustky čiastočné mohli takto veriaci získať každý deň, plnomocné odpustky len raz za mesiac – v ľubovoľný deň toho mesiaca, pokiaľ sa takto modlili po celý ten mesiac a pokiaľ v onen deň splnili obvyklé všeobecné podmienky požadované pre získanie odpustkov.
Takže tu nie je zmienka o žiadnej súvislosti s modlitbou Anjel Pána! Ak sa modlitba Anjel Pána v podobe, akú má dnes, rozšírila už v 16. a 17. storočí, bola teda v roku 1815 už akosi samozrejmá. Takže pápežom Pius VII. odporúčané trojité Sláva Otcu nebolo inou variantou modlitby Anjel Pána pri každodennom zvonení ráno, na poludnie a večer, ale pripojilo sa k modlitbe Anjel Pána ako prídelok.
Nie je to jediný prípad spájania modlitieb. Z historických svedectiev napríklad vieme, že v dobe okolo roku 1735 v kláštore v nemeckom Frankfurte spievali karmelitáni po nešporách ešte trikrát nemecky Zdrávas Maria.18 Čo je vlastne veľmi podobné onomu františkánskemu trojitému Zdrávas Maria, o ktorom sme už hovorili. Ostatne v skôrších dobách osobná modlitba mnohých ľudí vo svojej najjednoduchšej podobe spočívala v tom, že proste odrecitovali niektoré (alebo i všetky) modlitby, ktoré poznali naspamäť. A táto prax je živá aj dnes a iste sa v nejakej miere udrží aj v budúcnosti.
Vráťme sa ale k jadru nášho bádania: pravdepodobnosť, že keď sa po Anjel Pánovi modlíme trikrát Sláva Otcu, zachovávame tým starodávny karmelitánsky zvyk, sa ukázala ako veľmi malá...
Takže sme sa namáhali zbytočne?
Nespěchajme s takýmto odsudkom. Všimnime si onoho trojitého Sláva Otcu bližšie. Chvály voči Bohu, vyznávanie jeho slávy, nie je v našej modlitbe nikdy dosť. A keď si pripomíname priamo tajomstvo Trojice, pomáha nám to nestratiť zo zreteľa, že náš Boh je veľký a tajomný – a zároveň blízky ako vtelený Syn a ako Duch Svätý. Je-li táto naša viera živá, prináša vydatné ovocie v našom praktickom živote: úctu voči Bohu, dôveru v jeho moc, zdravú obavu, aby sme neurážali jeho lásku, túžbu byť naozaj Ježišovými priateľmi, žiť z Ducha atď. Tohto roku pri exercíciách našej delegatúry, ktoré viedol P. Salvador Villota, karmelitán z Valencie, sme práve toto mohli zažiť veľmi silne.
A taktiež nás Pius VII. týmto podnetom vedie k sviežej pozornosti voči veľkej skutočnosti Maríina prijatia do neba aj s jej vzkrieseným telom. Stojí za to si uvedomiť: v roku 1815 táto pravda viery ešte nebola oficiálne vyhlásená ako spoľahlivo definovaná súčasť viery katolíckej cirkvi (dogma). V najpodrobnejšom vylíčení dejín tohto dogmatu, aké mi bolo dostupné,19 nachádzam uvedené, že ešte po roku 1668 vo Francúzsku bola viera v to, že Mária bola po svojej smrti vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy, predmetom veľkej teologickej diskusie, sprevádzanej vydávaním kníh, zastávajúcich jedno alebo druhé stanovisko. O sto rokov neskôr sa Benedikt XIV., pápež v rokoch 1740–1758, vyjadril iba opatrnými slovami, že presvedčenie o Maríinom nanebovzatí je „pobožná a pravdepodobná domnienka“. Potom prišiel nami zmieňovaný rok 1815. A prvé žiadosti o oficiálne vyhlásenie tohto dogmatu, adresované pápežskému stolcu, sú zmienené od roku 1849. Ukazovalo sa, že bude treba jasne vyznačiť náuku katolíckej cirkvi v tejto veci.
Z toho všetkého podľa môjho súdu vyplýva, že pápež Pius VII. v roku 1815 vyhlásením odpustkov pre tých, ktorí sa budú modliť zmienené modlitby, a zdôraznením vďačnosti za Maríino prijatie do neba chcel veriacich ovplyvniť tak, aby ich upevnil v presvedčení o tejto pravde viery...
A čo my? Máme k tomuto „článku viery“ osobnejší vzťah? Čo nám hovorí? V tom, že Boh prijal Máriu po jej smrti s telom i dušou do slávy neba, môžeme spatriť prejav Božej vernosti. Boh si Máriu nielen „použil“ v rámci svojho plánu Vtelenia Božieho Syna. Potom, čo Mária splnila svoj úkol, Boh ju neodložil, nezabudol na ňu, ale On oné dôvernosti s Trojicou, do ktorej Máriu Vtelením Syna postavil, zostal verný. A preto Máriu neponechal ani v najmenšej miere v moci smrti, ale – ako to formuloval pápež Pius XII. v roku 1950:
„Vznešená Matka Božia, tajomne už od večnosti spojená s Ježišom Kristom jediným a týmž úradkom predurčenia, neposkvrnená pri svojom počatí, úplne neporušená panna pri svojom božskom materstve, veľkodušná spolupracovníčka božského Vykupiteľa, víťaza, ktorý úplne premohol hriech a jeho následky, dosiahla nakoniec ako vrcholné koruny svojich výsad toho, že bola uchránená od porušenia v hrobe a že bola ako jej Syn po víťazstve nad smrťou vyzdvihnutá s telom i s dušou do svrchovanej nebeskej slávy.“20
Nie je v tom pre nás pekná pobídka, aby sme aj my, keď sa snažíme žiť s Bohom, spoliehali na Božiu vernosť? Vo svetle viery v Maríino nanebevzatie sa môžeme tešiť na to, až Boh ukáže svoju vernosť aj na nás. Nebojte, nie je to od nás odvážna ctižiadosť. Neurobí to pre naše zásluhy (tie nemáme), ale pretože „aj keď my sme neverní, on zostáva verný“ (2 Tim 2,13).
A nemyslime len na to, že Boh bol takto Márii verný pre jej blízkosť Kristu skrze puto materstva. Mária bola Kristu blízka tiež ako jeho verná učeníčka – v súlade s jeho slovom o blahoslavenstve tých, „kto počujú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11,28). Maríno nanebevzatie nás pobáda k nádeji. Aby sme s dôverou očakávali, že aj na nás Boh dielo svojej spásy, ktoré započal, dotiahne do konca.
A (asi predovšetkým) je Maríno nanebevzatie zreteľnou pripomienkou, že Boh s nami má väčší zámer, než je pouhý pozemský život. Dnešná doba, ktorá toľko väzí v zajatí praktického materializmu, túto pripomienku veľmi potrebuje. Nás, veriacich kresťanov, z toho nevyjímajúc. Maríno nanebevzatie nás podnecuje vziať vážne slová apoštola Pavla o tom, ako máme po svojom krste, spojení teraz s Kristom, žiť: „Pretože ste boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je nad vami, kde Kristus sedí na pravici Božej. K tomu smerujte, a nie k pozemským veciam“ (Kol 3,1–2; ekumenický preklad).
Okrem toho sú určite ďalšie možnosti, ako trojnásobnú modlitbu osláviť Božej Trojice chápať a využiť. Toto vzdávanie chvály a ďakovaní, môžeme napríklad pokojne vztiahnuť na konkrétne milosti, ktoré sme toho jednotlivého dňa prijali, a za ne pri tom ďakovať.
Svedectvom o tom, že pôvodný úmysel, odporúčaný Piem VII., sa už pozabudol alebo s ním sa necítime prísne viazaní, je napríklad pobídka Jána XXIII., ktorý – keď na sklonku roku 1959 prosil veriacich na celom svete o modlitbu za nadchádzajúci Druhý vatikánsky koncil – navrhoval ako konkrétnu formu: napríklad na tento úmysel obetovať denne jedno zo troch Sláva Otcu po modlitbe Anjel Pána.21
Čo má teda Karmel s trojitou modlitbou Sláva Otcu spoločného?
Po všetkom pátraní musíme povedať: presvedčenie, že trojnásobné opakovanie modlitby Sláva Otcu po modlitbe Anjel Pána pochádza z karmelitánskeho prostredia, pravdepodobne z hľadiska historického nie je pravda. Ale dovoľujem si tvrdiť: pravdou ale je, že v odôvodnení tejto modlitby, aké zmieňuje dokument z roku 1815, a v tom, že my karmelitáni sme k tejto modlitbe prischli, sa skrýva niečo nám veľmi blízke!
Karmelitáni sa od počiatku rádu považovali za bratov, úzko spojené s Máriou. A celé toto pátranie a uvažovanie pre nás bolo prínosné: pripomenulo nám, že k Carmelu patrí dôvernosť s Pannou Máriou, na akú si dnes bežne ani netrúfame. Ako to?
Spomeňte si: už keď sme boli deti, napomínali nás dospelí: „Nehovor za druhého!“ Učili nás rešpektovať slobodu a samostatnosť toho druhého. Pretože rozprávanie za druhého ľahko môže byť plášťom, ukrývajúcim pýchu, drzost, manipuláciu. Predstavte si: keby niekto cudzí prišiel a ďakoval vašim rodičom za to, že vám dali život, a za všetko, čo pre vás kedy urobili, aké by to asi vyznelo? Aké pocity by to vyvolalo vo vás i v nich voči tomu človeku? Nezdalo by sa nám to byť od neho odvážne a nafúkané? Takéto ďakovanie by bolo oprávnené iba do tej miery, do akej miery by bol naozaj veľmi intenzívny vzťah medzi oným človekom a vami.
Pátrajte so mnou: napadne vás nejaká situácia zo života, v ktorej takto ďakujeme niekomu za to, čo urobil pre niekoho nám blízkeho, a v ktorej takéto ďakovanie je úplne na mieste? Podľa môjho súdu je niečím takým poďakovanie ženicha rodičom nevesty v svadobný deň. Predtým, než idú všetci do kostola, ďakuje jej rodičom za to, že jej dali život, vychovali ju a za všetko, čo pre ňu kedy urobili... A nie je to od neho nafúkaná odvážnosť. On síce bol až doposiaľ pre ich rodinu cudzím človekom, ale teraz ho s ich dcérou spája silná a odvážna láska a táto ich dcéra sa teraz stane jeho ženou, spojí s ním svoj život.
Keď ďakujeme Bohu za to, čo dal Márii, je to od nás celkom odvážne... Domyslené presnejšie: takéto ďakovanie je na mieste iba za predpokladu, že medzi nami a Máriou je veľmi, veľmi blízky vzťah.
Ide vlastne o vzťahový trojuholník
Držíme-li sa úmyslu, predloženého Piem VII., a takto sa modlíme, potom tým samým zpevňujeme trojicu vzťahov, ktorými sú spojení títo aktéri:
- Boh a Mária; ďakujeme Bohu za jeho lásku k Márii a za to, čo jej preukázal; tento vzťah medzi nimi síce my nie sme s to nejako posilniť, ale vyslovujeme o ňom chválu!
- my a Boh: modlíme sa „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému...“, teda prejavujeme a upevňujeme svoj vzťah k Trojici Božej,
- my a Mária: aniž bychom o tom priamo hovorili, naše ďakovanie za to, čo Boh preukázal Márii, vyrastá z nášho intenzívneho vzťahu k nej a ešte viac ho posilňuje.
Mám rád názornosť a pomáha mi predstaviť si tieto vzťahy ako trojúholník, ktorého vrcholy sú Boh, Mária a ja. Zmienaná modlitba v sebe zahŕňa celý tento trojúholník so všetkými jeho stranami.
Neviem, či tohto pápežovi Piu VII. alebo jeho úradníkom, ktorí vtedy pracovali na kongregácii pre odpustky a zmienenú modlitbu schválili, dochádzalo. Ale nám to dochádzať môže, a keď sa trojité Sláva Otcu po Anjel Pánovi budeme modliť „na poďakovanie Nejsvätšej Trojici za milosti a zvláštne výsady, ktoré udelila Panne Márii, zvlášť jej slávne nanebevzatie,“ pokračujeme v najhlbšej tradícii Karmelu: odovzdávame svoj život Bohu v dôvernom spojení s Máriou.
Vtelenie, umučenie a vzkriesenie Pána sú skutočnosti, ktoré považujeme za vôbec najdôležitejšie pre náš život pozemský i večný. Preto si ich aspoň trikrát denne pripomíname a trikrát denne o nich s Bohom a s Máriou hovoríme prostredníctvom modlitby Anjel Pána a trojitého Sláva Otcu.
