Kapitola VIII – Služba v lazarete v Hraniciach na Morave
(Spomienky Edity Steinovej)
1. časť
Keď v lete 1914 vypukla prvá svetová vojna, študovala Edith Steinová v Göttingene. Mnohí jej priatelia, študenti aj učitelia, boli povolaní do armády. Taktiež sa chcela zapojiť do služby svojej vlasti a uvažovala o tom, že po skúške začiatkom roku 1915 svoje štúdium preruší.
Čoskoro po skúške som sa opýtala Červeného kríža vo Vratislave, či by som teraz mohla nastúpiť sanitárnu službu. Pretože neprišla odpoveď, rozhodla som sa, že až do konca semestra zostanem v Göttingene, aby som doposlúchala prednášky a využila čas na doktorandskú prácu. Začala som znovu trochu robiť gréčtinu, pretože som z nej chcela čo najskôr robiť skúšku. Pred odchodom som však tentokrát poslala všetky svoje veci domov, pretože som pokladala za neisté, či sa vrátim.
Vo Vratislave som čoskoro pri provinciálnom školskom kolegiu podala prihlášku k doplňovacej skúške z gréčtiny; chcela som ju robiť na jeseň. Keď som bola doma niekoľko týždňov, volali ma k telefónu. Bola to dáma od Červeného kríža, ktorá sa so mnou chcela rozprávať. V Nemecku vraj dosiaľ stále nie je dopyt po sestrách, ale v Rakúsku je o ne núdza. Keby som chcela ísť tam, mám sa pripraviť odísť začiatkom apríla do Hraníc na Morave. Bola som hneď rozhodnutá.
Rosa Guttmannová už o lazarete v Hraniciach počula, pretože jedna vratislavská študentka tam už niekoľko mesiacov ošetrovala. Teraz bola táto študentka – Greta Bauerová – práve doma na dovolenke. Vyhľadala som ju, aby som si vypočula niečo bližšie. Hranice ležia na trati Bohumín – Viedeň, od nás je to rýchlikom 5–6 hodín cesty. Tamojšia veľká kadetka bola upravená na lazaret nákazlivých chorôb: 4000 lôžok, patriacich k etape karpatskej fronty. Malá študentka, svieža, prirodzené dievča, tam pracovala veľmi rada; mala sa tiež pred mojím odchodom znova vrátiť späť a tešila sa na to.
U svojej matky som narazila na prudký odpor. Že sa jedná o lazaret nákazlivých chorôb, som jej vôbec nepovedala. Vedela, že by ma nepřemluvila tým, že poukáže na nebezpečenstvo života. Preto mi ako najväčší odstrašujúci prostriedok povedala, že všetci vojaci prichádzajú z poľa zavšivení, a ani ja sa pred tým nebudem môcť ochrániť. To bola však nielen nepríjemnosť, ktorej som sa veľmi bála – ale keď tým musia trpieť všetci ľudia v zákopoch, prečo by som na tom mala byť lepšie než oni? (Odvšivenie v Hraniciach bolo tak dobre organizované, že som zostala tejto skúšky ušetrená. Videla som niekoľko zvieratiek len príležitostne na prádle ľudí – a to na čerstvom prádle, ktoré sa práve vytiahlo zo skrine). Keď tento útok ztroskotal, vyhlásila mamička s celou svojou energiou: „S mým svolením nepůjdeš.“ Odpovedala som práve tak iste: „Potom to musím urobiť bez tvojej dovolenky.“ Moje sestry sa v tejto strohej odpovedi trhli. Na takýto odpor nebola mamička zvyknutá. Arno alebo Rosa jej možno často povedali už omnoho horšie slová. Ale to bolo vo výbuchu hnevu, keď sa neovládali, a na všetko sa znova rýchlo zabudlo. Tu šlo skutočne do tuhého. Mamička už nič nepovedala a niekoľko dní bola veľmi zamlklá a skleslá – to bola nálada, aká sa vždy preniesla na celý dom. Keď som sa však potom začala pripravovať k odchodu, vzala si ako samozrejmé postarať sa o potrebnú malú výbavu pre sestru ošetrovateľku. Frieda, ktorá sa v tom vyznala najlepšie, musela zariadiť nutné nákupy a krajčírsku prácu.
Skôr než som začala s vojenskou službou, musela som ešte navštíviť provinciálne školské kolegium, aby som sa odhlásila z gréčtiny, alebo skôr aby som povedala, že musím presunúť termín na neurčitú dobu. Decernent pre humanitné gymnáziá, tajný rada Thalheim, bol obávaný muž, vážny a prísny. Keď počul dôvod odloženia, bol zjavne nespokojný, ale hneď nič nepovedal. Až keď som už bola na odchode, zavolal ma ešte raz späť. „A vaši rodičia súhlasia?“ „Tatko je dávno mŕtvy. Mamičke to nie je vhod.“ Teraz živé vyskočil. (Sám mal dcéru v mojom veku. Poznala som ju zo školy). „Samozrejme, že jej to nie je vhod. Ja vám nemám čo povedať. Ale pretože už nemáte otca, cítim sa povinný vás varovať. Viete, ako to v lazaretoch chodí?“ Nevedela som to. Ale bolo-li to také, ako naznačil – že sa človek vystavuje morálnemu nebezpečenstvu a že sestry majú zlú povesť – veď to potom bolo strašne smutné, a tým skôr som teraz pokladala za nutné, aby na taká miesta prišli ľudia s vážnymi úmyslami. Tak som poďakovala pánovi tajnému radovi s úprimnou srdečnosťou – prezradil predsa veľkú dobrotu srdca, že sa o mňa toľko znepokojoval – ale nenechala som sa vo svojom rozhodnutí ani v najmenšom zmiasť. (…)
Pred odchodom som išla za Emou na ženskú kliniku a ona ma očkovala proti tyfu a cholere. Mnoho ľudí reagovalo na injekcie niekoľkodenným reálnym, horúčkovým ochorením, ale mne to nič neurobilo.
(Edith Steins Werke VII, Editions Nauwelaerts, Louvain 1965, str. 231–233, skrátené.
Preložila sestra Petra od Zmŕtvychvstanie OCD)
