br. Jeroným Ertelt O.Carm.
V tomto roku, 11. októbra, pápež Ján Pavol II. zapíše do zoznamu svätých ďalšiu z dcér Karmelu, sestru Tereziu Benediktu od Kríža, vlastným menom Edith Steinovú. Jej život je cestou veľkej túžby a hľadania pravdy.
Detstvo
Edith Steinová sa narodila 12. októbra 1891 (o židovskom sviatku zmierenia jom kippur) vo Wroclawi v židovskej rodine ako posledná zo siedmich detí. Jej otec zomrel náhle pri služobnej ceste, keď jej boli necelé tri roky. Atmosféru a ducha rodiny vytvárala jej matka, presvedčená židovka, ktorá sa snažila aj napriek smrti manžela vytvoriť svojim deťom krásne detstvo a mládež. S pevnou vierou a dôverou v Boha Izraela a s veľkou húževnatosťou sa táto vdova pustila do vedenia obchodu so drevom. Svojou prácou, dôvtipom a korektným jednaním upevnila dobrú povesť podniku. Edita neskôr (už ako sestra Terezia Benedikt) rozprávala: „O nejakom vychovávaní nebola u nás reč. My deti sme mali v maminke proste zrkadlo cností. Na nej sme videli, ako sa máme správať. Len jedno jediné nám táto bohabojná Židovka hľadela vštípiť: odpor k hriechu. Keď naša maminka povedala: ‚To je hriech!‘, vedeli sme, že tým chcela označiť niečo odporné a škaredé, čo sa nehodí k dôstojnosti človeka.“ Pani Steinová tiež skupovala lesy, aby dala ľuďom prácu a palivové drevo pre ich domácnosti. Každý o nej vedel, že predáva dobré drevo, a nie raz sa stalo, že chudobný zákazník si mohol svoje peniaze opäť strčiť do vrecka. V tejto atmosfére viery a lásky k blížnemu teda vyrastala Edita a jej súrodenci.
Už od malička sa javila ako veľmi nadaná a bystrého rozumu, schopná samostatného úsudku. Veľmi sa tešila, až bude môcť chodiť do školy.
Je zaujímavé, že vo štrnástich školu a učenie nechala. Sama to neskôr vyjadrila: „Mala som učenia dosť…“ Avšak po dvoch rokoch sa opäť do štúdia s nadšením vrátila a v roku 1911 ukončila štúdium na gymnáziu so skvelým výsledkom.
Študentské roky
28. apríla 1911 sa zapísala na wroclavskú univerzitu. Užívala akademickej slobody a študovala to, čo ju bavilo. V tejto dobe a až do svojho jedenásteho roku o sebe hovorila, že je ateistka.
Roku 1913 odišla spolu so svojou priateľkou Rosou Gutmannovou do Göttingen, aby sa stali žiačkami filozofa Edmunda Husserla. Vznikol tam krúžok židovských študentov nadšených pre fenomenológiu. Rieč tu prichádzala aj na náboženské otázky. Niektorí z ich priateľov neskôr konvertovali ku kresťanstvu. Erika Githová, Editina priateľka, rozpráva: „Často sme spolu chodievali na výlety a Edita bola taký ticho veselý vandrovník. Filozofovali sme spolu, často sme sa dotkli náboženských otázok, zvlášť keď náš učiteľ Adolf Reinach prešiel za vojny na kresťanstvo a vo svojich poznámkach si umiňoval, že sa nadalej bude zaoberať filozofiou len preto, aby iným ukazoval cestu k viere. To nás dojímalo, aj keď sme tenkrát ešte boli deťmi tohto sveta. Ale pre mňa, a pre Editu asi tiež, to bol prvý impulz k obráceniu.“
Za prvej svetovej vojny sa prihlásila ako dobrovoľná pomocníčka do služieb Červeného kríža a po príslušnom zaškolení bola poslaná do Hraníc na Morave a pridelená na infekčné oddelenie vojenského lazaretu. Po niekoľkomesačnej službe v lazarete odišla domov do Wroclawi a potom do Freiburgu. Stala sa Husserlovou asistentkou, prevzala jeho seminár, organizovala a katalogizovala jeho rukopisy. Medzitým vyšla v r. 1917 jej doktorandská práca zaoberajúca sa vcítením. Roku 1918 Freiburg opustila a rok 1920 strávila vo Wroclawi, organizovala prednášky a učila. V tomto období prežila vnútornú krízu.
Konverzia
V marci 1921 sa Edita vydala do Göttingen a potom do Bergzabern, kde prebývala u svojich priateľov – manželov Theodora a Hedviky Conrad-Martiusových. Tu sa vo dne pracovalo v ovocnom sade a večer filozofovalo. Raz, keď prišla, museli obaja manželia nutne odísť. Pani Hedvika priviedla Editu ku knižnici a povedala: „Vyber si podľa libosti. Všetko je tu pre teba.“ Edita rozpráva: „Sáhla som do knižnice len tak namátkou. Vylovila som knižku celkom nepatrnú. Mala titul ‚Život svätej Terezie z Avily‘, ako jej sama popisuje. Začala som čítať. Knížka ma zaujala. Dočítala som ju jedným dychom. Keď som ju zavierala, povedala som si: TOTO JE PRAVDA!“ Týž deň si kúpila dve knihy – katolícky katechizmus a misál. Ihneď sa pustila do štúdia. Potom prvýkrát vstúpila do katolíckeho kostola v Hergzabern a hovorí: „Nič sa mi nezdalo cudzé. Všetkému som rozumela… Po svätej omši som šla za kňazom a rovno som ho požiadala o krst. S udiveným pohľadom mi povedal, že pred prijatím do cirkvi je nutná príprava. Povedala som mu, že som sa pripravovala.“ Keď si to kňaz chcel overiť, dokázala Edita odpovedať na každú otázku. Krst sa konal 1. januára 1922. Silvestrovskú noc prebdená Edita v modlitbe. Najťažší úkol ju však teprve čakal – povedať to všetko matke. Každá svojím spôsobom prinášala veľkú obetu. Edita zostala vo Wroclawi pol roka a ako doteraz sprevádzala svoju matku do synagógy. Pani Steinová pozorovala s úžasom svoju „odpadnutú“ dcéru. Jednej známej žene povedala: „Ešte som nikdy nevidela tak sa modliť, ako sa Edita modlí. Je to niečo podivného, modlila sa s nami zo svojej knižky a predstavte si, všetky tie naše modlitby tam hneď našla.“ Edita si vzala breviár a modlila sa s ostatnými žalmy.
Učiteľka
V rokoch 1923–31 žila u sestier dominikánok vo Špýre a vyučovala na dievčenskom lyceu, ktoré sestry viedli. O jej pôsobení jedna zo sestier píše: „Prevzala nemčinu na učiteľskom ústave a na dievčenskom lyceu. Kľudne a spoľahlivo viedla dievčatá k maturite. Jej pôsobenie pri vyučovaní vo výchove bolo veľmi plodné. Veľmi rýchlo si získala srdcia dievčat. Pre nás všetkých bola žiarivým vzorom, ktorý pôsobí až dodnes. Skromne a prosto, takmer neslyšne a nepozorovateľne šla tichou cestou svojich povinností, vyrovnaná, priateľská, vždy ochotná a pripravená pomôcť všetkým, ktorí ju o pomoc požiadali.“ Stala sa učiteľkou v pravom slova zmysle. Podľa nej mali deti v kláštorných školách získať dostatok sily, aby mohli svoj život utvárať v Kristovom duchu. Umela povzbudiť, ale i dať „lekciu“ tým, príliš sebevedomým a sebeistým. Študentky ju však milovali. Mimo tejto učiteľskej a výchovnej práce sa opäť vrátila k filozofickej práci a hlavne ke štúdiu diel sv. Tomáša Akvinského.
Pre jej duchovný život malo veľký význam priateľstvo s arciopatmi v Beurone benediktínom Rafaelom Waltzerom. Žiadnemu inému kňazovi nedala nahliadnuť tak hlboko do svojej duše, ako práve jemu. Jemu tiež zverila svoju túžbu po rehoľnom živote, ale on nesúhlasil a videl jej poslanie vo využití intelektuálnych schopností, ktorými ju Boh obdaril. Tak rástla rada Editiných prednášok, publikácií, ciest… V tomto kolobehu práce vidí Edita ako dôležité: „… mať tichý kútik, kde môžeme byť s Bohom, ako by nič iné neexistovalo. Denne. Zdajú sa mi k tomu najvhodnejšie ranné hodiny, pred tým, než sa dáme do dennej práce – tiež preto, že sa dozvedáme, aké zvláštne úlohy a poslanie pre ten deň dostávame, a aby sme si snáď cez deň nejako nevyberali.“ Arciopatstvo Beuron bolo jej tichým kútikom, kde si jej duša mohla oddýchnuť. Na jar 1932 prijala miesto docentky na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Muensteri. Zdá sa, že Edita bola za svojho pobytu v Muensteri predmetom zvedavosti. Vedelo sa, kedy chodí spať, i kedy vstáva, pozorovali ju pri modlitbe, pri práci i pri zábave. Rada sa so študentkami diskutovala a besedovala, zaujímala sa o ich starosti – o štúdium, o študentské združenie i o politiku. Bola veselá, ale častejšie vážna a zamyslená. Zvlášť keď začalo prenasledovanie Židov, bývala čoraz vážnejšia.
Edith Stein – sestra Terezie Benedikta od Kříža
Zásadným rokom Editinho života bol rok 1933. Násilnosti a útlak Židov v Nemecku silneli. Edita píše list pápežovi Piovi XI. o pomoc. Ukazuje sa, že už nebude môcť nadalej vyučovať ani v Muensteri, ani nikde inde v celom Nemecku. V tejto situácii rozmýšľa, či nenastal čas splnenia túžby jej srdca – vstúpiť do kláštora. Zrútila sa predsa posledná prekážka, ktorá tomu bránila – jej verejná činnosť. 30. apríla 1933 – o nedeľu Dobrého Pastiera – na záver pobožnosti v kostole sv. Ludgera dostala, ako sama píše, „odpoveď od Dobrého Pastiera na svoju otázku, či smie vstúpiť do kláštora: ÁNO”.
Týž večer písala otcovi arciopatovi a v polovici mája prišlo z Beuronu povolenie podnikať prípravné kroky. S pomocou dr. Cosackovej sa spojila s kláštorom karmelitek v Kolíne. Po úvodnom rozhovore s prevorkou a novicmistrou bolo rozhodnuté, že sa musí počkať na vyjadrenie otca provinciála. Zároveň jej hneď bolo naznačené, že nemôže počítať s pokračovaním svojej vedeckej práce. Provinciál nechal na seba dlho čakať, preto bolo rozhodnuté, že ju predstavia kláštornému komisárovi a členkám kapituly, ktoré mali rozhodnúť o jej prijatí. Bolo dohodnuté, že 16. júl – sviatok Panny Márie Karmelskej – oslávia už v Kolíne, kde mesiac zostane ako hosť, v polovici augusta pôjde domov a 15. októbra 1933 na sviatok sv. Terezie z Avily bude prijatá do klauzúry.
Pred vstupom do kláštora ju čakalo ešte jeden veľký a ťažký úkol: sdeliť toto svoje rozhodnutie maminke. Sama o tom píše: „Prvú nedeľu v auguste som bola s maminkou sama doma. Sedela s pletením pri okne, ja som vedľa nej šila. A tu padla tá dlho očakávaná otázka: ‚Čo budeš u tých sestier v Kolíne robiť?‘ ‚Budem s nimi žiť.‘ – Výbuch zúfalého odporu. Maminka neprestávala pliesť. Klubko sa jej zachumľalo, snažila sa ich dať do poriadku. Trasli sa jej ruky. Pokúsila som sa jej pomôcť. Neprestávala kričať. Od tej chvíle bol pokoj ten tam. Rozlúčka bola veľmi ťažká.“
Do kláštora bola prijatá ako každá iná postulantka. Väčšina sestier vôbec nevedela o jej vedeckej dráhe a Edita sama dávala dobrý pozor, aby nedala najevo svoju prevahu. Samozrejme sa od nej očakávalo, že bude vykonávať a osvojiť si všetky maličkosti života v kláštore. Snažila sa o to s precíznosťou jej vlastnej a prinieslo jej to nemálo poníženia, ale snažila sa všetko znášať s humorom. Domáce práce totiž neboli jej silnou stránkou. Takisto život spolu s dievčatami, s ktorými bola v noviciáte a ktoré boli všetky skoro o dvadsať rokov mladšie než ona, bol často obtiažny. Zdieľala však s nimi ich radosti i bolesti a sama sa zverovala s tým, čo prežívala – predovšetkým so svojou bolesťou nad útlakom, ktorý postihoval jej príbuzných.
Po polročnej skúšobnej lehote prijala 15. apríla 1934 – v nedeľu Dobrého Pastiera – rehoľné rúcho a meno Terezie Benedikta od Kríža. Meno akoby predznamenalo, k čomu ju Pán vyvolil. Na obláčke prišlo mnoho jej priateľov, kolegýň, žiačok a rehoľných sestier. Po obláčke konal otec provinciál vizitáciu, vypytoval sa jej na jej vedeckú prácu a nariadil, aby bola uvoľnená pre dokončenie svojho diela „Schopnosť a čin“. Začala tiež dostávať rôzne žiadosti o literárne práce. A aj ako karmelitka zostávala v úzkom spojení so svetom a s tými, ktoré milovala. Netúžila po návštevách, ale každému sa venovala, ako to práve dotyčný potreboval. Už od začiatku jí bolo dovolené písať raz týždenne matke. Tá jej však nikdy neodpovedala.
Prvé sľuby skládala sestra Benedikta 21. apríla 1935 – o veľkonočnú nedeľu. Čo prežívala v tejto veľkej chvíli, nám môže nastať spomienka jednej sestry, ktorá sa jej v ten deň spýtala: „Ako sa cítite?“ Sestra Benedikta odpovedala: „Jako nevesta Baránkova!“
Nejaký čas po složení sľubov sdela v liste matke celú pravdu o sebe. Veľmi ju potešilo, keď po čase objavila v liste svojej sestry Rosy pozdrav od maminky. To sa potom stalo pravidlom. V každom liste prichádzal lístok od maminky. Niekoľko týždňov pred svätodušnými sviatkami 1936 sa dozvedela, že maminka ochorela. Na sviatok Povýšenia sv. Križa 14. septembra 1936 pani Steinová zomrela. V ten deň začína na Karmeli obdobie veľkého pôstu a v celom ráde sa obnovujú sľuby. Sestra Benedikta ten deň prežila takto: „Keď som bola na rade, aby som obnovila sľub, bola u mňa maminka. Zreteľne som pocítila jej blízkosť.“ V ten deň prišiel telegram, že maminka zomrela a zomrela práve v chvíli, keď jej dcéra obnovovala sľuby. Táto zhoda bola pre sestru Benediktu veľkou útěchou.
24. decembra 1936 bola v Hohenlinde pokrstená jej rodná sestra Rosa. Sestra Benedikta dostala k Vianociam najkrajší darček – mohla sa tohto krstu zúčastniť. A to vďaka tomu, že si 14. decembra na schodoch zlomila ľavú ruku a nohu a musela byť hospitalizovaná v nemocnici. Jej stav sa potom zlepšil natolik, že odtiaľ mohla byť 24. decembra prepustená a Dr. Hopmann si vyprosil, že ju povezie malou obklukou cez Hohenlind.
10. apríla 1938 bol deň volieb a v kolínskom Karmeli zavládla istá bezradnosť, ako sa zachovať, pretože už bolo jasné, že národný socializmus a jeho zásady sú nepriateľské Bohu i ľuďom. Bol tu i strach, pretože gestapo už bezdôvodne vyhnalo množstvo rehoľníkov a rehoľníc z ich kláštorov na dlažbu. Väčšina sestier si myslela, že je vlastne jedno, ako sa bude voliť, že predsa je všetko už pripravené. Proti tomu sa veľmi dôsledne postavila sestra Benedikta a zaprisahala sestry, aby Hitlera nevolili, bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky. Ráno v deň volieb potom dokonca prišli páni z volebných komisií s urnou až do hovorny kláštora, aby sestry mohli voliť. Prevorka sa bránila, ale boli neoblomní a sestry museli podľa zoznamu voliť. Keď prišla na rad sestra Benedikta a bol odhalený jej pôvod, že je Židovka – neárijka, páni sa vydesili a rýchlo opustili kláštor.
21. apríla skladala sestra Benedikta večné sľuby. Po nich – v nedeľu Dobrého pastiera 1. mája 1938 – prijala čierny závoj.
V tom istom roku prenikli aj za múry kláštora znepokojivé správy o vypaľovaní synagóg, o pogromoch na Židov a prenasledovaní tých, ktorí sa Židov zastávali. Sestra Benedikta k tomu povedala: „To je tieň kríža, ktorý padá na môj národ. Kiež by aspoň teraz prehliadol! Je to naplnenie kliatby, ktorú na seba privolal. Kain musí byť prenasledovaný, ale beda tomu, kto naň vztiahne ruku!“
Pod tlakom týchto správ a skúsenosti s voľbami sa začalo vážne uvažovať o jej emigrácii. Sestra Benedikta by najradšej šla do Palestíny, ale nemecké zákony to nedovoľovali, preto požiadala matka prevorka karmelitky v holandskom Echtu, či by sestru Benediktu nemohli prijať, že „potrebuje zmenu vzduchu“. Sestry pochopili, a tak advent 1938 bol v znamení
príprav a shánění potrebných dokladov. 31. decembra 1938 sa presťahovala. Sestry ju privítali s láskou a taktiež s troškou zvedavosti. Upútalo ich „jej prosté a skromné správanie, dobrota srdca a jemný takt”.
V Echte pokračovala sestra Benedikta vo svojej práci na rodinnej kronike a taktiež v inej literárnej činnosti, hlavne na dokončení diela „Veda kríža“, ktorému venovala každú voľnú chvíľu.
V lete 1940 sa podarilo presídliť do Holandska aj jej sestre Rose. Prevzala službu pri bráne kláštora a pomáhala na záhrade. V tom istom roku bolo Holandsko Nemeckom nezákonne obsadené a v samotnom Nemecku bol rozprúdený boj proti kláštorom. V Holandsku nemecké úrady postupovali proti Židom rovnakým spôsobom ako v Nemecku. Preto bolo rozhodnuté, že sestra Benedikta využije pomoc svojich priateľov vo Švajčiarsku a pokúsi sa o prijatie v niektorom zo švajčiarskych kláštorov. To bolo v januári 1942. Rozpútal sa boj o čas. Problém bol v tom, že sa sestra Benedikta nechcela odlúčiť od svojej sestry Rosy. I to sa nakoniec vyriešilo a sestry požiadali o švajčiarske vízum. Museli absolvovať pohovory a výsluchy u rôznych úradov, vyplňovanie stohov dotazníkov, hrubé jednanie ap.
Medzitým 4. júla 1942 sestry vo švajčiarskom Le Paquier schválili žiadosť o prijatie sestry Benedikty do ich kláštora.
2. augusta 1942 ju však čakalo nemilé prekvapenie. Do hovorny kláštora prišlo gestapo s tým, že obe sestry musia do piatich minút opustiť kláštor. Páni boli neúprosní. Vyhrášali, že ak matka prevorka nedá povolenie k opusteniu klauzúry, bude to mať dopad na celý kláštor. To, čo sa prihodilo sestrám Steinovým, nebolo ojedinelé. Šlo o súčasť aktu pomsty nacistov na katolíkoch židovského pôvodu za pastiersky list holandských biskupov. Sestry boli odvlečené v čase, keď už všetky potrebné doklady pre vystehovanie do Švajčiarska boli vybavené. Cela v Le Paquier bola ešte dlho pripravená. Spolusestry v kláštore v Echte potom napäto čakali na nejaké správy o oboch sestrách. Ráno 5. augusta prišiel telegram, že majú poslať niekoho do zberného tábora vo Westerborku u Hooghalenu s teplým oblečením a prikrývkami. To sa aj stalo. Pri upratovaní cely sestry Benedikty bol nájdený lístok, na ktorého zadnej strane napísala, že sa chce obetovať za obrátenie Židov. Ten jej bol tiež poslaný, a tým pádom je stratený. Ale v kolínskej kláštore sa uchováva pohľadnica z januára 1939, kde sestra Benedikta píše: „Milá Matko, prosím vašu ctihodnosť, aby mi dovolila ponúknuť sa Srdcu Ježišov mu ako zmierujúca obet za skutočný mier: aby vláda antikrista sa zrútila bez novej svetovej vojny a bol zavedený nový a spravodlivý poriadok. Chcela by som to ešte dnes, je dvanásta hodina. Viem, že nie som ničím, ale Ježiš si to žiada a iste k tomu volá aj tisíce iných.“
8. augusta 1942 prišiel druhý list, v ňom sestra Benedikta prosí ešte o nejaké veci pre seba a pre Rosu. Sděluje, že na druhý deň ráno má vyrazit prvý transport na východ. Posledné správy o sestre Benedikte sú z onoho 7. augusta 1942. V Schifferstadtu na nádraží volala z vlaku na jednu svoju bývalú žiačku: „Pozdravujte sestry u sv. Magdaleny. Ideme na východ.“ Jedna sestra v Liobu vo Frýburgu dostala lístok bez dátumu. „Pozdravujem z cesty do Poľska. S. Terezie Benedikta.“ Po vojne sa sestry snažili pomocou Červeného kríža vypátrať niečo viac o sestre Benedikte, správ bolo nemnoho. Je dokázané, že transport vyslaný 7. augusta 1942 z Westerborku dorazil 9. augusta do Osvienčimu a obete z tohto transportu neboli poslané na práce (a tým nie sú uvedené v žiadnych zoznamoch väzňov pracovného tábora), ale hneď týž deň boli usmrtené v plynových komorách.
Použitá literatúra:
