Michael od sv. Augustína (1622–1684)
Keď duša mlčí, môže ľahšie počúvať Boží hlas. Veď podobne ako v noci, keď všetko odpočíva a nič neruší, je ľahšie zachytiť rôzne zvuky a ozvena v horách je lepšie počuť navečer, aj Božie volanie a ozvena Božieho hlasu sú ľahšie zachytiteľné v ztišenej duši...
Nič sa Božiemu Duchu nepáči toľko, ako keď nájde takú ozvenu, takú odozvu svojich božských vnuknutí, ktorá sa prejavuje skutkami. Po takejto odozve túžil Ženích, keď hovoril neveste: »Dovoľ mi tvoj hlas počuť. Aký lahodný je tvoj hlas!« (Pies 2,14). Milovaný netúžil počuť iný hlas než odpoveď skutkov na svoje vnuknutí... Po tejto ozvene túži Ženích, z tejto odozvy sa chce tešiť...
Keď je z nejakého miesta v horách dobre počuť ozvenu, možno dvojitú alebo trojitú, prichádza mnoho ľudí a teší sa z toho. Hlasno volajú rôznymi, meniacimi sa hlasmi a z ozveny sa radujú; aj hudobníci prichádzajú so svojimi nástrojmi; trumpetisti so svojimi trúbkami hrajú pôvabné melódie a majú veľkú radosť z ozveny, ktorá akoby odpovedala na ich hudbu a na ich hru. To isté sa duchovne deje aj vo vernej duši, ktorá sa stala horou dokonalosti a pôvabu; prijíma hlas Milovaného a odpovedá naň nádhernou ozvenou, áno dvojitou odozvou, keďže okamžite a horlivo koná, čomu ju v vnútri učí Duch svätý.
Kto prílne k Bohu, bude s ním jeden duch (1 Kor 6,17). Tohto prílneťa človek dosiahne cez chudobu ducha, veď tá oprošťuje dušu od všetkých stvorení. A pretože duša musí nevyhnutne spočívať buď v Bohu alebo v stvoreniach, je v tomto stave oproštenia od stvorení nevyhnutne obrátená k Bohu. A keďže v tejto chudobe neexistuje žiadny zprostredkovateľ medzi ňou a Bohom, dochádza k zjednoteniu podstat a duša sa stáva jedným duchom s Bohom... Keď sa jedna vrstva vzduchu bezprostredne dotýka inej, zmieša sa a stanú sa jedným vzduchom; to isté sa deje s dušou, ktorá je duchom, keď bezprostredne spočíva v Bohu, ktorý je tiež duch: duša sa stáva jedným duchom s Bohom.
Keď v mori leží nádoba naplnená vodou a rozbije sa, zjednotí sa voda z nádoby s vodou mora a zároveň sa v nej stratí. Tak je to aj s dušou: pokiaľ je ešte plná sebelásky a náruživého túženia po stvoreniach, pláva síce v nezmernom mori božského bytia, avšak nie bezprostredne, ale oddelene; iba chudoba ducha odníma, čo je zprostredkovateľom medzi Bohom a dušou; touto cestou je duša »pohltená« a stáva sa jedným s Bohom... Tieto chudoby ducha dosiahla nevesta z Piesne piesní, keď hovorí: »Zložila som šaty, mám ich zas obliekať?« (Pies 5,3). Všetky stvorené veci sú ako šaty, ktoré duša milujúca Boha musí zložiť, keď sa chce v láske zjednotiť s božským Ženíchom.
Vybrané z knihy: Tanz der göttlichen Liebe
Vydal: Elisabeth Hense, T.OCarm.
Vyšlo v nakladateľstve: Herder, 1991
Přeložil a upravil: Norbert Žuška, OCarm.
