Mám tak vysoké mínění o nebi, že se někdy ptám sama sebe, jak to Bohu po mojej smrti urobí, aby ma prekvapil. Má nádej je tak veľká a je mi takým prameňom radosti, ne pocitom, ale skôr vierou, že mi bude treba nejaké veci nad všetko pomyslenie, aby ma plne uspokojila. Radšej by som si ponechala túto večnú nádej, než aby som bola sklamaná.
Myslím si však: aj keď nebudem dosť prekvapená, budem predstierať prekvapenie, aby som urobila radosť Bohu. Žiadny strach, že by som mu dala najevo svoje sklamanie; urobím to tak dobre, aby nič nezaznamenal. Ostatne vždycky sa zariadim tak, aby som bola šťastná. Aby sa to podarilo, mám svoje malé praktiky, ktoré poznáte a ktoré sú spoľahlivé. A potom, len vidieť, že dobrý Boh je šťastný, to plne postačuje k môjmu šťastiu.
(Terezia od Dieťaťa Ježiša, Posledné rozhovory, 15. mája 1897)
