Kardinál Albert Florent Augustin Decourtray
Zmysel pre skutočnú kresťanskú modlitbu
Tretia hlavná myšlienka Alžbětinho posolstva, ktorej aktuálnosť je zrejmá v dnešnej dobe „návratu božstva“, náboženského varu a tzv. charizmatickej obnovy znie: zmysel pre skutočnú kresťanskú modlitbu.
Ľudia dnes hľadajú učiteľa vnútorného života a často veria, že ho nájdu v nekresťanských náboženstvách. Ale tu je jedna naša učiteľka, učí žiť blízko Bohu, v jeho prítomnosti – Otca, ktorý nás nikdy neopúšťa. „Trojička, to je naše obydlie, naše ‚doma‘, rodný dom, odkiaľ nemáme nikdy odísť“ (NV 2). Na rozdiel od toľkých mdlých guru nám Alžbeta od Nejsvätejšej Trojice pripomína, že vnútorné ticho nie je prázdnota, ale stretnutie s živým Bohom, ktorý je v nás, ktorý nám zjavil svoj život lásky a uvádza nás do dôverného života Trojice.
Náš svet, ktorý potrebuje ‚doplnok duše‘, u tejto ženy mystickej viery nájde bohatý prameň života. Alžbeta rozpráva o tom, čo prežíva v Bohu a čo Boh prežíva v nej. Preto si prajeme, aby sa mnohí kresťania dali do jej školy. Jej spisy, vždy prosté, konkrétne, úprimné, blízke jej skúsenosti, sú tak preniknuté zmyslom pre Božiu prítomnosť, že ich nemôžeme čítať, aniž by sme neboli hlboko zasiahnutí a aniž by sme sa aspoň krátko nepomodlili. Prehlbujú túžbu stretnúť sa s tým, ktorý naplnil jej život. Otvárajú cestu k skutočnej osobnej modlitbe.
Poslechnime si ešte jej svedectvo a rady. O Bohu píše: „Cítim ho tak živo vo svojej duši, stačí, aby som sa usebrala, a nájdem ho vo vnútri, a v tom spočíva celé moje šťastie. Vložil do môjho srdca žízeň po nekonečne a veľkú potrebu milovať, ktorú môže uhasiť iba on: a tak idem k nemu, ako dieťa k svojej matke, aby on naplnil, zaplavil všetko a aby ma vzal a nesl vo svojom náručí; zdá sa mi, že človek musí byť takto prostý s Bohom!“ (D 169.)
Jej modlitba je úplne preniknutá skúsenosťou, že v nás prebýva Ježišov Duch, ktorý sa za nás neustále prihovára (Rím 8): „Zdá sa mi, že moja modlitba je všemohúca, pretože to sa nemodlím ja, ale môj Kristus vo mne“ (D 105). „Je to tak prosté, božský Adorátor je v nás, takže my máme jeho modlitbu, ponúknime ju, pridajme sa k nej, modlime sa s jeho dušou!“ (D 179.) „Duch svätý v tebe tvorí nebo“ (D 239).
Ale toto presvedčenie duchovnej dcéry Jana od Kríža sa zakladá na viere: „Na Karmeli sa žije z viery. Ako je vylúčená predstavivosť a city...“ (D 323).
„Žime s Bohom ako s priateľom,“ píše jednej vydaté žene, „oživujme svoju vieru, aby sme sa s ním spájali vo všetkom. (...) Svoje nebo nosíme v sebe, pretože ten, ktorý sýti blažených vo večnom svetle, sa dáva nám vo viere a v tajomstve, on je ten istý. Zdá sa mi, že som našla svoje nebo na zemi, pretože nebo, to je Boh, a Boh je v mojej duši. V deň, keď som toto pochopila, sa vo mne všetko projasnilo a ja by som toto tajomstvo chcela šeptať všetkým, ktorých mám rada, aby sa aj oni vo všetkom pridŕžali Boha, aby sa naplnila tá Ježišova modlitba: ‚Otče, aby boli jedno‘“ (D 122).
Jadro svojej modlitby nám Alžbeta popisuje ako láskyplné spoločenstvo s Nejsvätej Trojice, ktorá je v nás. Jednej dievčine píše: „Modlitba je pozdvihnutie duše k Bohu skrze všetko, ustanovuje v nás akýsi druh stáleho spoločenstva s Nejsvätej Trojice úplne jednoducho tým, že robíme všetko pod jeho pohľadom, (...) vstúpime do svojho najhlbšieho vnútra, tam, kde prebýva Otec, Syn a Duch svätý...“ (D 252).
Je si vedomá prítomnosti spasiteľnej Lásky, prvej, zadarmo danej, pozornej, a verne sa necháva milovať: „Cítim toľko lásky vo svojej duši. (...) On je vo mne, ja som v ňom, nemusím robiť nič než milovať ho a nechať sa milovať, a to neustále, skrze každú vec: prebúdzať sa v láske, hýbať sa v láske, zaspávať v láske, mať dušu v jeho duši, srdce v jeho srdci, oči v jeho očiach, aby ma svojím dotykom očistil, vyprostil z mojej biedy“ (D 177).
Radí ďalšej dievčine vo svete, aby si urobila (ako svätá Katarína Sienská) (mníšsku) celu vo svojom srdci a vždy sa do nej na niekoľko okamihov uchýlila k modlitbe: „Postav si ako ja malú celu vo vnútri svojej duše, mysli na to, že Pán Boh tam je, a občas do nej vstúp. Keď si podráždená, nešťastná, rýchlo tam uteč a všetko to zver Pánu. Keby si trochu poznala modlitbu, už by ťa nenudila, mne sa zdá, že je to odpočinok, osvieženie: človek jednoducho príde za tým, koho má rád, drží sa ho ako malé dieťa v matkinom náručí a nechá jednať svoje srdce. (...) Keby si vedela, ako tomu on skvele rozumie“ (D 123).
Vlastnej mame radí Alžbeta uvoľniť každý deň trochu času pre Boha a „modliť sa trikrát päť minút“: „Mysli na to, že si s ním, a jednej s ním ako s bytosťou, ktorú máš rada; je to tak prosté, nepotrebuješ k tomu žiadne krásne myšlienky, ale vyliať si srdce; (...) ak je pre teba lepšie myslieť, že je Pán Boh pri tebe skôr než v tebe, rob, ako to cítiš, tak aby si žila s ním“ (D 273).
Na prianie, ktoré Ježiš vyslovil na adresu každého kresťana v predvečer svojej smrti: „Zostaňte vo mne“ (Ján 15,4), odpovedala Alžbeta celým svojím srdcom. Píše: „Zostaňte vo mne. Tento príkaz nám dáva Božie Slovo, vyjadruje túto vôľu. Zostaňte vo mne, nielen na niekoľko okamihov, niekoľko hodín, ktoré pominú, ale zostaňte... neustále, bez prestania. Zostaňte vo mne, modlite sa vo mne, klaňajte sa vo mne, milujte vo mne, trpite vo mne, pracujte, jednej vo mne. Zostaňte vo mne a tak predstupujte pred každého, prenikajte stále hlbšie do tejto hĺbky“ (NV 2).
Alžbeta hovorí ako ozvena rád Pána Ježiša a svätého Pavla o stálej modlitbe. Povzbudzuje nás a učí. Sama nechcela byť ničím iným než „chválou slávy“ Božej – podľa slov, ktorými apoštol popisuje naše povolanie (Ef 1,12). Ale nezabúdajme sa zrieknuť seba, zabudnúť sami na seba, ako to taká láska predpokladá. Nie je kresťanskej modlitby bez toho, aby človek odumrel sám sebe, v nasledovaní Krista v jeho veľkom tajomstve. Na konci svojho života sa Alžbeta často nazýva „hostia chvály slávy“.
Z francúzštiny preložila Alžbeta Graubnerová.
predchádzajúci
