Kapitola VIII: Služba v lazarete v Hraniciach na Morave
(Spomienky Edity Steinovej)
2. časť
Lazarety v Čechách a na Morave boli prevažne v rukách nemeckých sestier. Lazarety zariadila organizácia nemeckých ošetrovateľiek a slezský Červený kríž obstarával pomocnice. Zprostredkovávala to jedna dáma z Vratislavi, slečna Gertruda Steinová. Keď som 7. apríla 1915 o 6 hodine ráno odchádzala, prišla k vlaku, zoznámila ma s dvoma ďalšími pomocnicami, ktoré prišli zo Saska a mali so mnou ísť do Hraníc, a odovzdala nám naše odznaky: emailovú brož, čiernu stužku s červeným krížom uprostred bieleho poľa. Obe spoločníčky zo Saska boli mladé dievčatá, jedna z dobrej meštianskej rodiny, tá druhá trošku prostoduchá, obe – ak si spomínam – dievčatá z domácnosti, bez nejakej profesie. Prirodzene, všetky sme napäto očakávali svoje nové pole pôsobenia. Na obed sme boli u cieľa. Na nádraží sme si vzali voz a išli k lazaretu. Ležal celkom ďaleko za mestom. Hranice boli pekné mestečko. Na trhu kamenné „loubí“ (arkády), ako už som ich poznala zo starých miest v Slezsku a Čechách; pod oblúkmi kupecké stoly, ktoré vystrčili z krámikov. Náš voz zastavil pred bránou rozsiahlej budovy. U cesty stáli tri veľké domy, ktoré na seba bezprostredne nadväzovali. Prejsť pozdĺž celého priečelia trvalo asi desať minút. V čase mieru tu bola jezdecká kadetka, k nej prislúchajúca budova pre dôstojníkov a vyššia reálka. Dozadu sa napojovala veľká a malá jazdiareň. Okrem toho sa novopristavené baráky pre účely lazaretu (nevzpomínam si už presne, či 10 alebo 20). V každom boli dva sály pre chorých po päťdesiat lôžok.
Najprv nás zaviedli do jedálne a dostali sme výdatný obed. Väčšina sestier už jedla, bolo tu len pár opozdilcov. Pýtali sa nás, či sme im priviezli poštu. Slečna Steinová nám naozaj dala so sebou listy. Položili sme ich na klavír, kde si adresátky tie svoje vyhľadali. To, že sestry cestujúce sem a tam dopravovali listy, bolo bežné, pretože normálnou cestou sa ich mnoho stratilo alebo boli po týždne zadržiavané. Bolo však prísne zakázané obchádzať týmto spôsobom cenzúru, ktorá existovala medzi spojeneckými štátmi. Ale zjavne sa o tento zákaz nikto nestaral.
Ak si dobre spomínam, po obede nám vykázali miesta na spanie. Zavolali na chodbe nejakú pomocnicu, aby ma vzala so sebou. Ukázala mi voľnú posteľ vo veľkej spálni. Tu som si mala pripraviť. Okrem toho mi ešte v niekoľkých minútach, ktoré pre mňa mala, povedala, že asi čoskoro dostanem angínu, tú na začiatku dostávajú všetky. Zdalo sa mi málo lákavé, ochorieť v tomto prostredí. Prívetivejšieho dojmu sme nabyli, keď si sestra vrchná konečne našla čas, aby nás privítala. Zavolala nás do svojej kancelárie. Bol to svetlý, veľký pokoj, ktorý so svojím solídnym písacím stolom a kvetinami vyzeral úplne ako v dobe pokoja. Sestra Margareta bola malá, ale silná osôbka, bolo jej niečo cez 30; tvár pod bielym čepečkom bola dobrotivá a priateľská, jej povaha prostá, prirodzená a nenáročná, ale pevná a rozhodná. Pred vojnou bola sestrou v zemskom obci v Slezsku. Ako väčšina sestier tu, patrila k organizácii nemeckých ošetrovateľiek. Zriadila lazaret za ťažkých podmienok s nepatrným počtom pomocného personálu.
Ešte než mala k ruke to nejnutnejšie, už prišiel prvý transport chorých cholerou. Teraz viedla houfec 150 sestier a pomocníc, k tomu ešte ťažký styk s českým riaditeľom, lekármi, vojenskou kanceláriou. U obyvateľstva nenachádzala vôbec žiadnu podporu. Bolo takmer úplne české a Nemcom nepriateľské. Keď sme sa niekoho na ulici pýtali na cestu po nemecky, nedostali sme odpoveď. Milodary od tamojších ľudí dostával lazaret veľmi zriedka, pretože v ňom ošetrovali nemecké sestry. Boli sme odkázané na to, čo sme dostali z domova. Zatiaľ čo sme ošetrovali ich ranených, sedeli hranické dievčatá pekne nastrojené na kúpeľnej promenáde na koncerte.
Sestra Margareta na okamih rozvažovala, kam má nové pomocnice poslať. Mňa zaradila na tyfovú stanicu. Zatelefonovala do veľkej jazdiareň, aby ma tam ohlásila. Kto ma tam dovedol, už neviem. Vyšli sme k bráne do dvora a pozdĺž malej jazdiarne sme došli k veľkej. Bola to jednopatrová budova, vlastne len priestrannejšia budova. Vľavo od vchodových dverí bol v chodbe najprv malý pokoj pre lekára, ktorý mal práve nočnú službu. Za ním bol pokoj pre sestry. Na pravej strane sa nachádzali kúpeľňa a malý pokoj, v ňom boli umiestnení pacienti, ktorí museli byť kvôli inej infekčnej chorobe izolovaní od ostatných. Naproti vchodu viedli dvoje dverí do oboch predných sálov pre chorých. Za nimi boli ešte dva ďalšie sály, každý s kanceláriou pre vrchného lekára a vrchnú sestru. Ku každému sálu patrila ešte malá kuchynka pre čaj. V oboch predných sálach ležalo po 60 ťažko chorých tyfom, v zadných po 58. Uzdravujúci sa pacienti boli prekladaní do barákov. Každý sál mal vlastného lekára, dve sestry z povolania a dve pomocnice; mimo toho pre domáce práce ešte ošetrovateľky (miestne dievčatá) a jedného muža z domobrany. Šéfom celého tyfového oddelenia bol tajný rada Boral, vrchnou sestrou bola sestra Anna. Zavedli ma do prvého sála, kde som mala pracovať ako pomocnica, a zoznámili ma so sestrami.
(…) Sestry ma priateľsky pozdravili. Na sesterské šaty a bielu zástěru som dostala ešte biely lekársky plášť. Ten sme odkládali, keď sme opúšťali tyfovú stanicu, aby sme vynášali von čo najmenšie bacily. Kromě toho stála v každém sálu mísa s roztokem dezinfekce. Do ní jsme si namáčeli ruce po každém dotyku nemocných. Také jinak se dezinfekčními prostředky nešetřilo. Použité prádlo šlo hned do velkých džberů s lysolovým roztokem. Všichni byli pyšní na to, že jen velmi zřídka se někdo v domě nakazil. A o vrchní sestře se říkalo, že kdyby se nakazila, nezemřela by na tyfus, ale hanbou. (…)
Také druhá pomocnice na oddělení, Steffi, była neškolenou pracovní silou. Oproti tomu som mala náskok. Ale: náš kurz trval len mesiac, a potom som prakticky pracovala ešte šesť týždňov. A to bolo už pred polrokom. Pacienta s tyfom som ešte nikdy nevidela; len som z našej učebnice poznala príčiny, príznaky a priebeh choroby. Samozrejme som sa najprv musela zapracovať a vyviedla som asi mnohé kúsky. Spomínam si len na jeden. Keď som prechádzala sálem, videla som jedného chorého, ktorému zimou drkotaly zuby. Rýchlo som naplnila ohrevnú fľašu horúcou vodou a pričuchla som mu ju k nohám. Tu sa aj sám pacient musel usmiať: ležal totiž v studenom zábale.
Sestra Loni ma po mojom príchode previedla celým sálem, ukazovala mi všetko vybavenie a zoznamovala ma so stavom chorých. Predovšetkým ma upozorňovala na vtedy najťažší prípad medzi pacientmi. Bol to mladý taliansky obchodník z Terstu. Označovali ho len krstným menom; meno sa mi už nevybaví, dajme tomu Mario. Choroba sa u neho prejavila s neobvyklou prudkosťou. Jeho ústa bola stále plná hlienov, často zmiešaných s krvou. Sestra Loni mi nariadila, aby som mu zakaždým, keď pôjdem okolo, ústa vyčistila tampónom. On za tento milosrdný skutok vždy poďakoval pohľadom. Hovoriť vôbec nemohol; o hlas úplne prišiel. Pri každej vizite bol dôkladne vyšetrovaný. Lekár a sestry o ňom pak u jeho lôžka hovorili, ako by ničomu nerozumel. Ale ja v jeho veľkých, lesknúcich sa očiach videla, že bol pri úplne jasnom vedomí a napäto naslúchal každému slovu. Väčšina úplne potichu ležala, ale sledovala nás pohľadom. Ostatní pacienti horúčkami takmer všetci nevedeli o sebe a neboli si vedomí nič z toho, čo sa okolo nich dialo. Ošetrovali sme ich, ako by išlo o malé deti, a žasli sme, keď po týždňoch prišli k sebe a počínali si ako normálni ľudia. U niektorých tyfus už odezníval, trpeli však ešte sprievodnými javmi. Najčastejšie sa vyskytujúcimi komplikáciami boli zápaly pľúc a zápaly pohrudnice a vyžiadali si viac obetí než tyfus sám. Niektorí prišli z karpatskej fronty s promrzlými nohami a museli byť podľa toho ošetrení.
Během naší obchůzky sálem přišel lékař na vizitu a byl mi představen. Byl ještě hodně mladý, malý a podsaditý, světlých vlasů a růžových tváří. Po několika přátelských slovech prohlásil: „Sestra bude po cestě unavená. Pro dnešek ji propustíme.“
Zatiaľ bol na inom sále konštatovaný jeden případ škvrnitého tyfu. To bolo považované za niečo veľmi zlého. Priebeh väčšinou končil smrťou a nebezpečenstvo nákazy bolo veľké; tiež bolo sotva možné sa pred ňou chrániť, pretože ešte nebol objavený pôvodca choroby. Vrchná sestra vydala nariadenie, aby sestry tyfové stanice čo možno najmenej prichádzali do styku s ostatnými a spali všetky vo veľkej jazdárni. Tak som si musela zase odniesť svoje zavazadlo z veľkého sálu, kam som ich pred niekoľkými hodinami uložila. Len s ťažkosťami som v rozsiahlem komplexe budov našla cestu.
(…) So sestrami som vychádzala dobre. Boli zdatné a horlivé vo svojej službe, i keď to pôsobilo dojmom, že je pritom vedie viac ctižiadostivosť než láska k človeku. Zdalo sa, že ma mali rady. Tešila ma každá práca, ktorú mi zverili, a tiež som rada zaskočila za druhé, keď niečo mali. Bolo pevne stanovené, že my štyri sme medzi obedom a kávou – v dobe, keď toho obvykle nebolo mnoho na práci – mali striedavo voľno. Mne na voľne príliš nezáležalo, veď som preca prišla, aby som pracovala, a nie aby som chodila na prechádzky alebo spala. Ale sestra Loni vo všeobecnosti trvala na tom, aby som aj ja mala čas na odpočinok. Postupne som tiež poznala, že ho bolo zapotrebné – písať listy, udržiavať si svoje veci v poriadku, obstarať si nejakú drobnosť v meste atď. Keď som však videla, že Steffi bolí hlava – to sa stávalo často – potom som si vyprosila dovolenie poslať ju do postele a mať službu miesto nej. Nenadělala mnoho slov, ale bola vďačná, že sa jej niekto priateľsky ujal. Bola to vyhnankyňa bez domova. Keď som počas veľkého nemeckého postupu v Haliči častejšie zažírala radosť prišla do sálu so správou o víťazstve, hovorila svoju trošku tvrdú nemčinou: „Ó sestro Edito, vy vždycky prinášate tak dobré správy.“ Raz som mohla tiež hlásiť, že jej rodné mesto Tarnov bolo oslobodené od Rusov. Menší ohlas nachádzali moje radostné správy u vojakov. Neveriacky krútili hlavou. Zažili porážky a neustály ústup a nemohli uveriť tomu zvratu. Bola som tým celá pobúrená.
Také s Dr. Pickem se dobře pracovalo. Přišel z pražské univerzitní kliniky, byl oborem internista a přál si na našem sále stejný bezchybný pořádek jako na své klinice. Těšil ho můj zájem o medicínu a rád mi dával u lůžka nemocných poučné přednášky, jak to rád dělával jeho šéf při velké vizitě. Také prakticky jsem se toho od něj hodně naučila. Příjemným objevem pro něj bylo, že se se mnou mohl domlouvat jako se svým kolegou – latinsky. Ovšem latina, jak ji ti lékaři lámali, byla skutečně barbarská.
(Edith Steins Werke VII, Editions Nauwelaerts – Louvain 1965, str. 233–239, skrátené.
Vybrala a preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.)
