Keď hovorí Mária človeku, napríklad Jozefovi, „áno“, hovorí to ako súkromná osoba a sila tohto „áno“ je konečná. Ale ak to povie Bohu v okamihu, keď sa Boh rozhoduje, že sa v nej milosť vtelí, potom je toto „áno“ milosťou samou vytrhnuté do rozmerov, ktoré zodpovedajú Božej zvesti. Nie je to už súkromné, ale katolícke „áno“. Stáva sa kolískou všetkých kresťanov. Mária hovorí v mene všetkých, ktorí majú mať účasť na vykúpení. A od tohto okamihu bude v kresťanskej kontemplácii pravidlom toto: modliaci sa človek bude vždy musieť odpovedať Bohu v mene všetkých, ktorí prichádzajú do úvahy pre zamýšľanú úlohu, ktorí sú s ním akýmkoľvek spôsobom spojení. Tak sa stáva Mamičino „áno“ aj predpokladom Eucharistie: nekonečné delenie Syna na nespočetné častice je tajomstvo zástupnosti. Jeho láska je obetovaná, jeho krv je prelivená pre spásu mnohých. A Otec chce vždy počuť v hlasoch jednotlivcov, ktorí Syna prijímajú, hlasy mnohých, ktorí by ho mali prijímať.
(Adrienne von Speyr, Služobnica Pána)
