P. Vojtěch Kodet O.Carm.
(Upravený prepis prejavu pri svätej omši o prvej sobote v mesiaci decembri 1998 v kostole Panny Márie Karmelskej v Kostelném Vydří.)
Bratia a sestry, pred týždňom sme spoločne vstúpili do tretieho roku prípravnej fázy na oslavu veľkého jubilea; a tento rok je zasvätený nebeskému Otcovi. To je pre nás veľká šanca. Veď máloco potrebuje ľudstvo tak, ako práve novú skúsenosť s Bohom ako Otcom.
Celý svet žije v akomsi syndróme nedostatku otcovstva. Ľudia tejto doby väčšinou zažili veľmi bolestný rozpad rodín, krízu rodinných vzťahov a nedostatok toho, čo je určované vzťahom otca k rodine, k dieťaťu a čo tak hlboko poznačuje aj vzťah k Otcovi nebeskému. Boh tomuto svetu ponúka uzdravujúci liek. Každý, kto spozná Boha ako Otca, môže – cez všetky negatívne skúsenosti, ktoré prežil ako dieťa s otcovstvom ľudským v tomto svete a ktoré si nevedomky preniesol do vzťahu k Otcovi nebeskému – prostredníctvom tohto poznania Boha prežiť veľké uzdravenie. A tým hlbšie pochopiť zmysel svojho vlastného života. Nájsť znovu chuť k životu, nájsť seba samého, nájsť spoluzodpovednosť za tento svet a v Bohu nájsť aj veľkú nádej vstříc tomu, čo máme pred sebou.
Máloco v živote s Bohom je tak skresľované ako práve tie najzákladnejšie pojmy. A medzi nimi patrí aj pojem otec. Pri tom pre Pána Ježiša bol vzťah k Otcovi úplne kľúčovým a určujúcim pre celý jeho život, pre celú jeho službu a zvestovanie. Ako dosvedčujú evanjelisti, niekoľkokrát sa vo svojom živote odvolával na to, že predsa prišiel preto, aby plnil vôľu Otca; že jeho pokrmom je konať vôľu Otcovu. Badatelia Biblie spočítali, že slovo Otec bolo v Ježišových ústach najčastejšie; žiadne iné meno nepoužil o Bohu viac ako práve toto. A pritom práve tento Otec bol tak skrytý a tajomný. Ježiš sám povedal: „Nikto nepozná Otca, len Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť“ (Mt 11,27).
Ale my vieme, že Ježiš prišiel, aby zjavil Otca. Prišiel, aby nám odhalil jeho krásnu tvár. Aby nás uviedol do spoločenstva s ním. V dnešnej vstupnej modlitbe sme prosili, aby ľudia znovu boli uvedení do poznania Otca a na sebe zažili veľkosť Božieho synovstva. Je to teda jedinečný úkol, ktorý máme pred sebou. Jedinečná šanca a milosť. Boh sa nám chce znovu ukázať ako Otec. Otec milujúci a milosrdný, Otec, ktorý teší svoj ľud a k jeho záchrane poslal svojho Syna.
„Tešte, tešte môj národ – hovorí váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzaléma, volajte k nemu, lebo je skončená jeho robota, odčinená jeho vina, vzal totiž z Hospodinovej ruky dvojnásob za všetky svoje hriechy“ (Iz 40,1–2).
Boh, ktorý poslal svojho Syna Ježiša Krista, sa rozhodol skoncovať s ľudskou zlodejčinou. A preto on jediný môže vyhlásiť toto veľké „milostivé leto“ a povedať: tešte môj ľud, je skončená robota, nastalo veľké milosrdenstvo. Jediné, čo bráni tomu, aby sme na sebe zažili túto Otcovu starostlivosť a péču, je naše vlastné neprijatie Boha ako Otca alebo neprijatie jeho lásky k nám.
Ľudia nevedia, kto je to Boh Otec. Keby vedeli, museli by zmeniť svoj život. Ján Evanjelista Urban, veľký muž tohto storočia, napísal, že človek je taký, akú má predstavu Boha. Pretože to, aký je „náš“ Boh, hlboko ovplyvňuje nás samotných. Ak sa niekto domnieva, že Boh o neho nestojí, že Boh nie je v jeho živote prítomný, on sám potom neprežíva zodpovednosť za svoj život. Ak Boha prežíva ako toho, ktorému sa nedá rozumieť, potom sám nikdy nebude rozumieť svojmu životu. Ak prežíva Boha ako toho, ktorý je neprítomný, tak sa vždycky bude domnievať, že Boh o neho nemá záujem a že nemá záujem vôbec o nič z toho, čo prežívame. Ak vníma Boha ako toho, ktorý je trestajúci, ktorý je len prísny a tvrdý, sám bude takto tvrdý; k sebe i k druhým.
Je to teda veľká zodpovednosť nás kresťanov, ktorí sme prijali vieru a spoznali Ježiša, aby sme najprv vyčistili vo svojom srdci i vo svojej mysli svoju predstavu nebeského Otca a túto očistenú predstavu potom odovzdávali ďalej. Budeme sa celý rok povzbudzovať nad textami Písma, aby sme sa otvorili poznaniu Otca, ktoré podstatne ovplyvňuje náš život. My, ktorí sme spoznali Otca ako toho, kto volá k životu, ako toho, kto nás chráni, ako toho, kto nám stále dáva nádej, vieme, že nič nie je dôležitejšie ako práve toto. Keďže však predstava Boha ako Otca je v ľuďoch veľmi skreslená, Písmo sväté používa aj pomocné obrazy. Jeden z týchto pomocných obrazov je Boh ako pastier.
„Ako pastier pase svoje stádo, svojím ramenom ich zhromažďuje, vo svojom lone beránky nesie, ovce s mláďatami pomaly vedie“ (Iz 40,11).
Takýmto spôsobom sa Boh dáva spoznať vo svojej starostlivosti o človeka. Zvlášť súčasnému človeku, ktorý je tak poznačený nedôverou, neláskou, ktorý na sebe samotnom prežíva pocit sklamania, niekedy akéhosi vnútorného odkopnutia, nedocenenia, akéhosi poznačenia, poníženia životom alebo druhými ľuďmi, práve jemu je táto predstava pastiera veľmi blízka a je pre neho dôležitá: Boh ako ten, ktorý sa nás ujíma a vedie nás; ten, ktorý nám ukazuje cestu; ten, ktorý vždy vie, ako von z každého problému; ktorý nás nenechá zablúdiť, a dokonca – keď zablúdime – tak sa nás ujme znova. Ako pastier, ktorý má veľkú radosť, keď nájde stratenú ovcu; taký je náš Boh, ktorý sa raduje z návratu hriešnikov.
S nebeským Otcom je spojené tiež jedno podstatné svedectvo o Bohu v Biblii, a to je Božie milosrdenstvo. Základná Božia vlastnosť, lepšie povedané vlastnosť Božej lásky. Hlavným tématom tohto roku spojeného s Bohom Otcom bude tiež láska Božia, cnosť lásky ako takej. Tak ako v minulom roku s treťou božskou osobou bola tematicky spojená cnosť nádeje. Lenže z lásky sa vytratilo to, čo ju robilo božskou a krásnou. Preto je tak dôležité rozjímať o láske v súvislosti s Bohom: ako Boh miluje človeka; a nielen to, aj ako Boh žije v láske sám v sebe svojím vnútorným životom. I to bude predmetom našich kázan a katechéz.
Sme si vedomí toho, že to, čo zatienilo náš vzťah k Bohu, čo spôsobilo, že nevnímame Božiu lásku – až mnohí ľudia povedia, že nie sú Bohom milovaní, je naša vzdialenosť od Boha. Niekedy zavinená, niekedy nezavinená priamo. Vzdialenosť, ktorá je spôsobená ako dedičným hriechom, tak hriechom osobným a tiež všetkým tým bolestným, čo sme v živote už prežili, všetkým naším sklamaním nad životom, sklamaním druhými ľuďmi, všetkým, čo prinieslo stratu našej dôvery v človeka, vo vzťahy a v to, čo máme pred sebou.
Práve preto nám Svätý otec kladie na srdce, aby sme sa nechali v tomto roku, zasvätenom Bohu Otcovi, „viesť do Otcovho domu“ – cestou pokánia, obrátenia. Aby sme znovu dôsledne zamerali svoju pozornosť k Otcovi, nie k sebe. Obrátenie začína tam, kde sa človek prestane „motat“ okolo seba a začne sa dôsledne, poctivo venovať tomu, ktorý ho zveril k životu, ktorý mu život dal, ktorý ho zveril do svojho domu – samotnému Bohu. Napriek všetkým ťažkostiam a starostiam, ktoré život prináša, budeme stále znovu a znovu upínať svoju pozornosť k nemu a prosiť ho, aby sa nám dal poznať. Prosiť Ježiša, aby nám zjavil Otcovu tvár, prosiť Ducha svätého, aby očistil naše predstavy. A samotného Otca prosiť, aby nás zahalil svojím milosrdenstvom.
Je pozoruhodné, že Boh v Písme vystupuje ako Otec aj s materskými rysmi. V prorockej Izaiášovej čítame, že keby matka zabudla na svoje dieťa, Hospodin na nás nezabudne. Čítame o ňom ako o tom, ktorý sa stále zľutováva. A ktorého láska je nežnejšia ako láska matky. Je to veľké tajomstvo: Boh je Otec, ktorý sa k nám prejavuje aj ako matka. Práve na slove milosrdenstvo, zlutovanie, to môžeme lepšie pochopiť, pretože v originálnom jazyku Písma Starého zákona výraz zlutovanie má ten istý slovesný základ ako „mateřský klín“. K Otcovi teda patrí materský klín aj otcovská náruč. Ak potrebujeme, aby nás otec pevne držal a potrebujeme sa tiež schúliť, aby sme našli zlutenie, potom vieme, že nikto na tomto svete nám nemôže byť oporou viac než práve on. Náš Otec s materským klínom. Otec, ktorý nás vždy dokáže privinúť na svoju hruď, ktorý dokáže otvoriť svoju náruč, tak ako otec v Ježišovom podobenstve o márnotratnom synovi.
Nechajme sa teda viesť na tejto ceste do Otcovho domu. Nebojme sa pokánia, pretože pokánie je cesta nášho očistenia k radosti. Pokánie je cesta, na ktorej konci stojí veľká radosť z návratu, tam človek nájde znovu seba samého, nový zmysel svojej životnej cesty a pravú radosť, ktorá je ukrytá na dne jeho srdca.
Prosme teda Boha, aby znovu nad nami zažiaril ako ten, ktorý sa zľutováva. Ako ten, ktorý je v láske k nám vždycky prvý, ktorý nás nikdy neprestane milovať, pretože sme jeho. Ktorý nedokáže inak, než sa zľutovať, pretože nás vykúpil krvou svojho Syna. Všetkých týchto vecí sa budeme teda tento rok dotýkať. To, čo máme pred sebou, je krásne a veľké. Bolo by pre nás dobré, keby sme každý deň vyjadrili nebeskému Otcovi – aspoň prostou vetou – svoju túžbu spoznať ho, túžbu po obnove dôvery v jeho lásku, túžbu po tom, aby sme novým spôsobom zažili jeho milosrdenstvo. A ja verím, že sa nenechá zahanbiť.
