Fr. Desiderio García Martínez, O.Carm.
3.3 – Sprievod
V Salamance, v jednej z komunít Archa, som mal príležitosť bližšie sa zoznámiť s Jeanom Vanierom, zakladateľom týchto komunít, ktoré spoločne tvoria zdraví ľudia s osobami s mentálnym postihnutím. Na nahrávke, ktorú sme vtedy pořídili a následne prepísali, hovoril o umení sprevádzať. Jeho slová ma veľmi zaujali.
„Pre každého z nás... je životne dôležité, aby mal svoj vlastný skrytý priestor. Každý človek obvykle pozná svoje hranice a vie, kam až siahajú. Voči tomuto mystickému priestoru druhého, pretože je preň nevyhnutný, musíme zaujmúť hlboký rešpekt. Nesmíme sa vo svojej ukvapenosti snažiť stůj čo stůj ho narušiť. Do komunít čas od času zavítajú skvelí ľudia, ktorí sa ihneď pustia do sprevádzania druhých tak, že vezmú niekoho za ruku a snažia sa ho niekam doviesť... Niekedy to naozaj človeka dojme, ale v skutočnosti je to obrovská drzost voči druhému!!! Keďže sa tým absolútne nerespektuje jeho mystický priestor. Je fakt, že nám často prichádzajú do cesty ľudia túžiaci po láske a veľmi citliví na gesta. Takým je treba pomôcť, aby svoj vlastný priestor našli, ale nie tým, že sa ich začneme fyzicky dotýkať a hladkať. To je mnohdy ten najlepší spôsob, ako ich [iba] rozrušíme! Milovať neznamená vodit druhého za ručičku, aby nesešiel z cesty, alebo ho hladkať. Sprevádzanie znamená oveľa viac... sprevádzaním pomáhame ľuďom k slobode, aby sa stali sami sebou, objavili svoju skrytú krásu a uvedomili si, že [oni sami] sú studnicou života. Nezabúdajte: niekedy človek, zatiaľ čo dáva, môže zabíjať. Domnieva sa, že miluje, v skutočnosti však vytvára stav závislosti, ktorý dotyčného dovedie k naprostej frustrácii...“
Sprevádzať znamená prebúdzať v druhom určité výzvy. Sprevádzanie je umením kráčať s druhým pospolu a súčasne rešpektovať jeho mystický priestor. Milovať toho, koho sprevádzame, aby bol slobodný a mohol v slobode milovať Boha a druhých, viac než len toho druhého (formátora samého). Formátor si nikoho nepřivlastňuje. Ten, kto sprevádza, sám seba „stavia na okraj“, čím druhému stále pripomína: „Tvojím stredom nie som ja, ale Boh!“ (Ale uvedomme si, že nesmieme byť na druhú stranu príliš podozrievaví voči každému medziľudskému vzťahu, ako by predstavoval bohvijaké nebezpečenstvo. Nedať dramatá tam, kde nie sú. Uvažujme logicky a počítajme s dynamikou evanjelia, teda majme na mysli, že v srdci človeka existuje priestor, ktorý môže naplniť iba Boh.) Koľko bídy – čo do citu – nachádzame niekedy u formátorov a vo formačných domoch! Veď predsa formátor má byť starším bratom, a to ako na rovine životných skúseností, tak na rovine učeníkstva [voči Kristu], ktorý sprevádza svojho mladšieho brata a zdieľa s ním kus cesty a kus života. Ono „ja“, ktorému sa tu venuje pozornosť, je vzťahové ja. Sprevádzanie sa deje ako v perikopě o učeníkach putujúcich do Emauz, ktorá predstavuje ikonu každého sprevádzania vo viere (Lk 24). Predovšetkým však je sprevádzanie [dielom] v štýle Ducha svätého, tohto milého hosťa duše, ide o spoločenstvo s Bohom.
Takto zprostredkovávať sprevádzanie vyžaduje, aby formátor mal „trochu praktickej skúsenosti na ceste kontemplacie, v modlitbe, v bratstvom a v apoštolskej službe. Od formátora sa požaduje istá duševná a duchovná zrelosť; musí byť pomerne slobodný od vnútorných konfliktov...“ (RIVC 57). Otcovia púšte radia tým, ktorí túžia druhých viesť, aby sa pritom príliš neunáhlovali: „Nevyučuj predčasne, inak budeš celý život tým, kto nerozumie!“ (Apo 1082.) Naša RIVC, keď v čl. 57 hovorí o poslání formátora sprevádzať, podčiarkuje: „formátorom by nemal byť brat, ktorý práve dokončil svoju vlastnú počiatočnú formáciu.“ Ukvapenost neprospeje v žiadnom zamestnaní. A tak tým oprávnenejšie možno povedať, že ani spěch čo do poverenia službou vo formácii nie je dobrý. Svätá Terezie od Ježiša opakovane napomína tých, ktorí unáhlene túžia deliť sa o ovocie kontemplacie a ktorí pritom nemajú žiadnu skúsenosť. Píše: „Aby sme vykonali niečo dobré, k tomu je potrebné osvedčené cnosti“ (Ž 13,8). Vždy je potrebný čas na dozretie. Terezie opisuje takéto pokušenie ešte takto: „(Duša) v zápale horlivosti rozdáva na všetky strany a plnými hrstami svoje plody (...) a nedbá na to, že (...) jej cnosti nie sú dosť pevné“ (Ž 19,14; 17,2). A na inom mieste píše: „(Neboť aj keď je duša už v tomto štádiu [svojej duchovnej cesty],) nech si nedôveruje natolik, že by vytiahla do boja, veď bude mať dosť čo robiť s tým, aby sa ubránila!“ (Ž 19,13.) Ide o vážne varovanie tým, ktorí majú sklon sa pri duchovnom sprevádzaní zbrklo a neuvážene deliť o ovocie kontemplacie. Svätá Terezie dodáva, že ten, kto prirýchlo rozdeľuje ovocie kontemplacie a nepočká, až bude zrelé, vyvolá v tých, ktorých sýti, skutočný duchovný hnačku! Nikto, kto sám nezažil duchovné sprevádzanie a starostlivosť, nemôže sprevádzať druhých a starať sa o nich. Významný učiteľ otcov púšte, svätý Evagrius, hovorí: „Koho uštipla zmija, zakúsi omnoho menej bolesti, keď to povie tomu, kto už zmijím uštipnutím tiež prežil.“ RIVC v čl. 58b zhrňuje už povedané. „Formátor sám je brat na ceste k ideálu, ktorého nie je nikdy úplne dosiahnuté. Zná zo skúsenosti radosti a nesnáze cesty, na ktorú ho Boh povolal a na ktorú teraz volá iných. To ho uschopňuje, aby rozumel kandidátom, ktorí sú mu zverené, aby zdieľal ich radosti i trápenia a sprevádzal ich múdro ako ten, kto túto cestu dobre pozná.“
Úlohou sprevádzania je poskytnúť kvalitnú „stravu“ (srov. RIVC 58c), a nie otráviť (niečím, čo je jedovaté). To by sme v zdání, že niekoho krmíme, vlastne dotyčnému ponúkali ako Snehulienke otrávené jablko. Načo tieto pripomienky svätej Terezie? Svätica poznamenáva, že mala vždy v obľube ľudí vzdelaných (srov. Život 5,3). Dlhú dobu žiadneho takého spovedníka nemohla nájsť, naopak trpela tým, že narážala len na „ustrašené polovzdelancov,“ o ktorých podotýka: „tí ma vždy prídu draho“ (5H 1,8). Jindy si zas následne na nedôveru zo strany duchovného vodcu a spovedníka, ktorému bolo pri určitej príležitosti jeho predstaveným doporučené: „aby ma nevedol tak zúženou cestou, ale nechal pôsobiť Pánova Ducha“ (Ž 33,8).
Ktoré kvality podľa svätej Terezie definujú formátora v úlohe sprevádzajúceho? Má byť vzdelaný, človek duchovný čiže s určitou skúsenosťou (na duchovnej ceste) a má byť rozvážny (srov. Ž 13,6), aby tak v osobe, ktorú sprevádza, posiloval túžbu po zodpovednosti a súčasne rešpektoval štádiá i tempo jej rastu (srov. RIVC 57b). „I ja som sa stretla s dušami, ktoré boli ako spútané a zúfale nezkušeností toho, kto ich viedol, a bolo mi z toho nanic“ (Ž 13,14). Jinde o týchto sprevádzaných píše: „Neboť sa sotva vydali na pochod a už sa po nich chce, aby lietali... Mnohé duše upadajú do omylu, keď chcú lietať skôr, než im Pán dá krídla“ (Ž 31,17–18). Tomu potom, kto sprevádza a kladí pritom príliš veľké nároky, Terezie radí: nie je vhodné „k dokonalosti viesť silou paží“ (v duchu voluntarizmu), ale je potrebné počínať si s nadhľadom a: „postupovať pomaly, než vec vezme do rúk Pán...“ (Kniha o zakladaniach 18,10.) Zvláštny dôraz kladie na absolútnu pozornosť voči dotyčnej osobe. Píše: „Musíme sa prispôsobit tomu, čo vidíme v dušiach,“1 a naliehavo vyžaduje, aby si sprevádzajúci počínal s hlbokým rešpektom, s ľudskosťou a určitou pružnosťou a aby duše jemu zverejné nesvíral, veď je už riadi niekto väčší ako on. „Preto nech sa pekne vystíha toho, že by obmedzoval vzlety duší,2 veď dosiahnu-li jednou tejto výšky, vedie ich väčší učiteľ, takže nie sú bez vodcu“ (Ž 34,11). Dobre známa je ona príhoda, ako Jeroným Gracián hubuje svätú Tereziu od Ježiša a dáva najavo svoje znepokojenie nad tým, čo povedia o tom, že Tereziu duchovne sprevádza. Svätá Terezie mu na to bez zábran a veľmi realisticky odpovedá: „Neviete, že akákoľvek duša, i keby bola sebedokonalejšia, musí mať nejaký odtokový kanál? Dopřejte mi ponechať si tento, pretože aj keby ste namietali sebeviac, nezamýšľam meniť spôsob, akým ho využívam.“3
Sprevádzanie je skutočnosť, ktorú nemožno naprogramovať. K úsiliu o duchovné sprevádzanie patrí celá rada dispozícií (srov. RIVC 58b): vnútorný kľud (vyrovnanosť), ochota, trpezlivosť, hlboký rešpekt voči svedomiu kandidáta, znalosť psychológie a pedagogiky, citlivosť voči kultúre či subkultúre formovaného atď. Dôvera voči formátorovi sa rodí z dôvery formovaného voči Bohu. Poslušnosť (voči formátorovi) sa rodí z jeho poslušnosti voči Bohu, a to z jedného prostého dôvodu. Iba Boh je hoden viery, nie my obyčajní smrteľníci, a iba Bohu patrí [ako oprávnenej autorite, ktorej je potrebné sa podriadiť] niečo tak posvätné, ako je ľudská vôľa. Formátor [sám o sebe] nie je hoden toho, aby voči nemu boli druhí poslušní! Napriek tomu (pohybujeme sa stále v oblasti zprostredkovávania) ten, kto sa nechce podriadiť a na nikom nechce závisieť, kto vo strachu zo straty vlastnej slobody nie je schopný sa nikomu otvoriť, ten mnohdy končí – a sám si to ani neuvedomuje – ako otrok nespočtu vecí a ľudí. A predovšetkým ako otrok vlastného strachu. „Kto dôveruje všetkému, preukazuje, že má málo (schopnosti) rozlišovania, avšak ten, kto nedôveruje nikomu, má (tejto schopnosti) ešte menej.“ Tým chcem naznačiť, že sa podriem druhému, zprostredkovateľovi, aby som sa stal poslušným voči Bohu. RIVC nám v čl. 58b pripomína, že sprevádzajúci – formátor kandidátovi v jeho osobnom raste pomáha predovšetkým „osobným rozhovorom, ktorý má byť vedený pravidelne a v určitých intervaloch, pretože je to nevyhnutná a účinná, overená prax.“
Ak je výchova záležitosťou Otca a utvárenie môžeme zahrnúť do poľa pôsobnosti Syna, doprovádzanie nás odkazuje smerom k Duchu svätému. Z pohľadu sprevádzajúceho „vedenie nie je v skutočnosti nič viac než vedenie k tomu, aby sme počuli a poslúchali svojho skutočného Vôdcu – Ducha svätého, ukrytého v hlbinách našej duše. Nesmíme nikdy zabudnúť na to, že v skutočnosti nie sme vedení a poučovaní ľuďmi, a ak potrebujeme ľudské „vedenie“, potom je to len preto, že bez ľudskej pomoci nie sme schopní nadviazať spojenie s Duchom svätým, od ktorého „máte zasvätenie ... a poznáte všetko“ (srov. 1 Jan 2,20; český ekumenický preklad).“4 Účelom sprevádzania je vzbudiť v druhom túžbu odovzdať svoj život.
Zo španielčiny preložila Jaroslava Kučerová
