Jitka Trmalová
V nedeľu 27. apríla 2008 sa na univerzitnom štadióne vo venezuelskom hlavnom meste Caracase konalo blahorečenie karmelitky matky Candelarie od sv. Josefa. Matka Candelaria sa tak stala prvou církvou uznanou svätou tejto juhoamerickej krajiny. Je zakladateľkou kongregácie s pôvodným menom Malé sestry chudobných – dnes nazývané „venezuelské karmelitky“ alebo oficiálne „Sestry karmelitky Matky Candelarie“ (Hermanas carmelitas de Madre Candelaria). Slávnosti blahorečenia sa zúčastnilo cez 40 000 ľudí na štadióne samom a ďalších 20 000 osôb liturgiu sledovalo v jeho blízkosti na obrovských televíznych obrazovkách. Atmosféra bola veľmi radostná a slávnostná. Bohoslužbe predsedal pápežský legát kardinál Saraiva Martins, ktorý tiež prečítal beatifikačný dekrét. Spolu s ním sa tu zišlo množstvo venezuelských biskupov a mnoho kňazov, laikov, rehoľníkov a rehoľníc, najmä sestier Matky Candelarie, v čele s generálnou predstavenou, sestrou Evelin Gonzales. Bohoslužbu vysielali v priamom prenose všetky venezuelské televízne kanály a všetky noviny písali o blahorečení na titulných stranách.
Ale kto vlastne bola matka Candelaria a prečo bola zaradená do zoznamu blahoslavených ďalšia zakladateľka rehoľného spoločenstva? Po zoznámení sa s jej životom zasväteným Bohu a službe potrebným uvidíme, že jej posolstvo je v dnešnom svete plnom chudoby výzvou pre všetkých, kto môžu nejako pomôcť. Je dôkazom, že aj obyčajný človek môže s Božou pomocou urobiť niečo pre druhých. Blahoslavená Candelaria ukazuje zároveň príklad, akým spôsobom k potrebným pristupovať – s pokorou, trpezlivosťou a láskavosťou.
Susana Paz Castillo Ramirez (ako znie jej občianske meno) sa narodila 11. augusta 1863 vo venezuelskom meste Altagracia de Orituco (v spolkovom štáte Guárico). Z materskej strany bola priamou príbuznou Simona Bolívara.1 Jej otec Francisco de Paula Paz Castillo bol priamy a čestný človek širokého srdca, vážený medzi ľuďmi. Vyznal sa v ľudovom liečiteľstve a takto pomáhal mnohým ľuďom. Takisto maminka bola zbožná, pracovitá a poctivá žena a obaja rodičia poskytli deťom tak starostlivú výchovu, ako len to v ich podmienkach bolo možné. Slovom i vlastným dobrým príkladom viedli deti k solidarite a k zodpovednému životu, prakticky osvedčujúcim kresťanské postoje a základné ľudské hodnoty. Po stránke intelektuálnej mohli deťom ponúknuť len málo: Susana sa naučila čítať a písať. Okrem toho sa naučila šiť, vyšívať. Keď mala sedem rokov, zomrel jej otec. Maminka zomrela, keď bolo Susaně dvadsať štyri, a ona sa namiesto nej stala pilnou pani domu.
Boh obdaroval Susanu charizmou služby chudobným a veľkým súcitením s ich potrebami. Aj keď sama nebola majetná, neodmietla nijakú prosbu o pomoc, rozdávala z toho mála, čo mala a čo si zarobila šitím. Jej činnosť podporoval zo zbierok pre chudobných aj miestny farár, aj keď jej vyčítal, že je blázon, keď rozdáva z prostriedkov, ktoré nestačia ani pre ňu samotnú. Ak ani jej zárobok a získaná podpora nestačili, uchýlila sa Susana k žobraníu.
Tamojší kraj bol chudobnou, zabudnutou a trpiacou divočinou s jednoduchým poľnohospodárstvom, v ktorej sa vplyv štátu (a s ním spojený možný pokrok) uplatňoval len minimálne. Služby, obchod, doprava, všetko bolo na biednej úrovni. Nadto tu samozvaní vládcovia jednotlivých oblastí vidiek (caudillos) vtedy medzi sebou viedli boj o moc, takže okrem chudobných nemocných tu bola aj spousta ranených, ktorí umierali na ulici, ponechaní sami sebe. Susana sa cítila oslovená touto situáciou a snažila sa trpiacim slúžiť. Počas nepokojov v roku 1901 zbierala na uliciach ranených a vzala ich k sebe domov a ošetrovala ich. Pretože tam nebolo dosť miesta, zhromažďovala potom chorých a zranených, ktorým bolo treba pomôcť, v poloopuštenom dome, priliehajúcom k farnému kostolu, a tam o nich sa starala.
V roku 1903 nastúpil v Altagracia nový farár P. Sixtus Sosa Diaz.2 Ten sa energicky pustil do práce v oblasti charity. Vytvoril radu, do ktorej patrili lekári z tej oblasti, on a niekoľko ďalších spolupracovníkov. Odtiaľ vzišla myšlienka založiť v Altagracia prvú nemocnicu. Susaně navrhol, aby nemocnicu riadila. Susana ešte s ďalšími dievčatami, ktoré sa s ňou starali o chorých, sa do nemocnice presťahovali a túžili stať sa rehoľnicami. Zriadenie nemocnice „San Antonio“ považujú karmelitky matky Candelarie zároveň za okamih vzniku svojho spoločenstva: 13. septembra 1903. To sa potom odtiaľ šírilo pod vedením P. Sixta a matky Candelarie ďalej na východ Venezuely. Jej starostlivosť však nikdy neplatila len chorým v samotnej nemocnici. Vždy chodila aj k chorým, ktoré lekári navštevovali doma, a ak to bolo treba, vzala ich do niektorej z nemocníc, ktoré jej sestry viedli.
13. septembra 1906 so súhlasom diecézneho biskupa obliekla Susana hábit Malých sestier chudobných a prijala rehoľné meno Candelaria od sv. Josefa.3 Ďalším dôležitým medzníkom bol 31. december 1910, kedy prvých šesť sestier složilo sľuby do rúk Mons. Filipa Neri Sendrea, ktorý zároveň potvrdil Matku Candelariu za generálnu predstavenú tohto spoločenstva. V decembri 1916 složila potom matka Candelaria večné sľuby do rúk otca zakladateľa kongregácie v Ciudad Bolivar.
Matka považovala za veľmi dôležité, aby sestry boli chudobné spolu s chudobnými. Aby žili skromne a nezahanbovali chudobných niečím, čo majú oproti nim navyše. Keď si sestry potrebovali zaobstarať prvé hábity, peniaze na ne si vyžobraly. Ale skôr než ich stihli ušiť, dala matka peniaze zadĺženej nemocnici. Jindy, keď v nemocnici nebolo miesto pre ďalšieho pacienta, prenechala mu matka Candelaria vlastnú posteľ. Potreby chudobných pre ňu boli na prvom mieste. Jej nevyčerpateľná láska k potrebným sa pritom spájala s hlbokou pokorou.
Veľkou cnosťou blahoslavenej Candelarie bola láskyplnosť a zároveň trpezlivosť s nemocnými, ktorým býva mnohokrát ťažké vyhovieť, alebo ich vôbec znášať. „Nemocní chudobní sú údy Kristove“, hovorila – a podľa toho s nimi jednala. Napríklad v nemocnici na Margaretinom ostrove lekári odmietli ošetrovateľ pacienta so zapálenou nohou kvôli jeho nepríjemnej povahe a agresívnemu správaniu. Matka sa ho ujala a osobne ho ošetrovala, kým sa neuzdravil, napriek tomu, že jej neustále nadával. Keď na tom istom ostrove prišla do kontaktu s dievčatami, ktoré sa živili prostitúciou, zachovala sa k nim rovnako priateľsky ako k svojim milovaným chudobným a pokúšala sa priviesť ich k zmene života. Rozumela dobre bolestiam a zlosti prostých ľudí a dokázala ostať trpezlivou, aj keď oni podliehali netrpezlivosti a boli nevděční.
Ďalším výrazným rysom Matky Candelarie bola jej radosť. Slúžila druhým s radosťou a úsmevom a to isté vyžadovala aj od svojich sestier. V časoch nesnází povzbudzovala ich aj seba častým zvolaním: „Vzhůru srdce!“ Zostávala pokorná aj napriek tomu, že ju ľudia veľmi milovali a považovali ju za sväticu. Ak mala niekoho pokarhať, robila to vždy láskyplne a medzi štyrma očami. Tým, ktorí jej ublížili, trpezlivo odpúšťala a modlila sa za nich.
Vo funkcii generálnej predstavené sa matka Candelaria musela brániť snahám sestier postaviť ju na piedestál zakladateľky a nepustiť ju k práci pri lôžku. Bez ohľadu na svoje postavenie predstavené naďalej vykonávala v nemocniciach tie najobyčajnejšie služby – vynášala misy, umývala nemocných a slúžila nočné smeny. Urazila množstvo kilometrov, keď zbierala prostriedky pre udržanie svojho diela. A zakladala nové komunity, ako to vtedy kde bolo potrebné.
Matka Candelaria viedla kongregáciu ako predstavená tridsať štyri roky, až do generálnej kapituly v roku 1937. Dvadsaťdva rokov existovala kongregácia ako samostatné spoločenstvo Malých sestier chudobných z Altagracia, od roku 1925 bola pričlenená k rodine Karmelu ako kongregácia karmelitek – sestier tretieho rádu žijúcich rehoľným životom.
Biskup v Calabozo si totiž nebol istý, či by mladá kongregácia mohla pôsobiť ako samostatný rehoľný inštitút a získať k tomu nevyhnutné kanonické schválenie, preto spoločenstvo usilovalo o pričlenenie k nejakej skúsenejšej rehoľnej rodine. Dosiahnuť to nebolo jednoduché, a to aj preto, že sestry si prostriedky pre seba aj pre svoje chudobné získavali prevažne žobraním, ani jedna z nemocníc, ktoré viedli, nebola po stránke ekonomickej spoľahlivo zabezpečená. A tak bolo ich mladé spoločenstvo v neustálej finančnej tiesni (a tá by prípadne dopadla na toho, kto by ich k sebe pričlenil). V roku 1922 prišli na Margaretin ostrov, kde sestry už tiež pôsobili, otcovia karmelitáni a na žiadosť matky Candelarie sa podieľali na rehoľnej výchove a duchovnom sprevádzaní sestier. To posilnilo prianie sestier byť karmelitkami. P. Eliáš Sandre o tom začal jednanie s generálnym prelátem rádu a ten 25. 3. 1925 vydal dekrét, ktorým bolo pripojenie schválené.
Asi sme si už zvykli, že väčšina karmelských svätých sú mystici a majstri modlitby. Duchovný život matky Candelarie bol však veľmi obyčajný a prostý. Viedla aktívny život naplnený prácou a mívala s modlitbou a sústredením skôr problémy. Z listu spovedníkovi sa dozvedáme, že pre ňu nebolo jednoduché odložiť množstvo starostí a myslieť len na Boha. Rada sa modlila základné kresťanské modlitby, zvlášť Sláva Otcu a Zdravas Maria. S pokušeniami bojovala tak, ako je v Južnej Amerike zvykom – roztiahla ruky do tvaru kríža. Jej modlitba bola možno prostá, zato však nesená veľkou dôverou v Boha. Hovorila: „Ak nám Pán nepomôže, znamená to, že to pre nás nie je dobré. Dôverujme mu, že on, ktorý pozná všetky naše dni, nám neodepresse žiadnu milosť, o ktorú ho prosíme.“ Svoje mnohé a chudobné diela uskutočňovala s láskou a s bezmeznou dôverou v Božiu prozreteľnosť. Veľmi milovala Ukrižovaného Ježiša a tiež Pannu Máriu.
Posledné roky života Matky Candelarie boli poznačené utrpením choroby. Dobre si uvedomovala svoj zdravotný stav, s neuvěřiteľnou trpezlivosťou znášala bolesti a úplne sa stotožňovala s Božou vôľou. Modlila sa za to, aby mohla zomrieť s Ježišovým menom na perách, a tak sa aj stalo. 31. januára 1940 časne ráno zvracela krv, potom mohla trikrát vysloviť meno Ježiš a odovzdala svoju dušu Stvoriteľovi. Zomrela v Caracase.
V súčasnej dobe má jej kongregácia dvanásť konventov vo Venezuele a dva v Bolívii. Roku 1969 začal proces jej blahorečenia, pred rokom bol oficiálne uznaný zázrak, ktorý sa stal na jej prímluvu, a tak mohla byť tento rok zaradená do zoznamu blahoslavených.
Táto obyčajná žena neobyčajnej lásky k Bohu a k ľuďom mala jasný realistický náhľad na život. Hovorí nám: „Nie sme tu na svete preto, aby sme odpočívali. Nechýbajú mi trápenia a rôzne práce. Pán mi ich vo svojej láske posiela, aby ma v tomto živote očistil. Navyše ma toľko miluje, že si praje, abych bola v jeho blízkosti navždy. Vzdajme chválu dobrote tak láskavého Otca!“
