Karmelitánska spiritualita ako cesta k hlbšiemu prežívaniu liturgie
Paul Menting
Dospieť k jednote
Láska vedie k jednote. Tak mohol Ježiš povedať: „Ja a Otec sme jedno“ (Ján 10,30). Napriek tomu Otec a Syn do jedného „nespadajú“.1 Skôr ide o proces zjednotenia medzi nimi oboma. Kristus sa vracia po svojej smrti a vzkriesení k Otcovi a dostáva potom meno, ktoré je väčšie než každé iné meno (por. Flp 2,9). Musí takmer prejsť celou cestou vtelenia, zdieľať náš ľudský život, potom trpieť, zomrieť a vzkriesiť sa, aby nakoniec zasadla po Božej pravici (por. Mk 16,19). V základe ide o jeden jediný proces sebadarovania z lásky: „Sám seba sa zriekol, vzal na seba prirodzenosť služobníka a stal sa jedným z ľudí. Bol ako každý iný človek, ponížil sa a bol poslušný až k smrti, a to k smrti na kríži“ (Flp 2,7–8). O láske Ježiš hovorí: „Nikto nemá väčšiu lásku než ten, kto za svojich priateľov položí svoj život“ (Ján 15,13). Táto nesebecká láska ho urobila majstrom v láske, a preto je naším vzorom. Hovorí nám: „Nové prikázanie vám dávam: Milujte sa navzájom: ako som ja miloval vás, tak sa navzájom majte radi“ (Ján 13,34). Nie len apoštolovia boli vyzvaní, aby milovali tak, ako nám to Kristus na sebe ukázal, ale úplne každý je pozvaný, aby ho nasledoval do tejto mystickej lásky. Ježiš sa preto modlí aj za všetkých, ktorí v neho veria: „Slávu, ktorú si dal mne, dal som ja im, aby boli jedno, ako my sme jedno: ja v nich a ty vo mne. Tak nech aj oni sú v dokonalé jednote, aby svet poznal, že ty si ma poslal a že si ich miloval, ako si miloval mňa“ (Ján 17,22–23).
Láska, ktorá vedie k procesu zjednotenia, má svoj pôvod v Bohu. Boh chce všetko a všetkých vtiahnuť do svojej lásky a zjednotiť ich s ňou. Podobnosť a rastúca zhoda s Božou láskou pôsobí božskú krásu, ako to veľmi presne popísal sv. Ján od Kríža (1542–1591):2
A tak (duša Milovanému) hovorí ďalej: A dívajme sa na seba v tvojej kráse.
To znamená: robme to tak, aby sme prostredníctvom tohto už spomenutého cvičenia sa v láske, dospeli až k tomu, že sa budeme na seba dívať v tvojej kráse v živote večnom; to je, že ja budem do tej miery premenená v tvojej kráse, že budem podobná v kráse a uvidíme sa obaja v tvojej kráse, keď budem už mať tvoju vlastnú krásu; takže, keď sa jeden bude dívať na druhého, uvidí každý v tom druhom svoju krásu, pretože jeden i druhá budú iba tvojou krásou, keď budem už pohltená v tvojej kráse; a tak, ja teba uvidím v tvojej kráse, a ty mňa v tvojej kráse, a ja sa uvidím v tebe, v tvojej kráse, a ty sa uvidíš vo mne, v tvojej kráse; a tak budem vyzerať ako ty v tvojej kráse, a ty budeš vyzerať ako ja v tvojej kráse, a moja krása bude tvoja krása a tvoja krása moja krása; a tak ja budem tebou v tvojej kráse, a ty budeš mnou v tvojej kráse, pretože tvoja vlastná krása bude mojou krásou; a tak sa uvidíme jeden v druhom v tvojej kráse.
Keď sú ľudia zamilovaní, vyzdvihujú často krásu toho, koho milujú. Zamilovaný považuje toho, s kým ho láska spája, zvyčajne za krásneho a atraktívneho, bez ohľadu na bežné normy krásy. Kto skutočne miluje, chápe slová prvého listu apoštola Petra (určené pôvodne ženám): „Keď sa zdobíte, nesmie to byť len navonok: že by ste si robili umelé účesy vlasov, vešali na seba zlaté šperky a obliekali si nádherné šaty. Skôr (sa má skrášľovať) srdce (ozdobami) nepomíjajúcimi: dobrotou a tichosťou ducha. Toto má u Boha cenu!“ (1 Petr 3,3–4.) Pravú krásu človeka musíme hľadať v jehonútri. Toto vnútro ozdobil a okrášlil sám Boh, veď Boh nás „urobil ako obraz (svojej) prirodzenosti“ (Múdr 2,23).
Túto vnútornú krásu, ktorou je človek obdarovaný skrze stvorenie, nemožno vždy spoznať hneď. Iba oči milujúceho ju môžu dať vidieť. Zbežný náčrt, akým sa najprv zdáme byť, môže postupne viac naberať podobu, keď sa vystavíme pohľadu Božích láskyplných očí, ktoré nás stále viac premenia na božskú krásu. Boh môže vtiahnuť človeka do svojej krásy len vtedy, ak sa človek ako Božie protějšek vnoří do intimity vzájomného nazíraniu (jedného na druhého) a nechá sa priviesť k stretnutiu, až (potom) preskočí iskra. Potom k nám Boh vo svojej nekonečnej láske volá: „Ako si krásna, priateľka moja, ako si krásna“ (Pieseň 4,1). A vždy, keď na nás pohlédne láskyplným zrakom, sme hlbšie premenení v jeho láske a odetí jeho krásou. Sme očistení od každej poskvrny a Boh nám môže zašepkať: „Celá si krásna, priateľka moja, poskvrny na tebe niet“ (Pieseň 4,7). Boh vidí a odhaľuje našu vnútornú krásu svojou láskou.
Ján od Kříža toto prežil počas svojho deväťmesačného väznenia (1577 až 1578). Premôžený touto skúsenosťou složil básne, ktoré o tom vyprávajú. Jednou z týchto básní je Duchovná pieseň, v ktorej necháva ľudskú dušu spievať milostný duet s Bohom. Tento duet sa čo do atmosféry a výberu slov úzko viaže k biblickej Piesni piesní. K tejto (svojej) básni napísal Ján komentár, v ktorom vysvetľuje, ako človek, obdarovaný mystickou skúsenosťou a majúci účasť na Božej láske, je vtahovaný do zjednotenia. Keď totiž Boh vidí, že ho človek miluje natoľko, až krása božskej lásky, ktorú zamilovaný človek v stretnutí s Bohom vidí, takmer zostáva viditeľná na jeho očiach a robí jeho pohľad práve tak láskyplným, potom Boha to, že môže hľadieť na človeka, teší ešte viac. Pretože potom vidí svoj vlastný pôvab a vlastnú lásku v láske človeka, a nič sa mu nemôže páčiť viac. Takisto človek, keď sa sám pozrie na seba, nevidí už svoju vlastnú nedostatočnosť, ale Božiu krásu, a je schopný stretnúť sa vo svojom vlastnom vnútri s Bohom žiarivo a bez akejkoľvek clony. Normálne vidíme Boha ako v zrkadle a len v obrysoch, avšak stala-li sa láska dokonalou, hľadíme naň tvárou v tvár (por. 1 Kor 13,12). Kontemplace už nie je nazíraním na Boha ako na protějšok, ale mystická skúsenosť kontemplace sa stáva nazieraním Božíma očima v Božom smeru pohľadu. Tak človek vidí sám seba, ostatných, svet okolo seba Božím stvoriteľským spôsobom, ktorý dáva život a vidí, že je to krásne.
Maria Petyt (1623–1677) popisuje, ako sa táto skúsenosť v nej upevnila a nabyla určitej stálosti:3
Milovaný prijal vo mne príbytok a zvolil si vo mne miesto svojho odpočinku. Moje srdce je miestom potešenia, v ktorom sa Milovaný teší a obveseluje. Ó žiarlivý Milovníku! Ó láskou zbláznený (možno to tak povedať) Milovaný! Nestrpíš ani jediné zaháľčivé uhnutie očí, hneď ma napomínaš: „Pohlédni na mňa, nie som ti snáď dosť? Sytím ťa, obveselujem ťa a naplňujem ťa, som úplne a celkom tvoj a ty si úplne a celkom môj.“
Moja duša odpovedá ako ozvena, ba ako dvojitá ozvena: Áno, môj najmilší, som úplne a celkom tvoja a pre teba a ty si úplne a celkom môj a pre mňa bez – zmiešania s tvorením. Potom sa zdá, že srdce sa voči Bohu podivuhodným spôsobom otvára a rozširuje sa, takže sa stáva schopným prijať Milovaného a môže sa s ním zjednotiť jasným poznaním a nesmiešenou láskou.
Aj Maria Petyt nadväzuje tým, aké slová volí, na biblickú Pieseň piesní, v ktorej hovorí nevesta o ženíchovi: „Môj milý zostúpil do svojej záhrady k záhonům balzamovým, aby v záhradách pásol a trhal ľalie“ (Pieseň 6,2). V tradícii milostnej mystiky sa nevestou rozumie ľudská duša a ženichom Kristus alebo Boh. Duša je miestom, kde môže Boh pobývať, tak ako sa ženich môže uchýliť do záhrady, ktorá je potešením pre všetky jeho zmysly. Človek, milujúci Boha, je pre Boha miestom potešenia, v ktorom sa Boh rád zdržuje: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si u něho príbytok“ (Ján 14,23). Pravá láska sa ustáli, ukotvuje sa, usadí sa a už nikdy milovaného partnera neopúšťa. Vedomie nerozlučnosti umožňuje úplne sa darovať: „Ja som svojho milého a môj milý je môj, on pase v ľaliách“ (Pieseň 6,3). Obaja sa darujú v úplnej odovzdanosti a prijímajú sa navzájom v úplnej otvorenosti. Obaja sa jeden z druhého tešia a navzájom si stačia.
V mystickom zjednotení medzi Bohom a človekom nejde o to, že by sa Boh s človekom zmiešal, ale prijíma-li človek Boha vo svojom srdci, znamená to: jasné poznanie a nesmiešená láska, tj. kontemplace a láska sú potom jednou božsko-ludskou skutočnosťou, ktorá zapĺňa celý obzor.
Z nemčiny preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.
