Karmelitánska spiritualita ako cesta k hlbšiemu prežívaniu liturgie (1. časť)
Paul Menting
Úvod
Eucharistia je sviatosťou jednoty Boha a človeka. Túto jednotu nemožno chápať staticky ako nejaké nemenné spojenie, nezávislé na aktuálnom vzťahu medzi Bohom a človekom, ale musíme ju skrze slávenie liturgických obradov a v hĺbke skúsenosti, ktorá sa nám tým otvára, vždy znovu hľadať a nachádzať ako communio prehlbujúce a ďalej sa prehlbujúce.1 Karmelitáni sa vyznačujú dlhou tradíciou hľadania toho, ako vstúpiť do skúsenosti jednoty s Bohom, ako túto jednotu opatrovať a chrániť, ako ju robiť plodnou pre celý svoj život. Rádi pritom siahajú po texte biblickej piesne piesní, ktorá lepšie než akákoľvek iná kniha Biblie vyjadruje a opisuje to, čo sa v jednote lásky (človeka) s Bohom odohráva. A nakolko sa tým môže prehlbovať aj liturgické prežívanie eucharistie, to má byť predmetom tohto článku.
Karmelitánsky rád vznikol na konci 12. storočia v pohorí Karmel. Zanietení kresťania, ktorí prišli spolu s krížovými výpravami, zostali vo Svätej zemi a začali tam žiť rehoľný život. V pohorí Karmel, ktoré vtedy bolo osamelou a pustou končinou, našli vynikajúce miesto pre Bohu zasvätený pustovnícky život. V polovici 13. storočia sa však ono miesto stalo kvôli nájazdom moslimov príliš nebezpečným, a tak sa bratia, ktorí medzitým dostali vlastnú rehoľu, presťahovali späť do Európy. Pozmenili svoj spôsob života a stali sa rádom žobrákov, podobne ako jím sú dominikáni, františkáni alebo augustiniáni-eremité.
Napriek tomu však vplyv ideálov ako otcov púšte, tak žobravých rádov nevystihuje ešte spiritualitu karmelitánov dostatočne. Spolu napr. s cisterciákmi a bekynkami majú totiž karmelitáni svoje miesto ešte aj v prúde tradície tzv. milostnej mystiky.2 Táto tradícia tvorila pôdu pre vznik eucharistickej zbožnosti, ktorá na svojom vrchole priviedla k tomu, že v r. 1264 bola zavedená nová liturgická slávnosť, totiž sviatok Božieho Tela (na druhý štvrtok po Letniciach).
V tradícii milostnej mystiky hrala biblická Pieseň piesní vždy veľkú úlohu. Nebolo samozrejmé, že táto kniha získala také postavenie. Uvažme, že v 1. storočí po Kristovi sa v židovských kruhoch objavili pochybnosti a spory o tom, či patrí do Písma. Tieto pochybnosti v záverečnej fáze kodifikácie tenachu (nášho Starého zákona) boli – s odvolaním na tradíciu – zamietnuté. Časť náboženských autorít vtedy Pieseň piesní podozrievala, že popisuje „len“ lásku medzi mužom a ženou. Židovskí a kresťanskí mystici naproti tomu vždy vedeli, že táto kniha nie je len výrazom ľudskej lásky, ale že ozrejmuje lásku medzi Bohom a človekom. Milostná pieseň o láske medzi mužom a ženou ospevuje tiež lásku medzi Bohom a do Boha zamilovaným človekom. Ženy a muži, ktorí predstavujú onú tradíciu milostnej mystiky, na toto presvedčenie nadviazali a urobili Pieseň piesní vodítkom pre svoje premýšľanie a kázanie o láske k Bohu. Ich život úplne zneli Piesňou piesní a tento hlas lásky medzi Bohom a človekom bol potom tiež nosným tónom ich liturgie.
V tomto článku chcel najprv ukázať, ako karmelitky a karmelitáni Písni piesní rozumeli. Bola pre nich takmer učebnicou pre pochopenie a zakúšanie lásky medzi Bohom a človekom. Mnoho sestier a bratov blahoslavenej Panny z hory Karmel sa Písňou piesní nechalo inšpirovať k ich vlastným výpovediam o láske. Musím sa tu obmedziť na výber len niekoľkých textov z veľkého pokladu karmelitánskej literatúry o Písni piesní. Tieto by som chcel krátko vysvetliť. Potom by som rád vyložil, že karmelští mystici slavili v liturgii práve tento božský vzťah lásky, ktorý našli predobrazom v biblickej Piesni piesní. Takisto pritom sa odvolám na texty z karmelitánskej tradície.
Rast jeden druhému v ústrety
Láska dáva ľuďom ústretovosť. Stanú-li sa dvaja ľudia partnermi v láske, rastú obaja k jednote. Biblia to formuluje takto: „Preto opustí muž svojho otca i matku a prichne k svojej žene a stanú sa jedným telom“ (Gen 2,24 – ekum. preklad). Tu sa – v tomto prípade muži – vysvetľuje, že ako partner v láske sa musí vzdať svojho zabiehaného života v doterajšej rodine, aby celkom prihol k svojej žene. V dobe Starého zákona znamenala rodina oveľa viac než dnes. Rodina bola dôležitá nielen z sociálneho hľadiska, ale bola tiež základňou vzdelania a hospodárskych možností. Opustiť rodinu znamenalo opustiť všetko, čo bolo človeku dôverné. Biblia chce povedať: aby človek začal život lásky a dospel k jednote (so svojím partnerom), musí všetko staré a blízke nechať za sebou a celkom sa zamerať na toho, s kým ho láska spája.
U lásky medzi Bohom a človekom tomu nie je inak. Apoštolovia tiež opustili všetko, aby nasledovali Ježiša a zostali v jeho láske. Keď boli povolaní, opustili svoje rodiny a svoje existenčné možnosti a nasledovali Krista. „Povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď nechali siete a nasledovali ho. A ako šiel odtiaľ ďalej, uvidel iných dvoch bratov – Zebedeova syna Jakuba a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedeom spravujú siete. A povolal ich. Oni hneď nechali loď i otca a nasledovali ho“ (Mt 4,19–22).
V porovnaní s pravou láskou bledne všetko ostatné, čo inak život ešte môže ponúknuť. Iba ten, kto to aj hlboko cíti, sa môže odovzdať príťažlivej sile Ježišovho pozvania k láske. Ale ani potom nie je jednoduché opustiť svoje bývanie. To, čo má človek svojho, mu dáva pocit istoty, vzdoruje to príťažlivej sile druhého. Až keď sa človek kvôli tomu, koho miluje, zriekne seba samého, môže požívať plody lásky. Preto Ježiš povedal: „Každý, kto opustil domy alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo matku alebo deti alebo polia kvôli mne, dostane stokrát viac a za podiel bude mať život večný“ (Mt 19,29).
Kto chce získať lásku, musí prekročiť prah vlastného ja a vydať sa k druhému. Pokiaľ ide o lásku k Bohu, Ježiš to formuluje ešte výstižnejšie: „Kto chce ísť za mnou, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma! Lebo kto by chcel svoj život zachrániť, stratí ho; kto však svoj život pre mňa stratí, nájde ho“ (Mt 16,24–25).
Tak nesmluvne zmeniť svoje životné zameranie sa nám nepodarí jedným rozhodnutím vôle. Skôr je k tomu nutný celoživotný proces, pri ktorom človek stále znovu a znovu vychádza zo svojej zabývanosti a vzdáva sa toho, čo už pozná a čoho dosiahol. A len ak každý tento krok spoluvytvára láska k Bohu, stane sa nakoniec z mnohých malých začiatkov a drobných vykročení jeden veľký pohyb lásky, prúd lásky, ktorý všetko strhuje so sebou.
Cvič sa v mých prikázaniach a radách. Zaháňaj nielen neočistené myšlienky a sebecké žiadosti, nespojiteľné s láskou ku mne, ale varuj sa tiež všetkého, čo by mohlo tvoju lásku ku mne (i len) oslabovať a dusiť. Dbaj na to, čo lásku ku mne posilňuje a čo pomáha milovať ma láskou dokonalejšou a bez prekážok. Až raz budeš so mnou takto vroucně spojený, až v tebe nebude vyvstávať žiadna jednotlivá túžba, ktorá tejto láske neodpovedá alebo jej prekáža, vtedy začínaš milovať dokonale celým srdcom a byť skrytý v Kerith, v láske.3
Kniha o založení prvních mnichů je jeden z najrannejších spisov karmelitánskej tradície. Sestavil ju medzi rokmi 1370 a 1390 pravdepodobne Filip Ribot. Jej záměrom je na jednej strane vysvetliť pôvod a dejiny vzniku karmelitánskeho rádu a na druhej strane uvádzať čitateľa, mladých karmelitánov, do duchovného života. Podľa autora pochádza karmelitánsky rád od proroka Eliáša, ktorý sa skryl u potoka Kerith (srov. 1 Kráľ 17 – 2 Kráľ 1). Eliášov príbeh sa výborne spája s ideálom duchovného života v Karmeli: byť pretransformovaný v božskú lásku. Autor knihy, ktorý písal latinsky, použil slovnú hračku so menom Kerith – spojil ich s latinským slovom „caritas“ (čítané „karitas“), čo znamená: láska. Keď Boh Eliášovi ukladá, aby sa skryl u potoka Kerith (1 Kráľ 17,3), vykládajú to Kniha o založení prvních mnichů v zmysle: vojsť do božskej lásky. Eliáš potom, čo sa mu Hospodin zjavil, nesetrvával v pasivite, naopak: odobral sa do púšte a došiel tam k potoku Kerith. Na tento príbeh nadväzuje kniha v presvedčení, že mladý mních musí urobiť veľmi veľa, aby vytvoril priestor pre lásku. Je potrebné usporiadať život podľa mnohých prikázaní a rád, vystíhať sa dychtivých myšlienok a náruživostí. Božie prikázania a rady sú ukazovateľmi cesty, s ktorých pomocou sa postupuje vpred; (naopak) myšlienky a dychtivosti, ktoré sa zameriavajú na niečo jednotlivé samé, odvádzajú z cesty a je potrebné sa ich vzdať. Týmto dvojím úsilím má ten, kto chce viesť duchovný život, všetko rozptyľujúce zanechať za sebou a sústrediť všetky svoje sily v jednom jediném snažení: nesebeckej, darujúcej sa láske. Človek má milovať s nerozdelenou pozornosťou, celým svojím srdcom a celou svojou dušou, aniž by si chcel niečo ponechať pre seba.
Taká jednota so sebou samým, so všetkými svojimi silami a túžbami je predpokladom pre to, aby bol človek schopný lásky a tým aj jednoty s druhým. Marie Magdaléna de Pazzi (1566–1607) popisuje, čo sa deje, keď je tento prvý krok urobený a človek sa celkom skryje v láske:
Kedy som prijala sväté prijímanie, videla som Ježiša úplne naplneného láskou. Zdalo sa, že ma chce škádliť, a sladko ku mne prehovoril. Viedli sme rozhovor plný lásky: Volal som ťa, a neodpovedala si mi (srov. Pís 5,6). A ja mu odvetila: Hľadala som ťa, a nenalezla som ťa. On povedal: Volal som ťa, moja holubica, a neodpovedala si mi. A ja mu odvetila: Hľadala som ťa, môj najmilejší. Túžila som po tebe, môj najmilejší. Milovala som ťa, moja láska. Hľadala som ťa, hľadala ťa, môj najmilší, a nenašla som ťa. A moja láska, Ježiš, ktorého nazývam vždy svojou láskou, povedal: Ó, moja nevesta, toľko som ťa volal, a neodpovedala si mi! A ja odvetila: Toľko som ťa hľadala, a ty si sa nenechal nájsť, moja láska! Ježiš, moja láska, povedal: Vieš, prečo si ma nenašla? Pretože si nehľadala správne. A ja odvetila: Vieš, moja láska, prečo som ti neodpovedala? Pretože si nevolal dosť silno, aby som ťa počula. Ježiš, moja láska, povedal: Hľadaj ma správne, moja nevesta, a nájdeš ma. A ja som povedala: Volaj ma hlasno a uslyším ťa. Moja láska, Ježiš, povedal: Ty, moja nevesta, ty ma musíš hľadať. A netrpezlivá láskou som povedala: Lásko, ty vieš dobre, že si povedal, kto viac má, musí viac dávať. Pretože ty máš viac než ja, musíš ty dávať. Vieš dobre, že si mocnejší, bohatší a silnejší než ja, a vieš tiež, že miluješ viac než ja. Povedal si, že si pravda: keď si to teda povedal, lásko, povedal si pravdu, a je-li to pravda, musíš ty, lásko, ty niečo robiť, pretože si mocnejší a silnejší než ja. Volaj ma dosť hlasno, aby som počula tvoj hlas. A teraz náhle on začal hovoriť: Poď, poď, moja holubica, krásko moja, poď.4 A zjednotil ma úplne so sebou. A takto zjednotení viedli sme spolu veľmi sladký rozhovor, ako priateľ s priateľom, avšak nevedela by som, ako by som z neho mohla sprostredkovať byť i to najmenšie. Ale keď som zistila, že som s ním tak spojená, hovorila som často: Ó, teraz som ťa našla, moja láska, ó, teraz som úplne uspokojená, pretože som s tebou spojená, lásko.5
Ako často sa stáva, že si ľudia spolu nerozumejú! Jeden niečo hovorí a druhý chce na to prikývnuť, ale slová nevyjadria ten zmysel a alebo nenájdu ten správny tón. Pretože Boh a človek sú jeden od druhého úplne odlišní a akosi hovoria iným jazykom, zdá sa komunikácia medzi nimi dokonca ešte ťažšia. Marie Magdaléna de Pazzi však veľmi pôsobivo zakúsila, že prostredníctvom obojstrannej vášnivej snahy je spojenie (medzi nimi) možné. Bezprostredne po tom, čo zložila svoje sľuby, bola po dobu štyridsiatich dní vždy po každodennom svätom prijímaní vtiahnutá do extatického rozhovoru s Bohom.
Vo vyššie citovanom texte hovorí Kristus škádliaco, že ju volal, ale nedostal odpoveď. Maria Magdaléna uvádza, že Krista hľadala, ale nemohla ho nájsť. On volal, ona hľadala – avšak nesetkali sa. Až po tom, čo Maria Magdaléna prijala sviatosť, ocitli sa obaja jeden druhému v ústrety. Tak medzi nimi mohol vzniknúť láskyplný rozhovor. Vymieňovali si nežné výčitky s cieľom pohnúť toho druhého k tomu, aby do vzťahu lásky vstúpil hlbšie. Boh má volať hlasnejšie a Maria Magdaléna má hľadať lepšie. Boh chce, aby Maria Magdaléna dala všetko a bez zbytku sa nasadila pre hľadanie jeho samotného; a Maria Magdaléna chce, aby Kristus dal všetko, keď ju volá. Kristus svojím škádlením provokuje Mariu Magdalénu k tomu, aby svoje výčitky na jeho adresu ešte viac vyhrotila: pretože on je mocnejší než ona, musí sa on postarať o to, aby dosiahli jeden voči druhému naprostú ústretovosť. Ona uznáva, že on je väčší než ona, a vzdáva sa svojho vlastného nasadenia, aby všetko prijala od neho. Celkom sa mu otvára a zveruje jemu, aby spôsobil jednotu lásky (medzi nimi), tj. dôveruje Kristovi, že môže (naozaj) ju milovať, že jej môže darovať svoju lásku a tým jej aj môže umožniť, aby ho ona z vlastnej strany milovala práve tak. Týmto pokorným postojom Marie Magdalény je Kristus pohnutý k tomu, aby ju zreteľne – celkom a výlučne – volal k sebe a spojil ju so sebou. V tomto zjednotení lásky vedú obaja vzájomný rozhovor, ktorý je tak intímny, že nič z neho nemôže byť sprostredkované niekomu tretímu.
Z nemčiny preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.
