P. Fernando Millán Romeral, O.Carm., generálny prior
2) Sebahodnota
Keď si človek uvedomí problémy a nedostatky, ktoré (dnes) zjavne sprevádzajú život reholí vôbec a rovnako aj život karmelitánov, upadá do pokušenia malomyselnosti: nedostatok povolaní, pokročilý vek spolubrata najmä v západnom svete, kríza identity, v niektorých súvislostiach aj slábnuce prijatie v spoločnosti, ba aj v cirkvi, a iné ešte chúlostivejšie a bolestnejšie problémy. A táto malomyselnosť je snáď to najnebezpečnejšie a najvtieravejšie pokušenie v živote nás veriacich. Propadáme poraženeckému mysleniu, systematickému negativizmu a zdá sa (nám), akoby už nič nemalo cenu.
Je úplne nepochybné, že problémy sú tu a že musia byť s vážnosťou, odvahou a niekedy s neoblomnosťou riešené. Ale to nič nemení na tom, že je tu aj mnoho znakov vitality, mnohé malé karmelitánske spoločenstvá, ktoré pokorne a autenticky žijú svoje povolanie a vydávajú vo svete svedectvo o Bohu evanjelia. Obvykle to, čo je kladné, vyvoláva menšiu pozornosť než to záporné. Niekedy sa zdá, že my rehoľníci a rehoľnice, ale snáď ľudia vôbec, sme viac schopní vnímať to, čo je záporné, než to, čo je kladné, krásne, ušľachtilé – a čoho v našom karmelitánskom živote nie je málo. Ak nie sme schopní to v pokore a s vďačnosťou vidieť, ak naši spolubratia, naše komunity a náš život stratili (pre nás) schopnosť dať nám žasnúť, ak vo svojom každodennom živote nenachádzame podnety k nádeji, k odvahe a vďačnosti,... niečo nie je v poriadku. Asi musíme obnoviť svoju schopnosť vidieť a vidieť duchovne, musíme očistiť svoj pohľad a prosiť Pána, aby nám dal jasný zrak, takže budeme hľadieť na svojich bratov s rovnakou nežnosťou a milosrdenstvom, ako nás vidí on.
V tomto smysle hovorím o sebeúcte. Nejdem o to zavierať oči pred problémami, ani propadať hlúpej sebelítosti alebo nerealistickej naivite, nieto ešte strácať schopnosť kritiky a sebareflexie. Skôr to znamená používať inú stupnicu hodnôt, porovnávať našu prácu menej čo do „výsledkov“, ale viac čo do „ovocia“, a nakoniec prestať s naříkavými, smutnými a neplodnými rečami. A toto všetko neuskutočníme, ak nevstúpime do veľkonočnej dynamiky, ktorú teológovia nazývajú eschatologické napätie medzi „už, a ešte nie“. Medzi obomi prvkami sa len ťažko nachádza vyváženosť, ale oba sú potrebné. V niektorých fázach nášho osobného a spoločného života musíme zdôrazniť ono „ešte nie“, to znamená: to, čo nám chýba, naše slabiny, kritiku a prorocké výtky, mierené na náš vlastný život. Ale v iných chvíľach musíme svoj pohľad vďačne a radostne nasmerovať na ono „už“, na to, z čoho sa tešíme a čo máme. Uvažovanie karmelitánov, ktoré ustrne pri „už“, upadá nevyhnutne do krehkého pseudo-letnične a sunie sa mimo realitu. Uvažovanie karmelitánov, ktoré ustrne pri „ešte nie“, zvrhne sa nevyhnutne v ideológiu, negativitu, nespokojnosť a falošné prorokovanie.
Táto dynamika však nebude zrozumiteľná, ak netryská z Kristových veľkonočných udalostí, čili – povedzme bez obáv – z kríža. A preto vyžaduje obratenie. Ocenit sa a mať úctu k sebe samým (k svojim bratom a sestrám, svojim spoločenstvám a svojim provinciám) môžeme len vtedy, ak osvetlíme svoj život svetlom Kristovým, ak dovolíme, aby on osvetlil a prenikol naše temné a niekedy zatuchlé kúty. O takúto sebeúctu mi ide.
