Henri Boulad
„Neboj sa zla, lebo ti môže priniesť aj dobro.“ (Arabské príslovie)
Všetko je milosť. Od prapočiatku existencie kozmu je všetko milosť, pretože stvorenie je slobodný dar. Stvorenie je milosť, prvá zo všetkých milostí, Boží dar.
„Ale do sveta prišiel hriech a cez hriech smrť.“ (Rim 5,12)
Zlo sa manifestovalo v priestore a čase, vstúpilo do dejín a stále je ich súčasťou. Dar milosti stvorenia bol poskvrnený. Zlo rastlo, bujelo, vzmáhalo sa a vrcholilo v najväčšom zo všetkých ľudských hriechov, ktorý sa nazýva kríž alebo Golgota.
„Kde sa však rozmnožil hriech, tam sa v miere ešte ďaleko väčšej ukázala milosť.“ (Rim 5,20b)
Vďaka tomuto krížu, vďaka tomuto Ukrižovanému sa dokonalo totálne vykúpenie padlého sveta. Po slobodnom dare stvorenia nasledoval slobodný dar vykúpenia. Od tej doby smeruje nová ľudská rasa v nesčítateľnom množstve k inému cieľu stvorenia, ide v ústrety novému nebu a novej zemi. (srv. Zj 21)
V dňoch Ježišovho umierania a zmŕtvychvstania nastal začiatok tohto nového ľudstva. Hodinou jeho zrodu bolo splnenie zasľúbenia, o ňomž čítame už u Izaiáša, ktorého Boh uistil: „Hľa, činím niečo úplne nové…“ (Iz 43,19)
Vykúpenie na Golgote je týmto novým stvorením a predovšetkým – je znovustvorením človeka. To všetko sa deje účinkom milosti: podľa toho je celé stvorenie od okamihu zaznenia svetla až k úplnej premene a dokonaniu dejín vesmíru vtiahnuté do Božieho prúdu milostí! Poznáme slobodný Boží dar, ktorý sa vylieva do oboch strán: späť k prapočiatku a smerom k novému cieľu stvorenia. Tento prameň milostí vytryskol na pahorku Golgoty, rovnako ako vtedy zo skaly v vyprahléj púšti, keď sa jej dotkol Mojžiš.
Nie je nezaujímavé čítať o stvorení. Boh začína so stvorením neba, zeme a potom svetla. Potom volá k životu „rastliny, ktoré sa rozmnožujú semenami, a rozmanité druhy stromov, ktoré nesú plody,“ a na nebeskú klenbu „posadzuje žiariace svietidlá“. Aká nádherná freska. Nato sa to začalo v morí „hemžiť životom“, potom Boh stvoril „vtáctvo“, „zver divokú i krotkú“ a celkom nakoniec „človeka“, ktorý má začať novú éru. Ten je niečím úplne odlišným, iným…
Nový Zákon naopak začína posledným článkom tohto ľudského rodu, ktorý rovnako otvára novú éru: Skrze neho, nového Adama, sa začína pomaly shape Boží ľud a smerovať k cíli celodenného vývoja, k onému „novému nebu nad novou zemou“.
Máme dojem, že sa tu čosi stále viac zužuje do seba, aby sa všetko sústredilo do ohniska nesmiernej udalosti, aby sa odtiaľ znovu rozvinulo a rozšírilo na množstvo ľudí. (144 000 je symbolické číslo, ktoré znamená nesmierne veľa).
Úryvok zo stejného mena knihy Henriho Boulada, TJ,
ktorú vydalo Karmelitánske nakladatelství.
O autorovi tejto knihy
P. Henri Boulad, TJ, narodený v roku 1931 v Alexandrii, bol vysvätený za kňaza v roku 1963. Má licenciát z filozofie a teológie. Vyššie rehoľné štúdium absolvoval v USA, na Chicagskej univerzite študoval asketickú a mystickú teológiu a psychológiu, tu sa tiež habilitoval z psychológie.
Roku 1967 sa vracia do Egypta, kde chce slúžiť svojej krajine „až do vyčerpania“, ako povie. Ako nadšený učiteľ káže, píše a organizuje radu konferencií. V roku 1975 bol menovaný provinciálom jezuitov v Alexandrii. V tom istom roku začína uskutočňovať plán pomoci malomocným, na ktorom sa podieľajú ako mladí moslimovia, tak kresťania s veľkým nadšením. Keď toto hnutie naberá na význame, zverí ho organizácii Caritas, ktorého riaditeľom sa neskôr stane. Začína sa hlbšie zaoberať pastoráciou mládeže, organizuje radu konferencií na rôzne témy: Múdrosť srdca, Mať a byť, Sloboda, sexualita, láska, Prečo existencia?, Evolúcia človeka a vesmíru v teilhardovskej perspektíve, Smrť, Islámsko-kresťanský dialóg, Boh v srdci sveta. V roku 1979 je menovaný regionálnym predstaveným a potom i prezidentom Zhromaždenia predstavených v Egypte.
„Som ambiciózny blázon, nadšenec, mám jasné vedomie svojej krehkosti a slabosti. Chcem zmeniť tvárnosť Egypta a celého sveta, odmietam pritom dávať si nejaké hranice pre svoje sny a túžby, pretože si myslím, že Boh môže nechať rozkvitnúť a uzrieť na hnojisku mojej osoby a mého života OBROVSKÚ ŽATVU LÁSKY.“
