Štyri kľúčové pojmy k ďalšiemu rastu (1. časť)

P. Fernando Millán Romeral, O.Carm., generálny prior

(Nasledujúci text spracoval P. Fernando dva mesiace po svojom zvolení generálnym priorom rádu bratov Panny Márie Karmelskej. Preložil ho do viacerých jazykov a obvykle sa takto obracia na účastníkov jednotlivých provinčných kapitúl, ktorých sa zúčastňuje. Tak tomu bolo i na záver jeho vizitácie delegatúry v Českej republike. Radi sa o jeho slová povzbudenia teraz delíme s čitateľmi časopisu Karmel. Z talianskeho znenia preložil P. Gorazd.)

Mám veľkú radosť, že s Vami môžem byť na Vašom stretnutí. Každá kapitula je intenzívny okamih v živote provincie alebo provinčného komisariátu. Je časom reflexie, rozhodovania, bratskej pospolitosti a modlitby. Keď sa my karmelitáni stretávame na kapitule, nemôžeme a nesmieme sa obmedziť len na „stretnutie“, na „voľby“ alebo na organizačný a byrokratický zreteľ. Kapitula vyžaduje duchovnú prípravu, zvláštny postoj otvorenosti, naslúchajúceho, prijímajúceho a veľkorysého srdca. Naša réhoľa, oslavy osemstého výročia jej spísania sme práve ukončili, nám v čl. 15 ukladá, že sa, pokiaľ je to možné, v nedeľu, v deň Pána, to znamená v čase milosti, máme zhromaždiť, aby sme hovorili o našom spoločnom živote, so všetkým, čo k nemu patrí:

O nedeľách alebo podľa potreby v iných dňoch probierajte záležitosti spásy duší a zachovávania všetkého, čo patrí k vášmu životnému stavu; a nech sú pritom s nestrannou láskou napomínaní bratia, u ktorých bol zaznamenaný nejaký priestupok alebo previnenie.

Na tomto prvom našom stretnutí po generálnej kapitule, konanej v roku 2007, musíme prirodzene prediskutovať aj to, čo nám bolo generálnou kapitula uložené. Téma kapituly – Modliace sa a prorocké spoločenstvo v meniacom sa svete – nám vymenúva niektoré základné body nášho života: žijeme v spoločenstve a sme spoločenstvom. Naše komunity sa vyznačujú tým, že sú to spoločenstvá, ktoré sa modlia, to znamená (vyznačujú sa) životom v prítomnosti Pána a v rozjímaní o tejto prítomnosti v udalostiach všedného dňa. Taký kontemplatívny postoj nás robí spoločenstvami prorockými, vydávajúcimi svedectvo o iných hodnotách, o inom spôsobe života a o inom životnom štýle (než sú okolo nás bežné). Činí nás spoločenstvami, ktoré sa pýtajú a tápajú. To všetko žijeme v tomto svete, v našej spoločnosti, v našej histórii... vo svete, ktorý sa závratným spôsobom mení, ktorý vznáša voči rádu a cirkvi stále nové výzvy.

Pri úvahách o tomto téme nás sprevádzali a pomáhali nám odborníci rôzneho pôvodu a zamerania. Ja sám som vo svojej záverečnej reči k účastníkom kapituly výslovne zdôraznil, že sa musíme otvoriť budúcnosti s nádejou a radosťou, aj keď si uvedomujeme svoje obmedzenia a problémy – nie je ich málo, ani nie sú jednoduché – ktoré v našom karmelitánskom živote rôzne nachádzame. A povzbudzoval som vás k tomu, aby sme tento historický okamih (pre rád, pre cirkev a pre spoločnosť) považovali za kairós, za príležitosť (k prijatiu) milosti a k stretnutiu s Pánom dejín:

Premena, ktorá, ako sa zdá, charakterizuje náš svet, sa tak stáva niečím dvojznačným, ak nie priamo viacznačným: svízelou výzvou, ale tiež príležitosťou k očiste, k rozlišovaniu, k obnove, nakoniec (je to) kairós pre rád a pre cirkev.

V rámci tejto provinčnej kapituly a na začiatku nového šesťročného obdobia (života provincie) si dovoľujem navrhnúť vám k premýšľaniu štyri pojmy. Dúfam a prajem si, aby nešlo o prostú „rutinnú reflexiu“, ktorú generálny prior musí urobiť na začiatku kapituly. Malo by to byť skôr posolstvo, (prinášajúce) povzbudenie a nádej, obracajúce sa na každého z vás jednotlivých a na provinciu ako celok.

1) Nádej

Nezriedka pri stretnutiach rehoľníkov, ktorí nepochybne sú mužmi a ženami nádeje, slýchame porážajúce, poplašné alebo priamo apokalyptické zvesti. Keď im naslúchame, zdá sa, že provincia, rád, cirkev alebo svet spějú vstříc nezadržiteľnému zániku. Ján XXIII. hovoril o „prorokoch, hlásajúcich nešťastie,“ (profeti di calamitá) a pápež Benedikt XVI. práve uverejnil svoju druhú encykliku s názvom Spe salvi, kde majstrovsky a počínajúc hneď prvými riadkami povzbudzuje žiť v nádeji, ktorá spočíva v Kristovi. Iba v tejto nádeji, ktorá je akoby synonymom samotnej viery, môžeme byť spasení. Z toho dnes pre nás rehoľníkov, provinciu a rád vyplýva útulné posolstvo: iba ak žijeme v nádeji, budeme skutočne spasenými!

Toto by mohlo byť ústredným posolstvom našej generálnej kapituly, konanej v roku 2007, pri ktorej sme iste zažili výbornú atmosféru spoločenstva, radosti a nádeje: môžeme byť malými komunitami, v ktorých vládne evanjelium, a preto nádej, radosť, nasadenie a svätosť; komunitami, ktoré sú skutočne príťažlivé a ktoré sa mnohdy stávajú kvasom a sadením pre Božie kráľovstvo. Pri tom nejde o vytváranie nejakých malých ghet alebo o hľadanie istého duchovného elitárstva, čo cirkev vždy odmietala, ale o hľadanie autentického spôsobu života, ktorý nám aj v slabosti, obmedzenosti a ľudskej ubohosti dovolí ísť za povolaním, ktorým sa jedného dňa Pán obrátil na každého z nás.

Také spoločenstvá sa môžu stať naozaj príťažlivými ohniskami pre (nové) povolania. Nie pre nárast štatistík alebo počtov (osôb), nie pre udržanie aktivít a konventov, ktoré sú určite dôležité, ale ako živé a skutočné svedectvo o tom, že kresťanský život, rehoľný život a v našej osobitosti karmelitánsky život môžeme žiť v jednoduchosti a radosti.

V októbri roku 2007 som sa v Ríme zúčastnil – bol to môj prvý oficiálny počin ako generálny prior – blahorečenia mučeníkov z katalánskej provincie. Šestnásť karmelitánov a jedna klauzurovaná sestra z konventu vo Vic položilo svoj život ako svedectvo svojej viery v Krista. A prebiehajú ďalšie procesy blahorečenia iných skupín španielskych karmelitánov, ktorí položili svoj život za podobných okolností. Mnohí karmelitáni v priebehu 20. storočia obetovali svoj život. Ako nevzpomenúť na výnimočnú postavu blahoslaveného Tita Brandsmy, ktorý zostal až do konca verný svojmu presvedčeniu a aj v najťažších okamihoch bol vo väzení plný nádeje? Alebo ako nevzpomenúť na blahoslaveného Hilaria Januszewského, skutočného mučeníka lásky k blížnemu v pekle koncentračného tábora Dachau, alebo na blahoslaveného Izidora Bakanju, ktorý zomrel preto, že sa zdráhal odložiť svoj škapulír a ruženec? Tí všetci predstavujú obdivuhodný príklad nielen viery a lásky k blížnym, ale tiež nádeje, pretože svojou smrťou ukázali aj svojim mučiteľom najvyššiu hodnotu života a ľudskej existencie, ktorá nekončí obmedzeným rámcom bezprostredného okamihu, „užitočnosti“, vlastného sobectva a vlastného pôžitku, ale presahuje to všetko a siahajú ďaleko nad to. Ich smrť nám ukazuje nekonečnú a transcendentnú hodnotu nášho života a nášho bytia.