Fra. Ján od sv. Bruna, OCD
V prvotnej karmelitánskej reholi vyzýva sv. Albert pustovníkov na hore Karmel: „Všetci nech ostávajú vo svojich celách alebo blízko nich a dňom i nocou rozjímajú o zákone Pána a bdia na modlitbách“ (kap. 10). Podobný príkaz ohľadom modlitby však dáva už apoštol Pavel soluňským kresťanom: „bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5,17).
Už od staroveku sa mnohí snažili tento nárok Písma uspokojivo vysvetliť a včleniť ho do bežného života. Výklady sa často rozchádzali a niektoré museli byť odmietnuté. Tak napríklad „messaliáni“, zástancovia sýrskeho heretického hnutia zo 4. storočia, chceli tento príkaz uskutočniť skrze jednotlivé modlitby, recitované jednu za druhou. Aby sa takto mohli modliť, rezignovali na prácu, najmä manuálnu. S iným riešením, ktoré prevzal aj sv. Augustín a ktoré sa neskôr asi najviac rozšírilo, prišiel Origenes: „Modlí sa neustále ten, kto spojí modlitbu s nutnou prácou a nutnú prácu zase s modlitbou.“1 Tomuto poňatiu zodpovedajú aj slová našej rehole, ktoré sme vyššie nezmienili, totiž že bratia sa majú stále modliť a rozjímať, „nie sú-li z oprávnených dôvodov inak zamestnaní“ (tá istá kapitola 10).
Naskytá sa však otázka, či je možné i túto nutnú prácu postupne preniknúť modlitbou, aby sa tak stala modlitbou nielen preto, že je vykonávaná pre Pána, ale aby bolo možné pracovať v jeho prítomnosti. Tradícia cirkvi, najmä tradícia mníšska, odpovedá, že je to možné, a to prostredníctvom modlitby srdca a s ňou pevne spojenej tzv. modlitby Ježišovej, praktikované dnes najmä mníchmi (ale i laikmi) východných cirkví. A práve o tejto modlitbe ako možnom obohatení našej spirituality by som sa chcel pokúsiť krátko pojednať.
Hesychia
Tradícia modlitby Ježišovej je spojená so spiritualitou hesychastov, hledačov duchovného pokoja, mieru, klidu a ticha, teda stavu utišenia duše a zmyslov, čo umožní následnú stálú pozornosť voči Bohu a vnímavosť k jeho vnuknutiam, k hlasu Ducha svätého. K dosiahnutiu tohto stavu je však nutné postupné očistenie srdca, pretože „z uzdravenia srdca pramení zdravie v duchovnej oblasti, takže sme priťahovaní Bohom a jeho skutočnosťami, zatiaľ čo svetáctvo a hriech v nás vzbudzujú odpor a dokonca nenávisť.“2 Kto má čisté srdce, uvidí Boha (Mt 5,8).
Čo však rozumieť pojmom srdce? Chápania tohto pojmu u rôznych autorov nemá vždy totožný význam. Teofan Zatvorenik v ňom vidí orgán cítenia – je teda „miestom“, kde môžeme zažívať, „cítiť“ Boha. „Srdce má energiu všetkých síl duše i tela“, je „ohniskom všetkých ľudských duševných i telesných síl“.3 Môžeme ho teda chápať ako akýsi stred bytosti človeka, „miesto“, kde je človek najviac sám sebou.4 Písmo nás však varuje, že ak človek svoje srdce nestreží, môže sa srdce stať miestom, odkiaľ vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, lúpeže, vraždy, cudzoložstvo, chamtivosť… (Mk 7,21–22). Srdce človeka, ktorý túži po asketickom živote, našťastie väčšinou nie je takto „skrz naskrz“ presiaknuté hriechom, avšak asketovia si uvedomujú, že každý z nás je v rôznej miere zasiahnutý zlom, ktoré tvorí múr medzi človekom a Bohom, a toto zlo musí byť odstránené, aby sa človek mohol vrátiť do prirodzeného stavu harmónie s Bohom. Splniť tento úkol však nie je v ľudských silách. Človek samozrejme spolupracuje svojou askézou, tá však spočíva predovšetkým v tom, že necháva konať Boha. Už sv. Irenej, ktorého učenie sa dá považovať za teologický základ hesychasmu, hovorí: „Ty nečiníš Boha, ale Boh činí teba…,“ k čomu je však na druhej strane nutné „zapôjčiť srdce mäkké a ochotné k zmene a zachovávať podobu, ktorú v ňom spôsobil umelec. Božím umením sa postupne zakryje hlina, ktorá je v človeku… Vytvoriť záleží na Bohu, ale byť vytvorený na človeku. Keď človek dá Bohu, čo je jeho, vieru a poddanosť, prijme umelecký výtvor a stane sa dokonalým dielom Božím.“5
Spolupôsobenie Božej milosti so spoluprácou človeka, ktoré nakoniec vedie k očisteniu, „videniu Boha“, t.j. vnímaniu jeho prítomnosti, a k stavu, kedy nás veci a vôbec všetko od Boha neodvádzajú, ale naopak všetko na neho poukazuje, možno schematicky rozdeliť na tri stupne, ktoré sa do značnej miery kryjú so stupňami modlitby. Prvý stupeň je morálny, ide v ňom predovšetkým o zrieknutie sa hriechu a zloby, ktoré najviac odvádzajú od Boha. Na druhom stupni ide predovšetkým o kontrolu pozornosti. Cieľom je uchovať pozornosť na slová modlitby a vylúčiť rušivé myšlienky. Na tomto stupni je dôležité učiť sa tiež rozlišovať dobré myšlienky, tie, ktoré nás privádzajú k Bohu, od myšlienok zlých, t.j. rušivých, podsúvajúcich nedôveru, zmätok. Tretím stupňom je určité zjednodušenie modlitby. Evagrius tvrdí, že pre rozum je niekedy nutné, aby sa oslobodil od všetkých myšlienok, stal sa čistým svetlom, v ktorom presaňuje svetlo Božie. Ján Kassián si však uvedomuje, že stav mysle vyprázdnenej od všetkých myšlienok môže byť nebezpečný, po dokonalej očiste je teda nutné dodať našim mentálnym schopnostiam „výživu“, ktorou je Písmo sväté. S tým súhlasí aj skúsenosť ruského pútnika, ktorý odhaľuje, že: „Dobrotoljubie6 je kľúčom k pochopeniu Písma.“ „Začalo sa mi vyjeviť, čo je skrytý vnútorný človek, srdce, čo je opravdová modlitba, klaňanie v duchu, kráľovstvo v nás, nevysloviteľná prímluva a vzdychanie Ducha Svätého, čo znamenajú slová: zostaňte vo mne, daj mi svoje srdce, obleč sa v Krista, čo sú zásnuby Ducha v našich srdciach, čo zvolanie srdca: Abba! Otče! a ďalšie a ďalšie.“7
Niektorí z autorov tiež počítajú s návratom do „bežného života“, z ktorého sa snáď askéta – za účelom očistenia – aspoň čiastočne stiahol. Jean Yves Leloup opisuje príbeh mladého muža z Paríža, ktorý sa odohral na hore Athos, aby sa naučil modlitbe a spôsobu rozjímania hesychastov. Našiel starca, ktorý ho uvádzal stále ďalej, až mladík dosiahol najvyšších stupňov modlitby a zmocnilo sa ho prianie, aby „všetci ľudia boli zachránení a dospeli k plnému poznaniu pravdy“. Stal sa úplne láskou, úplne ohňom. Keď to jeho starec zpozoroval, okríklo ho: „Teraz už stačí! Teraz bež! Opusť Athos a choď domov! Tam sa ukáže, čo zostane z tvojich krásnych hesychastických rozjímaní.“ Podobne však môžeme vidieť aj mnohých, ktorí zostali v kláštore, ale po čase strávenom v samote a po dosiahnutí čistoty srdca a kardiognóze8 začali prijímať množstvo žiakov a nasledovníkov, či len tých, ktorí chceli „počuť slovo,“9 a to ako z radov spolubratov a mníchov, tak z radov laikov. Teda aj títo otcovia „vychádzali“ (z ústrania) a bez úhony na duchovnom živote sa venovali apoštolátu. Určite nechýbalo ani mnoho bezmenných, ktorí sa ani nevrátili „do sveta“, ani sa nestali slávnymi duchovnými vodcami, predsa však objavili, aký hlboký je apoštolský život v samote, a pomáhali mnohým svojou skrytou modlitbou a obetí.
Modlitba Ježišova
Teoreticky je modlitba Ježišova iba jedným z mnohých spôsobov, ako dosiahnuť vnútornú modlitbu, ničméně v pravoslávnej cirkvi dosiahla takú obľubu a rozšírenie, že býva ztotožňovaná s vnútornou modlitbou ako takou. Je tiež zdôrazňovaná jej mimoriadna úloha v procese očistenia srdca. Často býva prezentovaná ako „rýchla cesta“ k nepretržitej modlitbe, ako najjednoduchší spôsob, ako obrátiť pozornosť do srdca. Tieto vyjadrenia je však nutné chápať relatívne. I v samotných spisoch asketov zároveň môžeme čítať, že modlitba je tiež „neviditeľným mučedníctvom“, zvlášť vo chvíľach, keď vo svojom srdci odkrývame ukryté vášne a dorážajú na nás najrôznejšie ťažko zvládnuteľné myšlienky, proti ktorým je potrebné sa modlitbou postaviť a postupne nad nimi zvíťaziť.
Takisto modlitba Ježišova býva schematicky rozdeľovaná na tri základné stupne: modlitbu úst, modlitbu mysli a modlitbu srdca, ačkoli napr. Teofan Zatvorenik tvrdí, že modlitba je autentická vtedy, keď sú všetky tieto elementy prítomné spoločne. Stupne modlitby sa teda prelínajú, ide o to, ktorý dominuje.
Na počiatku je modlitba Ježišova slovnou modlitbou ako každá iná. Slová majú byť vyslovované nahlas, alebo aspoň mlčky formulované. Je potrebné sústrediť sa na slová modlitby prostredníctvom úsilia vôle. Počas tejto etapy často zažívame modlitbu ako obtiažny úkol, ktorý vyžaduje vytrvalosť a pokoru.
Po určitom čase by sa modlitba mala stať viac vnútornou, myseľ ju často opakuje, zatiaľ čo ústa mlčia. Modlitba postupne získava rytmus primeraný osobe, ktorá sa modlí, a často je opakovaná i bez (cíteného) úsilia našej vôle. Starec Partenius o tom hovorí, že v sebe máme akýsi „potôčik, ktorý šumí.“
Do posledného štádia sa vstupuje, keď modlitba prenikne naše srdce a vnútorně nás utvára a pretvára. Postupne sa stále viac ztotožňuje s rytmom srdca (ktorý snáď nemusíme chápať doslovne len ako tlkot srdca, ale ako akýsi ideálny rytmus modliaceho sa človeka) a stáva sa nepretržitou modlitbou.
Na tomto mieste sa mi zdá vhodné uviesť niekoľko postrehov nášho otca Wilfrida Stinissena.10 Ten sa domnieva, že modlitbu Ježišovu nejde dosť dobre zjednotiť s tlkotom srdca, ak sa ju človek dlhú dobu nemodlí takmer nepretržite. I medzi pustovníkmi na Athose je prý ťažké nájsť niekoho, kto došiel tak ďaleko. Pustiť sa na túto cestu tak radikálnym spôsobom navyše vyžaduje pomoc skúseného starca. Pýta sa tiež, či má západný človek dostatočnú psychickú rovnováhu, aby sa mohol odvážiť vkročiť na túto cestu. Ponúka potom druhý smer duchovného putovania, ktorý považuje modlitbu Ježišovu za počiatočný bod – začiatok, ktorý má doviesť k mlčeniu. Tak podľa neho niekedy stačí modlitbu vysloviť raz a potom setrvať v tichej modlitbe. Až keď sa znovu objavia roztržité myšlienky, je dobre utiecť sa opäť k výslovnému textu modlitby.
Zdá sa, že obe tu popísané „metódy“ modlitby Ježišovej môžu byť užitočné. Dôležité je, že do modlitby vstúpime; a po určitom čase sami poznáme, ktorý zo spôsobov nám lepšie vyhovuje. Myslím, že ani Stinissenov názor, že modlitbu možno ťažko zjednotiť s rytmom srdca, ak sa ju nemodlíme takmer stále, nemusíme prijímať bez zvyšku, najmä ak nebudeme rytmus srdca chápať iba doslovne, ako jednotlivé údery srdca, nýbrž – ako bolo vyššie uvedené – budeme-li sa ju modliť v rytme, ktorý objavíme ako pre seba vhodný, v rytme našej osoby, v rytme, ktorý nám napomáha ku kľudu a ztišeniu pred Božou tvárou.
pokračovanie
