Fra. Jan od sv. Bruna, OCD
Formula Ježišovej modlitby a moc Mena
Klasická formula Ježišovej modlitby znie: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou (hriešnym, hriešnou),“ niekedy sa však uvádza aj v dlhšej podobe: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boha živého, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Sám ruský pútnik však uvádza vo svojom krátkom zhrnutí učenia otcov o modlitbe1 radu, aby sme slová modlitby občas menili, tj. vyslovovali niekedy kratšiu a niekedy dlhšiu verziu. Chce sa tým snáď vyhnúť istej rutine a bezmyšlienkovitosti. Avšak inokedy, keď už modlitba zostúpi hlbšie, zdá sa naopak dobré zvyknúť si na určitú formulu a tú nemeniť. Možné je tiež prejsť do plurálu: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nad nami,“ a uvedomiť si tak hlbšie eklesiálny rozmer modlitby. Formula Ježišovej modlitby teda nie je nič absolútne, je možné prispôsobiť ju do určitej miery potrebám každého. Dôležité sa mi zdá zvoliť takú formulu, ktorú by bolo možné vyslovovať v rytmus nášho dýchania, ako o tom bude reč v časti venovanej „fyziologickej metóde“.
Teraz sa pozrime na dve časti, z ktorých sa modlitba Ježišova skladá.
V prvej časti je kladený dôraz na vyslovenie mena Ježiš. Podľa Biblie je meno jedným z Božích atribútov, je „miestom“ Božej prítomnosti. Vzývanie Ježišovho mena univerzalizuje milosť Pánovho Vtelenia, pretože každému jednotlivému človeku umožňuje, aby si túto milosť osobne privlastnil, aby jeho srdce prijalo Pána.2 Už v Starom Zákone je toto chápanie mena ako formy Božej prítomnosti obsiahnuté. Preto mohlo Božie meno vysloviť len veľkňaz v „veľsvätyni“ jeruzalemského chrámu, a to iba o sviatku Jom Kipur, teda raz ročne. Ale Vtelenie urobilo z každého človeka veľkňaza, ktorému je zverené Meno. Meno Ježiš – Jéšuach, znamená Spasiteľ. V prvej časti modlitby teda Ježiša vyznávame ako svojho Pána a vyhlasujeme ho za svojho Spasiteľa a Vykupiteľa – Krista.
Tu je potrebné poznamenať, že vyššie uvedený pohľad, hoci je určite biblicky inšpirovaný, sa blíži k pojetiu tých, ktorí prisudzovali vyslovovaniu mena takmer sviatostnú silu. Ale aj v samotnom Rusku, kde bol tento pohľad tak veľmi rozšírený, sa nájdu tí, ktorí naopak zdôrazňujú, že sila modlitby spočíva oveľa skôr v dispozícii srdca toho, kto sa modlí. Takéto pojetie zastával Teofan Zatvornik.
Druhá časť modlitby Ježišovej je vlastne modlitbou colníka z evanjelia (Lk 18,13). Človek vyznáva svoj hriech a potrebu Božieho milosrdenstva a obracia sa k svojmu Spasiteľovi s prozbou, aby mu odpustil. Starí mnísi sa týmto spôsobom snažili upevňovať v sebe pocit pénthos, akéhosi neustáleho vedomia svojej hriešnosti, slabosti a blízkosti pádu, ak by Pán odtiahla svoju ruku a ustavične mocne nepomáhal. Tento postoj však absolútne neznamená postoj skrupulanta, pochybujúceho o Božom odpustení! Naopak bola zdôrazňovaná nutnosť viery, že Boh odpúšťa ihneď – v tej chvíli, keď sa k Nemu úprimne obraciame. Pénthos je teda akési „veselé pokánie“ človeka, ktorý pokorne uznáva svoju slabosť a zároveň sa neustále raduje z Božieho odpustenia.
Fyziologická metóda a čas venovaný modlitbe
Niektorí z hesychastov sa pokúšajú podporiť svoju modlitbu pomocou psychofyzickej metódy. V základe ide určite o dobrú myšlienku, ktorá si uvedomuje účasť všetkých zložiek človeka na modlitbe. Klasickým dielkom tohto smeru sa stal text pripisovaný Simeonovi Novému Teológovi, avšak pochádzajúci pravdepodobne z pera Nicefora zo svätej hory Athosu (14. stol.). Podáva veľmi presný návod k dýchaniu, k zadržovaniu dychu a dalšie cvičenia, sľubujúce, že ten, kto sa takto modlí, „uvidí sa v žiari, podobnej tej, ktorú spatřili učeníci Ježišovi na hore Tábor, a obdrží dar rozlišovania duchov…uvidí priestory, ktoré sú uprostred srdca…, od tej chvíle vzývanie Ježišovho mena zaženie každú zlú myšlienku.“ Nie všetci hesychasté však tieto cvičenia preberajú. Teofan Zatvornik, prekladateľ Filokalie do ruštiny, daný text skracuje a pridáva k nemu poznámku: „Tu uvádza sv. Simeon určité vonkajšie úkony, ktoré niekoho pohoršujú a vzdalujú od ich praktického cvičenia, u iných samotné cvičenie deformujú…“ „Pozorovať svoj pupok,“3 je Teofanom označené za cvičenie „hrubé a hlúpe.“
Napriek všetkým týmto výhradám sa zdá, že určité telesné cvičenie sprevádzajúce modlitbu má svoj význam, hoci len relatívny, a to najmä v počiatočnej etape, než sa modlitba stane viac vnútornou a teda menej závislou na vonkajších okolnostiach. Mnohí z Otca a duchovných autorov radia modliť sa v rytmus vlastného dychu. Pri nádychu: „Pane Ježišu (Krista),“ pri výdychu: „zmiluj sa nado mnou“. Alebo: „Pane“ (nádych) – „Ježišu“ (výdych) – „zmiluj sa“ (nádych) – „nado mnou“ (výdych). Súhra medzi dychom a slovami modlitby pomáha časom dosiahnuť to, že sa nám modlitba Ježišova stane rovnako prirodzenou ako dýchanie. Proti tomu by sa nestavěl ani Teofan Zatvornik, ktorý píše: „Je dôležité… mať po určitú mieru dych pod kontrolou, takže ho môžeme prispôsobiť rytmu slov.“
Ďalšou telesnou pomôckou je voľba polohy tela a prostredia pri modlitbe. Sv. Basil hovorí: „Hľaď, ako sily duše ovplyvňujú telo a ako i city duše sú závislé na tele.“ S tým súhlasí aj sv. Ignác z Loyoly a ďalší západní svetci.4 Ignác nepozná žiadnu ideálnu polohu platnú pre všetkých, ale radí: „Začnite nazerať buď na kolenách, alebo ležiac na tvári na zemi, alebo ležiac naznak s tvárou nahor, alebo sediac, alebo stojac, vždy však s úmyslom hľadať to, čo chcem. Pri tom je treba dbát na dve veci: 1. naleznu-li kleče to, čo chcem, nebudem meniť polohu tela; rovnako keď ležím na tvári apod.; 2. u onoho bodu, v němž najdem, čo chcem, budem kľudne prodlievať, aniž bych se úzkostlivo staral o postúpenie k ďalšiemu.“5
Ako dôležité sa mi jeví nepřeceňovať význam týchto metód a zvlášť uvedomiť si, že modlitba a pokrok v nej sú vždy v posledku darom Božej milosti. Modlitba Ježišova teda absolútne nie je iba cvičením podobným jóge, ako je niekedy na západe nesprávne chápaná.
Koľko času však modlitbe venovať? Teofan Zatvornik radí mladej dievčine, ktorú duchovne vedie prostredníctvom listov:6 „Z kostola sa ponáhľajte priamo do svojej izby... a pritom zbožne proste Pána, aby ste strávila s duchovným užitkom čas, keď pobývate doma sama. Potom je treba si trochu oddýchnuť. Myšlienkam však ani vtedy nedovoľte blúdiť, hovorte si len pre seba jediné: Pane, zmiluj sa! Pane, zmiluj sa! Potom, čo ste si oddýchla, je potrebné pustiť sa do práce: buď sa modliť alebo sa venovať ručným prácam. Čo, kedy a ako, si už určite sama. Nejde sa zabývať iba duchovnom. Je potrebné mať nejakú nenáročnú ručnú prácu. A siahnuť po nej len vtedy, keď je duša unavená a neschopná čítania, premyšľania alebo modlitby k Bohu. Ak však idú duchovné veci dobre, nie je nutné sa ručnej práce dotýkať. Je určená na vyplnenie času, ktorý by bol inak strávený v prázdnote, a tá je zhubná vždycky...“7
Musíme si uvedomiť, že tu citovaný text mal slúžiť slobodnej dievčine z vyšších vrstiev, ktorá nemala na starosti ani rodinu, ani nechodila do zamestnania, mohla teda skutočne väčšinu času venovať modlitbe a všetkému, čo je s ňou spojené. Zdá sa byť jasné, že také podmienky má dnes len minimum ľudí, a to aj medzi reholníkmi. Teofanove rady však obsahujú niekoľko cenných všeobecne platných postrehov. Za prvé na nich vidíme, že modlitba Ježišova je začlenená do života liturgického a sviatostného,8 a ďalej je odporúčané čítanie a „premýšľanie“, teda snáď rozjímanie. Vidíme, že kvôli modlitbe Ježišovej nemusíme opustiť ani ďalšie formy osobnej modlitby, na ktoré sme zvyknutí. Naopak sa môžu vhodne dopĺňať a záleží predovšetkým na tom, aký spôsob modlitby vyhovuje nám a ako „pokročilí“ v modlitbe a v duchovnom živote vôbec sme, aby sme venovali jednotlivým formám toľko času, aby nás privádzali k usebraniu a životu s Bohom.
Ďalším cenným postrehom je dôraz na prácu, ktorú vykonávame aj ako formu aktívneho odpočinku. To súvisí s Teofanovou antropológiou, ktorá je trichotomická: človek je podľa nej jednotou tela, duše a ducha.9 Aby človek mohol žiť v harmónii s Bohom, musí uspokojovať potreby všetkých týchto častí. Pri tom sú potreby duchovné najvyššie a ich uspokojovanie učí človeka uspokojovať v súlade s nimi aj potreby ostatných častí. Aký priestor venujeme potrebám každej z týchto častí, závisí do značnej miery na našom povolaní a stave (či sme laici, kňazi, alebo žijeme v komunite). Dôležité však je, že duchovné, duševné a telesné síce pre schématizáciu oddelíme, ale všetko je prepojené v jedinom človeku. Jedno každé teda v ideálnom prípade podporuje aj to ostatné. To samozrejme znamená, že ak svoj stav a svoje povolanie skutočne volíme v súlade s Božou vôľou, mala by nám aj naša práca pomáhať rásť v modlitbe a naopak modlitba robí z našej práce, akokoľvek obyčajnej, obetu Bohu milú. Je jasné, že toto je vysoký ideál, k ktorému musíme smerovať a postupne dorastať.
Napriek tomu, že sme si ukázali, že celý – i pracovný – deň sa môže stať modlitbou, predsa duchovná tradícia pozná „privilegované časy modlitby.“ Sú nimi predovšetkým večer a ráno. Tak radí istý mních mužovi žijúcemu uprostred sveta, aby – ak sa nemôže modliť celý deň – venoval modlitbe Ježišovej poslednú hodinu predtým, než ide spať. Skúsenosť nás učí, ako mnoho sa líši spánok človeka, ktorý zaspáva v usebraní, od toho, kto je roztržitý. Nejde len o to, že onen prvý si iste lepšie oddýchne, ale aj že i ráno zvyčajne začína v usebraní, alebo je pre neho usebanie ľahšie dosiahnuteľné aj prostredníctvom pomerne krátkej chvíle, strávenej v modlitbe. Ráno je potom druhým z privilegovaných časov. Ten, kto dokáže, či skôr komu je dané stráviť určitý čas pred začiatkom práce v usebraní a modlitbe, odhalí postupne, ako sa jeho pracovný deň mení, ako potom práca, akúkoľvek sústredenú je treba na ňu, začína byť preniknutá modlitbou, ačkokoľvek sa práve „nemodlíme“ – v tom smysle, ako tohto slova bežne užívame. Modlitba prestane byť jednou z povinností „dobrého kresťana“ a stane sa naozaj zdrojom požehnania pre nás i pre naše okolie. Netreba zdôrazňovať, že dosiahnutie tohto stupňa modlitby vyžaduje, okrem mocnej pomoci Ducha svätého, aj námahu a vernosť modlitbe.
Hesychastická spiritualita a modlitba Ježišova na západe
Západní kresťania sa s hesychastickou spiritualitou zoznámili najmä vďaka už spomínaným Úprimným rozprávaniam pútnika, ktorá prvýkrát vyšla r. 1881 v Kazaši a po prvej svetovej vojne začala byť prekladaná do svetových jazykov. Už oveľa skôr však bola spiritualita aspoň príbuzná hesychastickej žite najmä v kláštoroch. Gorazd Vopatrný vo svojej knihe Hesychasmus ako tradičná kresťanská spiritualita,10 považuje za hesychastov svätého Benedikta, svätého Patrika, alebo dokonca svätú Ludmilu.
Zdá sa však, že najviac je spiritualita podobná hesychasmu živá medzi synmi sv. Bruna, medzi kartuziánmi. Už v 12. storočí známy benediktínsky opát Vilém zo Saint Thierry vo svojej „Zlatej epištole“ označuje kartuziánov za tých, ktorí „v temnotách západu a v chlade Galie nesú svetlo východu, dávnu horlivosť egyptských mníchov – príklad života v samote a vzore života nebeského.“ Takisto texty mníchov – kartuziánov, dnes dostupné,11 doslova vyžarujú skúsenosť so živom vnútorného mlčania a asketického boja modlitby vedúceho k jednoteniu s Bohom. Chcel by som tu uviesť jeden text, ktorý navyše načrtáva jeden z aspektov asketického výstupu, ktorý som dosiaľ nezdôraznil: aj hesychast niekedy musí prechádzať „temnou nocou“, podobnou tej, ktorú popísal sv. Ján od Kríža. To je skúsenosť aj mnohých svätých z východu.
Tu teda predkladám časť anonymného kartuziánskeho textu:
Nekonečná je má žízeň po mlčaní,
nekonečná je má túžba po pokoji.
Ako sa zbaviť ponáhľania v mojom živote?
Ako vymýtiť hluk?
Boh lásky bol v mojom srdci
a ja som bol v srdci
tohoto Boha lásky.
Až k smrti som putoval nocou,
nahlížal do prameňov,
stúpal k vrcholom,
vzdoroval mrazu...
(...)
Vonkajšie je svet,
vonkajšie je hluk a ponáhľanie.
Ale príbytok nie je vonku,
je vo vnútri.
Iba na nás záleží,
či naplníme dom mlčaním.
Mlčanie dáva odpočinok, zklidňuje, uzdravuje, teší.
Mlčanie obnovuje sily, chráni život, pomáha myslieť.
Mlčanie nás robí lepšími.
Iba ono dáva jednotu duchu a hmotnosti,
dovolí hľadať Boha horlivejšie v nás,
nájsť ho rýchlejšie a vlastniť ho úplne.
Ako som už spomenul, modlitba Ježišova a modlitba srdca predstavuje starobylú súčasť spirituality kresťanského východu. Zároveň získava stále väčšie miesto aj v modlitbe západných kresťanov. Snáď môže byť jednou z cest, ktorá prispeje k hľadaniu spoločných zdrojov teológie a duchovného života oboch rozdelených cirkví, aby sme dokázali vo stále väčšej plnosti smerovať k naplneniu príkazov a prianí Pána a jeho apoštolov: „neustále sa modlite“ (1 Sol 5,17) a „ať sú v dokonalé jednoty“ (Ján 17,23).
predchádzajúci
