Pomoc v lazarete v Hranicích na Morave
(Spomienky Edity Steinovej)
3. časť
Najmilší mi bol styk s pacientmi, aj keď so sebou prinášal aj niektoré ťažkosti. V našom lazarete boli totiž zastúpené všetky národy rakúsko-uhorskej monarchie: Nemci, Česi, Slováci, Slovinci, Poliaci, Rusíni, Maďari, Rumuni, Taliani. Nezriedka aj Cikáni. K tomu mnohokrát ešte nejaký Rus alebo Turek. Na dorozumenie lekára s chorým existovala knižočka, ktorá obsahovala nevyhnutné každodenné otázky a odpovede v deviatich jazykoch. S tou som sa oboznámila aj ja. Keď som raz bola práve na ceste do našej kuchynky, počula som dosť ďaleko pri jednej posteli Dr. Picka, ako hovorí sestre Emme: „Dávajte pozor, tá to určite vie!“ Potom na mňa zavolal cez celý sál: „Sestra Edito, ako sa povie ‚potit sa‘ maďarsky?“ Zavolala som na neho chýbajúce sloveso, aniž by som sa zastavila. Tými pár drobnosťami a posunkovým jazykom sme si pomáhali. Asi by to robilo ešte viac ťažkostí, keby ľudia mali potrebu sa s druhými baviť. Ale väčšina z nich bola v stave, kedy to vôbec neprichádzalo do úvahy. Ich úplná bezmocnosť a potreba starostlivosti mi robili prácu obzvlášť milou. Veľmi rýchlo som spoznala rozdiely národností. Na stanici sme nemali ani jedného ríšskeho Nemca. Neskôr som ich mala ako pacientov niekoľko. My nemecké sestry sme jásali, keď sme v transporte objavili nejakého krajana. Keď sme ho ale mali niekoľko dní na svojom pokoji, potom sme boli zvyčajne poriadne zarazené. Boli nároční a kritickí, tí naši krajania, a keď sa im niečo nepáčilo, mohli vzbúriť celý sál. „Divoké národy“ boli pokorné a vďačné. Bolo mi ich tak ľúto, tých ubohých Slovákov a Rusínov, ktorých vyrvali z pokojných dediniek a poslali do pola. Čo oni vedeli o dejinách nemeckej ríše a habsburskej monarchie? A teraz tu ležali a trpeli, aniž by vedeli prečo.
Maďari, preslávení svojou statočnosťou v poli a voči nám rytierky láskaví, boli najchúlostivejší pacienti. Keď noví prichádzajúci pri prvom prevaze na operačnej sále hlasito nariekali, zavolalo sa na neho: „Nem sabot, Magyar!“ (To sa nesmie, Maďare.) Potom na niekoľko okamihov bolestný krik utichol. V národnostiach sa človek nemýlil. Čechov, ktorí boli pre svoju „zradu“ nemeckej veci tak nenávidení, sme spoznali ako najtrpezlivejších pacientov a ako tých nejochotnejších k pomoci. Raz som musela preložiť pacienta v bezvedomí, ktorý bol veľmi ťažký, na inú posteľ, aby som tu jeho dala do poriadku. Tých, ktorí boli pri jasnom vedomí a neboli tak ťažkí, som zvyčajne na vedľajšiu posteľ prenášala sama. Keď sa človek správne uchopil, išlo to celkom dobre. Ale v tomto prípade to nebolo možné. Pretože nebola nablízku žiadna sestra, poprosila som mladého českého Nemca, aby mi pomohol. Darilo sa mu už dobre a špacíroval lenivo po sále. Bol vždy milý ako dieťa a mne veľmi oddaný. „Sestra“, povedal teraz rozpačito, „rád by som to kvôli vám urobil. Ale nemôžem, príliš sa mi to hnusí“. Tu dobrovoľne prispiehol jeden Čech. Zďaleka nestál tak pevne na nohách ako ten prvý. „Taktiež to pre mňa nie je ľahké,“ povedal, „ale nemocnému človeku je potrebné pomôcť“.
(...) Niekedy prišiel do sálu polný duchovný v uniforme a prechádzal radmi. Musím povedať, že vypadal málo dôveryhodne; taktiež som si nikdy nevšimla, že by sa u niekoho zdržal dlhšie. Nikdy som nezažila, aby nejakému pacientovi bolo prinesené sv. prijímanie alebo udelené sv. pomazanie. Bohužiaľ som v týchto veciach bola tak neznalá, že ma ani nenapadlo sa na to pýtať alebo sa o to starať.
Iným hosťom, ktorý niekedy prišiel, bol nadporučík, ktorému podliehala vojenská kancelária. Bol vždy navýsosť zdvorilý a prísne nakazoval ľuďom, že majú sestry poslúchať ako jeho samotného. Nutnejšie než u pacientov to bolo u domobrancov, ktoré sme mali na pomoc. Zpočiatku som bola úplne zděšená, že sa od vojakov očakávalo, že budú robiť tie najnižšie a najšpinavšie práce. Nevzpierali sa tomu otvorene. Ale Poliaci a Česi medzi nimi odporovali pasívne tým, že robili, ako by nemeckým rozkazom nerozumeli. Keď sme chceli mať sál zametený, museli sme takého človeka popadnúť za ramená a vraziť mu metlu do rúk. Potom sa snáď uráčil začať s prácou. Ako sme sa k nim ale otočili chrbtom, museli sme byť pripravené na to, že metla stála skoro zase v kúte. Mali sme lenochov nahlásiť nadporučíkovi. Ale Rakušané mali tak strašné tresty – zviazanie alebo dokonca bitie. Tomu sme predsa nechceli vystaviť nikoho.
Keď som bola na tyfovej stanici dva týždne, dostala som nočnú službu. V našom sále sme ju držali striedavo. Tak potom človek po 14 dňoch prichádzal na stanicu len v noci – od 7 hodín večer do 7 ráno – a deň bol na odpočinok. Kolem 9 ráno býval pre nočnú službu obed, potom mali asi do 6 večer spať, o pol siedmej sa navečer a potom ísť na stanicu. Na noc dostávali kanvičku kávy, dva hrubé krajíce chleba s maslom a vajce. Pre tých, ktorí slúžili nočné, tu bola osobitná spálňa; do nej som teraz presídlila aj ja. Keď mal človek dobré priateľky, ktoré sa mu postarali o obed, mohol si ho nechať v obvyklú hodinu vyzdvihnúť a priniesť k posteli. Potom nebolo potrebné byť už okolo 9 na mieste, ale bolo možné ostať dlhšie vonku. Pretože po svetle, vzduchu a slnku túžil človek viac než po spánku.
Keď som prvý večer šla so svojou kanvičkou kávy k jazdárni, stretol ma Dr. Pick s jedným kolegom. Poprial mi na noc šťastie a povedal tomu druhému: „Je tu dva týždne a prevzala už zodpovednosť za 60 tyfových pacientov“. Ale čakalo ma ešte viac. Vrchná sestra ma nechala zavolať a spýtala sa ma, či viem dávať injekcie. Učila som sa to, aj keď som to doteraz nerobila často. Prosila ma, aby som dávala trochu pozor aj na II. sál; Poliка, ktorá tam mala nočnú (malý kaprál!), sa v injekciách nevyznala. Takisto na III. sál som sa mala občas pozrieť, pretože tam bola len ošetrovateľka. Nakoniec mi odovzdala ešte malý izolačný pokoj: tam bol preložený jeden pacient z nášho sálu, pretože sa u neho zistila diftéria. Bol to Cikán, ktorý nám už spôsobil veľa starostí, pretože odmietal prijímať potravu. Strašne zhubl a jeho snedá tvár bola zsinalá. Difterie mu dodala zvyšok. Ale nezomrel počas mojej nočnej služby. Naproti tomu ma malá Polka celá vystrašená hneď prvú noc dovedla k jednému umierajúcemu. Umierajúci ubožiak sa s ňou vôbec nemohol dorozumieť. Bol to Nemec a ona nemecky nerozumela. Poslala som ju rýchlo za lekárom, ktorý mal u nás nočnú, a pripravila som si medzičasom injekciu. Lekár prišiel čoskoro, ale už nebolo pomoci. Mohol len vyčkať smrť a konštatovať ju.
To bolo prvýkrát, čo som videla niekoho umierať. (...)
Keď som večer prišla do sálu, najprv som ho celý obišla. (...) Prechádzala som radmi a presviedčala sa, ako sú na tom ťažko nemocní pacienti. Keď pre ľudí nastala doba spánku a nebolo nič zvláštne, posadila som sa k malému stolečku, písala som listy alebo čítala. Do Hranic som si so sebou vzala len dve knižky: Husserlové „Ideje“ a Homéra.
Hneď za mnou v prvej rade ležal jeden Čech, muž v stredných rokoch, malý a slabý. Mal tak omrznuté nohy, že niekoľko prstov vypadalo ako zuhelnatělé a museli mu ich amputovať. Skoro nikdy nespal a skoro celú noc mal v ústach svoju fajku. Kľudne som ho nechala, aj keď fajčiť v posteli bolo ľuďom prísne zakázané. Nechcela som mu brať túto útechu.
Taktiež Mario ležal zvyčajne bez spánku, s veľkými, lesknúcimi sa očami. Raz mi pokynul a dal mi znamením na srozuměnú, že by mi rád nadiktoval list. Pravdepodobne si všimol, že som občas písala. Priniesla som papier a pero a kľakla som si vedľa jeho postele. Svými perami vytvářal slová – nemohol ani šeptat – a ja som sa mu s napätou pozornosťou dívala na ústa, odčítala každé slovo, napísala ho a každú vetu, ktorú som mala hotovú, som mu ukazovala, aby ju preveril. Tak sme dali dokopy celkom dobrý italský list jeho sestrám. Bola to isto prvá správa, ktorú od jeho choroby doma dostali. Zanedlho na to mu Dr. Pick pri vizite oznámil, že písali jeho sestry. Veľká námaha, ktorú sme si s Mariom dali, sa bohato vyplatila. Po rade týždňov urputná choroba povolila, vrátil sa mu zase hlas – dokonca naozaj silný hlas – mohol s chuťou jesť a konečne i vstáť. (...)
Niekoľko nocí mi dal zabrať jeden pacient v ťažkom delíriu. Už ho priviezli bez jasného vedomia; zdalo sa síce dobrosrdečný, ale trápili ho desivé mory. Keď som k nemu prišla, chytil sa môjho bieleho plášťa a volal: „Sestra, pomôžte mi, pomôžte mi!“ Jednu noc chcel stále utekať. Nezostalo mi nič iné, než ho pevne priviazať. Cez celú posteľ som prehodila prestieradlo a cípy som priviazala k rámu postele. Nekľudnému pacientovi čumela ešte hlava, ale inak bol chytený. Ovšem keď sa nejakú dobu činil – bol to silný muž – uzly sa uvoľnili a musela som s prácou začať nanovo. Pri tom ma raz prekvapil lekár, ktorý mal tú noc službu a chcel sa pozrieť, čo sa na stanici deje. Bol to mírumilovný vidiecky doktor, ktorý asi ešte nikdy nevidel nejaký prípad tyfu. Zhrozil sa, že som na sále sama a u tak ťažko spoutateľného pacienta. Keď videl, ako čistím posteľ, zděšeně zvolal: „Sestra, nakazíte sa!“ S úsmevom som ukázala na našu mísu so sublimátom. Aby pacientovi a mne uľavil, dal mu nakoniec injekciu morfia. Účinok však nebol najlepší. Muž tu teraz ležal síce kľudne, ale začal hlasito spievať, a prebudil mi tak ostatných. Príšté ráno hovorili, že to bolo fajn, ako sestra sedela u postele a spievali sa ukolébavky.
(Edith Steins Werke VII, Editions Nauwelaerts – Louvain 1965, str. 239–244, skrátené.
Vybrala a preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého OCD.)
