Vavřinec od Vzkříšení (1614–1691)
Pretože si toľko prajete, aby som Vám oznámil metódu, ktorú používam na dosiahnutie života v Božej prítomnosti, nechcem Vám zamlčať...
Má ctihodná matka! (1)
Pretože si toľko prajete, aby som Vám oznámil metódu, ktorú používam na dosiahnutie života v Božej prítomnosti, do ktorého sa nášmu Pánu v jeho milosrdenstve zapáčilo mňa uviesť, nechcem Vám zamlčať, že na Vaše naliehanie prikyvujem len veľmi nerad a taktiež len pod podmienkou, že môj list nikomu neukážete. Keby som vedel, že ho predsa len niekomu ukážete, nepohnulo by ma k tomu ani veľké prianie, ktoré nosím v srdci s ohľadom na Vaše zdokonaleniu (2).
Môžem Vám k tomu povedať nasledovné: potom, čo som v mnohých knihách našiel rôzne metódy a spôsoby, ako sa cvičiť v duchovnom živote, aby človek dospel k Bohu, zdalo sa mi, že sú mojej duši skôr na prekážku než pomocou k dosiahnutiu toho, o čo som usiloval a o čo som hľadal, totiž nič iné než nejaký prostriedok, s ktorého pomocou by som mohol úplne patriť Bohu. To ma pohnulo k tomu, aby som všetko vsadil na jedinú kartu. A síce – potom, čo som sa úplne daroval Bohu ako zadostiučinenie za moje hriechy – som sa z lásky k Nemu vzdal všetkého, čo nie je On, a začal žiť tak, ako by na svete nebolo nič iné, len On a ja. Niekedy som sa pred Ním cítil ako ubohý zločinec pri nohách svojho sudcu, inak som Ho vnímal vo svojom srdci ako svojho Otca, svojho Boha. Tu som sa Mu klaňal, ako často som len mohol, svojho ducha som strážil v Jeho svätej prítomnosti, a kedykoľvek som spozoroval svoju roztržitosť, okamžite som sa opäť upokojil. Toto cvičenie ma stálo veľa námahy, ale nevzdával som to napriek všetkým ťažkostiam, na ktoré som pri tom narážal, a nenechal sa znechutiť alebo znepokoiť, keď som bol nechtiac roztržitý. A toto som počas dňa nerobil o nič menej často, ako počas časov vyhradených na modlitbu. Veď vždy, v každú hodinu, v každom okamihu, aj v čase práce som sa snažil svojho ducha udržať stranou všetkého, čo by mi mohlo znemožniť myslieť na Boha.
Má ctihodná matka, od tej doby, čo som sa stal rehoľníkom, je toto mojím každodenným cvičením. I keď som ich praktikoval len veľmi nedbalo a nedokonale, predsa som z neho získal veľký úžitok. Viem dobre, že tento úžitok musím pripisovať milosrdenstvu a dobrote Pána, pretože bez Neho nezmôžeme nič – a ja ešte menej než všetci ostatní. Ale keď sa verne zdržujeme v Jeho prítomnosti, máme Ho stále pred očami, daruje nám tento spôsob nazretia svätú slobodu, s ktorou Ho potom budeme prosiť o všetky potrebné milosti; nehľadiac na to, že nám zabráni Ho urážať a robiť niečo, čo by sa Mu nepáčilo, aspoň dobrovoľne. A nakoniec sa nám tieto úkony, keď ich (často) opakujeme, stanú samozrejmosťou a Božia prítomnosť sa nám stane úplne prirodzenou. Ďakujte Mu, prosím, so mnou za Jeho veľkú dobrotu, ktorú mi prejavil, a nad ňou – pre mnohé milosti, ktoré daroval tak ubohému hriešnikovi – nestačím dosť žasnúť. Nech je za všetko velebený. Amen.
V našom Pánovi
Váš...
(1) Vavřincov priateľ a životopisec Joseph de Beaufort vydal Vavřincove listy už rok po jeho smrti. Z dôvodu diskrétnosti všetky mená nahradil písmenom N. Mená adresátov sú teda neznáme. Tento list Vavřinec napísal nejakej rehoľnej sestre, datovanie v tomto prípade chýba rovnako.
(2) V zmysle: s ohľadom na Váš duchovný rast.
Prevzaté z knihy: Bruder Lorenz von der Auferstehung, Gesammelte Werke
Vydali: sr. Ancilla Karl OCD a P. Antonio Sagardoy OCD
V nakladateľstve: CERF Paríž, 1991
Preložil: Norbert Žuška, OCarm.
