Reinhard Körner, OCD / Birkenwerder
V čase, keď píšem tento článok (v októbri 1994), sa v Ríme radí 180 biskupov a rovnaký počet pozvaných zástupcov 1700 rádov a rádových spoločenstiev celý mesiac o „živote zasvätenom Bohu a o jeho poslaní v cirkvi a vo svete“ – teda o rádovom živote a jeho dnešnom význame. Od vyhlásenia tejto synody pred tromi rokmi sa v kláštoroch a rádových pobočkách veľa hovorilo o tom, v čom my, rádoví kresťania sami vidíme zmysel svojho spôsobu života a svoju úlohu v cirkvi a vo svete. Asi nikdy predtým sa medzi sestrami a bratmi v konventoch – hlavne však aj medzi rôznymi rádmi – na celom svete neuskutočnila taká živá výmena názorov o týchto otázkach. Keď sa pred rokom, v novembri 1993, zišla asi 500 generálnych predstavených na konferencii, aby spolu diskutovali o postoji svojich spoločenstiev k prípravnému dokumentu (k tzv. „lineamenta“) vatikánskeho synodálneho sekretariátu, rýchlo sa dohodli v jednom bode: obraz, aký má synodálny sekretariát v Ríme o súčasnej situácii rádov, zďaleka nesúhlasí so skutočnosťou; áno, i na otázku, v čom spočíva osobitosť rádového povolania, odpovedajú v Ríme – a asi i mnohí kresťania, vrátane kňazov a biskupov – v mnohom ohľade inak, než sa snaží zodpovedať aspoň mnohí rehoľníci a samotní ich predstavení. A aj v tom si boli jednotní: „Obnova rádového života“, po ktorej volal pred tridsiatimi rokmi Druhý vatikánsky koncil a k nejž vyzýval, nedošla – ako sa dalo vyčítať v Lineamenta z Ríma – k „určitému záveru“, obnova je ešte pred nami. Proces premeny, ktorý teraz prebieha v celej cirkvi, ba vôbec v celom ľudstve, zasiahlo rádové spoločenstvá do tej miery, že možno – ako hovorí postoj jednoty rádových predstavených Nemecka – len úprimne konštatovať: Rádový život je „od 2. Vatikána vystavený enormnému vnútornému a vonkajšiemu prevratu…, ktorý – s veľkou otvorenosťou k vedeniu Ducha – po mnohých obdobiach hľadania vyžaduje otvorené obzory otázok a vízií. Dnes už nie je jasné, čo je rádový život, a ten chce byť prežívaný ako otázka.“
– Tak my, rádoví kresťania, vyhliadame v týchto dňoch s napätím a samozrejme aj s dobrou dávkou triezvej skepsy k Ríme, vyčkávajúc, či a aké impulzy vyjdú od biskupov, zhromaždených v Ríme. Nebudem vo svojom malom príspevku predjímať tieto impulzy. Chcel by som len predniesť niekoľko myšlienok, ktoré podľa môjho presvedčenia a podľa mnohých mojich spolubratov a sestier v Karmele oslovujú základné podmienky, ktoré sú nutné, aby sme zostali otvorení pre obnovu, do ktorej nás zavedol Boží Duch; základné podmienky, ktoré – príslušne prispôsobené – snáď sú užitočné pre obnovu kresťanského života všeobecne, lhostejno v akom „stave“.
1. učiť sa „umenie umierania“
K nápadnému javu rádového života dnes patrí nesporné zoslabnutie a ďalej miznúci počet členov. V posledných 30 rokoch klesol – z pohľadu svetového meradla – o 40 %, vrátane relatívne silného prírastku v krajinách Tretieho sveta; 70 % všetkých rehoľníkov je vo veku cez 60 rokov, u ženských spoločenstiev je to dokonca cez 80 %; aspoň v Európe a Severnej Amerike sa rádový dorast zmenšil… Touto štatistikou sú niektoré spoločenstvá postihnuté viac, iné menej – všeobecne nezávisle na tom, ide-li o rády „kontemplatívne“ alebo „činné“.
Nie je to žiaden neveriaci pesimizmus, vychádzajúc z triezveho pohľadu, že počet členov sa bude takmer vo všetkých rádových spoločenstvách – najmä v našich západoeurópskych krajinách – aj ešte v nasledujúcich rokoch zmenšovať. A niektoré rády, aj v našej krajine (pozn.: píše Nemec), budú vymierať. Pohľad do dejín cirkvi učí, že to nie je len jav našich čias; z oných vyše 50 „žobravých rádov“, ktoré vznikli medzi rokmi 1210 a 1260, sú v dnešnej cirkvi už len františkáni, dominikáni, karmelitáni, augustiniáni a servité. Rády vznikajú a zanikajú…
Doterajšie generácie našich sestier a bratov hovorili o „ars moriendi“, „umení odumierania“. Mnohí z nás rehoľníkov si na to dnes znova spomínajú. Je to však slovo, ktoré vtedy, keď už vstupuje málo alebo žiadni novici, keď sa upúšťa od filiálok a obvyklá štruktúra kláštora sa musí prestavovať na menší počet, len ťažko prechádza cez pery…
Vďačnosť za to, čo bolo, lúčiť sa s tým, čo už nie je, otvorenosť pre to, čo príde (alebo nie) – je umením života, kvôli umieraniu a životu. Naučiť sa to dnes znova, k tomu nás nevyzývajú len my, rádoví kresťania. Dnešná „kríza rádu“ je len jedným prvkom rozsiahlej krízy cirkvi a tá len jedným prvkom krízy ľudskej rodiny. Kresťania a medzi nimi aj „mnísi“ budú vždy – ale formy ich života, ich spoločenských štruktúr a ich pôsobenia sa budú meniť.
2. spracovať duchovné „staré bremeno“
Dôvody poklesu členov a nedostatku dorastu sú rozmanité. Neležajú len v oblasti viny a musia sa vidieť v súvislosti s vývojom celej cirkvi a celej spoločnosti. Percentuálne bol podiel rehoľníkov medzi katolíckymi kresťanmi nejakej oblasti málokedy vyšší než súčasný stav asi 1 na 1000. Napriek tomu prevratné a krízové situácie vyzývajú k tomu, aby sme sa pýtali po chybách a nedostatkoch v minulosti a po obnove v prítomnosti a budúcnosti. Myslím, že nemalujem na ružovo, keď poviem, že v rokoch po Druhom vatikánskom koncile sa v tom ohľade práve v rádach veľa premýšľalo – z časti aj s naznačením cesty pre celú cirkev. V rozhovore pri príležitosti biskupskej synody o rádovom živote priznáva abatyše benediktínskeho kláštora v Dinklage: „V posledných generáciách sme žili v ženských rádových spoločenstvách“ – to iste platí rovnako pre mužské rády – „v mnohom veľmi úzko. To súviselo aj s kultúrnymi faktormi doby. Neplatí to všeobecne – boli veľkolepé príklady šírky a otvorenosti, aj v rokoch pred koncilom. V dejinách zakladania z 19. storočia sú podivuhodné príklady viery, ducha dobrodružstva, iniciatívy, fantázie. Napriek tomu však vcelku bolo práve mnoho ľudskej a náboženskej tiesne. Poňatie poslušnosti bolo väčšinou také, že mnohé ženy zostali väzieť v závislosti a nemohli zrieť. Nedostali priestor, neboli k tomu povzbudzované, aby vytvárali vlastné posúdenie a názor. Myslím, že by sme všetci mali nachádzať lepšie a viac vyhovujúce formy náboženského súžitia…“ (Korespondencia Herder 10/1994)
Nie je to však len chápanie poslušnosti, ktoré si vyžaduje odvážne spracovanie a kritický spätný dotaz k evanjeliu. K „starým bremenám“, ktoré máme zvládnuť, patrí vôbec celá oblasť „duchovného života“, do jehož praxe a chápaní sa počas storočí vloudilo mnoho chybných poňatí – nielen medzi mníchmi a rehoľníčkami, rovnako tak aj v kňazstve medzi nimi a veriacimi. Avšak snáď nám prichádzajú v klášterných spoločenstvách závažnejšie.
Po koncile prebrali skoro všetky rády svoje konštitúcie (rehoľe, konkretizované pre tú ktorú dobu) vzhľadom na takéto chybené poňatia a snažili sa nově zachytiť pôvodného ducha svojho zakladateľa. Medzitým poznávame, že túto prácu nemôžeme vôbec považovať za ukončenú… Je veľa múdrosti v humore, s ktorým odpovedal prastarý pán na otázku svojho predstaveného, čo mu majú napísať po jeho smrti na jeho posmrtný obrázok: „Napíš: Snažil sa žiť podľa evanjelia – pokiaľ mu to dovolovali konštitúcie.“
3. hľadanie zmyslu, nie účelu
Rehoľníci sú – a boli – v cirkvi a v spoločnosti „menšinou“. Spôsob života preto vyzýval odjakživa k otázke: Prečo tak žijete – a čo je vlastne vaším úkolom? Spoločenstvo, činná v duchovnej péči a v charite, mohla odpovedať v dřívějších dobách poukazom na svoje pracovné oblasti, v ktorej chceli „nedeliteľne“ slúžiť Bohu a ľuďom. V takmer všetkých týchto oblastiach sú od tej doby činní aj ľudia neřádoví. „Copak musí človek vstúpiť do rádu, aby pracoval pri ošetrovaní chorých, v škole, v duchovnej starostlivosti?…“ pýtajú sa dnes. Sestry a bratia, ktorí žijú v klauzúrnej forme kontemplatívnych a monastických kláštorov a nemôžu sa vykazovať navonok žiadnou viditeľnou činnosťou, to mali a majú bezpochyby ťažké, aby odôvodnili svoju existenciu pred takýmito otázkami. Je pochopiteľné, keď my rehoľníci potom hľadáme účel – i keď nie hospodársky, predsa však duchovne vyúčtovateľný –, ktorým môžeme ospravedlniť pred svojim životným prostredím (a pred sebou samými!), čo žijeme. Výsledkom je účelová religiozita, ktorá sa prejavuje v vyhláseniach ako: „My? My sa modlíme za vás; my sme v cirkvi kontemplatívna Mária, vy ste činnou Martou; my odpykáme krivdy sveta; my vás zastupujeme pred Bohom; my zprezentovávame Božiu lásku vo svete…“ Biskupi a kňazi, áno i mnohé oficiálne texty liturgie alebo cirkevného práva podporujú toto účelové myslenie, keď hovoria napr. o „užšom“ nasledovaní Krista alebo o „úplnom odovzdaní sa“ samému Bohu v stave celibátu a chceli by považovať špeciálne rádový život za „znamenie prítomnosti Božej vo svete“. – Stále viac sestier a bratov dnes poznáva, že u takého chápaní rádu niečo úplne nesúhlasí: buď vedie k farizejstvu (to človek zriedka pozoruje sám, potom to však pozorujú iní!), alebo vedie do náboženského výkonnostného a dokonalostného tlaku, ktorým duša trpí…; a je akousi tichou krivdou na kresťanoch, ktorí vo svojej často nechránenej životnej situácii v rodine a v povolaní chcú predsa tiež viesť život kontemplatívny, modlia sa, meditujú, biedu blížnych vkladajú do svojich prímluv, a chcú žiť v celom odovzdaní s Bohom – s manželským partnerom alebo bez neho…
Rádový život má najprv zmysel, nie účel – zmysel, ktorý človek svojmu životu nedáva, nýbrž ktorý objavuje a nachádza. A našiel ho zvyčajne len ten, kto môže povedať prosto a triezvo: Žijem v ráde (a práve v tomto určitom ráde!), pretože verím, že – úplne osobne! – v tejto životnej podobe môžem ešte najspoločnejšie vážne spolupracovať s Bohom a jeho kráľovstvom… Ak sa Boh potom stane tento život plodným pre druhých alebo dokonca „znamením“ – tak ako môže život jedného každého človeka urobiť plodným a urobiť ho znamením –, zostáva to Jeho „zásluhou“.
Stále znova nás učila skúsenosť, že ženy a muži, ktorí prišli so vznešenými ideálmi pre Boha a pre ľudstvo do noviciátu, išli často čoskoro opäť inou cestou; zostali zvyčajne len tí, ktorí – väčšinou po hlbokých krízach – prosto a jednoducho vedia: Je tu asi, v tomto nedokonalom spoločenstve, pre mňa najspôsobnejšie miesto, aby som ľudsky zrál – nič viac; a Bohu vďaka, že ma priviedol na toto miesto.
Skutočná hodnota modlitby, prímluvy, zastupovania, kontemplácie… sa otvára v tomto zmysle rádového života, nie v dávaní zmyslu, nie v nejakom hoci zbožnom účele. Na nás rehoľníkoch sa dnes požaduje veľkosť, preniknúť k tomuto „malému“ zmyslu a priznať sa k nemu prosto a rozhodne – aj keby iní v cirkvi dávali našej forme života byť i veľký zmysel.
4. nově chápať „povolanie“
Rádový život je – vyjadrené „klasicky“ – otázka povolania, nie dávania zmyslu a argumentov. To platí pre priebeh tejto cesty i pre jej začiatok. Čo je – „povolanie“? Rozšírená predstava sa dá zhrnúť takto: Boh má so mnou pevnú plán úplne konkrétnej životnej cesty; je mojou úlohou tento plán – „vôľu Božiu“ – rozpoznať a uskutočniť; ak ho nerozpoznám a neuskutočním, minul som sa s jeho vôľou. Správne na tom je, že Boh mi dal určité dary a schopnosti, ktorými sa hodím k určitým cestám, k iným sa nehodím. Je na tom správne i to, že je to Kristus, ktorý ľudí – väčšinou sprostredkovane cez iných ľudí – „ťahá k sebe“ (srv. Ján 12,32) a volá k svojmu následovaniu (srv. história povolaní v štyroch evanjeliách). Nesprávna však je domnienka, že Boh má pre mňa len jedinú cestu alebo že volanie k nasledovaniu Ježiša je už samo v sebe volaním k celibátu alebo rádu. – Je len jedno povolanie: k životu v spoločenstve s Kristom, povolanie byť kresťanom; a je mnoho ciest, ako uskutočniť toto povolanie – podľa osobných chariziev. Akou cestou kresťana idem – to smiem rozhodnúť sám. Boh v tom ponecháva voľnosť – a čaká na moju fantáziu, na moju spoluzodpovednosť voči biede a nutnosti doby, na moje odovzdanie sa konkrétnemu úlohu vo svojom kráľovstve, na moje rozhodnutie… Pretože sa zabúdalo na tento aspekt, čakali mnohí mladí ľudia na isté „znamenie od Boha“ a zostávali nerozhodnutí, vykládali si niečo iné ako „znamenie od Boha“, čo sa neskôr ukázalo ako fikcia, a mnohí sa tak dostali v dobe „neúspechu“ a krízy do pochybností, či snáď predsa na počiatku cesty nerozpoznali správne svoje povolanie… – „Človek je veden cestou, ktorú si zvolil“, hovorí stará židovská múdrosť.
Budeme mať v budúcnosti v cirkvi rozhodné, uvedomelé rehoľníky, ľudí angažovaných a s pätou, závisí na tom, či sa dnes naučíme hovoriť o Kristovi, ktorý nás nazval priateľmi, nie služobníkmi (srv. Ján 15,15).
„Abraháme, vytiahni zo svojej zeme, zo svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu, do krajiny, ktorú ti ukážem…“ (Gen 12,1 a nasl.)
Z: Körner, R., OCD: Ordensleben heute,
Karmel-impulse, 5, I/1995, 16–21, preložil Dr. Vojtěch Pola.
