Fr. Desiderio García Martínez, O.Carm.
3.2. – Tvorba
Brazílčania nazývajú rieku Amazonku týmto menom od sútoku riek Río Negro a Solimoes. (Svätá Terézia od Ježiša by na mojom mieste teraz iste podotkla, ako v 5H 2,2: „ktoré som nikdy nevidela, ale o nich som počula, a tak ak niečo skreslím, nebude to moja vina“.)1 Rieka Río Negro, ako už jeho názov (Čierna rieka) naznačuje, je vplyvom série prírodných javov tmavo zafarbená. Naopak rieka Solimoes má červenohnedú až okrovú farbu. Na úseku šiestich kilometrov, kde sa vody týchto prítokov spájajú v Amazonku, môžeme byť svedkami úžasnej podívané. V jednom a tom istom koryte sa súbežne vedľa seba valia, aniž sa zliali, dva prúdy vody a tvoria tak akúsi dvojfarebnú diaľnicu. Čierne prúdy vody sa žinú na ľavej strane a okrové na pravej. Blízko mesta Manaus nastáva čaro zlučovania. Víry a malé prelivy (podobne ako v mixéri) namiešajú novú, čokoládovo hnedú rieku Amazonku. V čom spočíva veľké drama formácie? Žiť s Bohom „súbežne“, aj keď nenastáva onen zázrak skutočného stretnutia s Ním. Ale v určitom okamihu musí prísť krížovatka našich a jeho ciest, dôjde k stretnutiu s Kristom. Kontemplácia, ku ktorej máme dospieť, neznamená Pána na diaľku „pozorovať“ či „zvedavo okukovať“. Tvarovať kandidáta ku kontemplácii znamená tvarovať ho k spojeniu, k zmiešaniu sa s Kristom. Dokument RIVC tento moment nazýva pretransformáciou [do podoby] Krista.2
Na rozdiel od pouhého cvičenia sa v poznávaní seba samého, ktoré kandidáta učí odkrývať celú škálu vlastných „potrieb“, tvarovať (formar) znamená vyprovokovať, vybídnuť k novému spôsobu života, ktorý by zasvätenú osobu uviedol do novej identity. Táto osoba je [predsa] povolaná byť svojim „ideálnym ja“ a držať sa pritom karmelitánskeho charizmu. Náčrt tvoriaceho umeleckého diela, totiž ideál tejto osoby, leží mimo nej samej, je však reálny a má vždy silu nás priťahovať: je ním Ježiš Kristus. Ľudská bytosť je bytosťou transcendentnou par excellence. Nežije pre uspokojovanie svojich vlastných potrieb a ukájanie pudov, ani preto, aby sa sebarealizovala honbou za šťastím. Šťastie je výsledkom hľadania a jednoty s Bohom, nemôže byť cieľom samo o sebe. RIVC v čl. 6 píše:
„Úsilie žiť v hlbokom vzťahu s Kristom a pripodobňovať sa mu je teda pravým jadrom našej formácie.“
Formácia nie je otázkou informovanosti na rovine intelektu. Nedomnievajme sa, že stačí poznať svoje chyby, aby sme ich prekonali. Pri tvorení ide o to, aby sme sa naučili nahliadať na seba samého do hĺbky. A to je možné iba, „ak vieme, že na nás hľadí“ s láskou On.3 „Keď sa Boh díva, miluje a udeľuje milosti" (DPB 19,6). Boh, ako o tom bude svätý Ján od Kríža hovoriť neskôr, nás pri pohľade na nás samých nielen miluje (španielsky: ama), on nás veľmi silno miluje (adama). Slovo adamar, ako svätý Ján vzápätí vysvetľuje, znamená milovať veľmi: „je to viac, než len proste milovať; je to milovať dvojnásob“ (DPB 32, 5).4 Boh, pretože nás miluje ako Boh, nemiluje nás o nič menej než tak, ako miluje sám seba. Kandidát by mal teda tušiť, že neovplyvní to, aby ho Boh miloval viac, ani neovplyvní to, aby ho Boh miloval menej. Hlavne si musí byť vedomý, že nás Boh miloval v Kristovi plne už od počiatku, hoci sme boli „poskvrnení“ (hriechom). Avšak už vtedy na nás hľadelo a vtlačilo nám ako pečať svoju milosť.5 V Kristovi spočíva ona podoba – forma, ktorú je treba získať, vtlačiť si ju (srov. RIVC 1; 6; 51). Veľkou prekážkou býva, keď osoba, ktorá je tvarovaná, odmieta hľadieť na seba samú, a tým vstúpiť do premeny skrze Lásku, pretože starý človek v nej – podobne ako Adam v raji po hriechu – sa cíti byť zahanbený bezpodmienečnou láskou Božou.6
Kdekto človek nabaluje k „tunám“ lásky, ktoré sú v našom živote to hlavné, tony negácií. Negácia však nikomu nedá identitu. Z odmietavých postojov sa nedá žiť, podobne ako nikto nemôže žiť, keď sa zrieka svojich „potrieb“. Zrieknutie sa má byť čo do podstaty rozhodnutím sa pre [niekoho či niečo]. Metodicky je v pedagogike humanistickej, kresťanskej nutné zdôrazňovať kladné rozhodnutie (voľbu), nie rozmer negatívny. A to nielen po teoretickej stránke, ale aj v praxi. Môžem byť vychovávaný (viz 3. 1.) k objavovaniu svojich potrieb iba pod podmienkou, že som tvarovaný (ako je o tom reč v tomto odstavci) k tomu, aby som odkrýval podobu Kristovu, bohatstvo a hodnoty, ktoré sú v ňom (srov. RIVC 15;16). Nemôžem už odmietať lásku, pretože je teraz motivom môjho života. Budem-li v sebe kvôli svojej umíněnosti častejšie než kladný postoj živiť negáciu, príde moment, kedy sa od toho odmítavého postoja oslobodím, ale zaplatím za to aj s vysokými úrokmi. Naša duchovná tradícia dobre chápala toto presné poradie: na prvom mieste je slobodná voľba (mystika), až na druhom potom zrieknutie sa (asketika). Svätá Terézia uvádza:
„Teraz spějme k oproštenosti, ktorú by sme mali mať, lebo v tom spočíva všetko, kráčať spolu s dokonalosťou,… v tom, že duša veľkoryso prilne k dobrému Ježišovi, nášmu Pánu, lebo, nájde-li v ňom všetko, zabudne na všetko“ (CV 9, 5).
Aby sme zo seba mnohé veci setrčili a zbavili sa pút otroctva, stačí, keď sa „s pevným rozhodnutím“ (vytrvalo, nezištne a raz navždy) vrhneme do Kristovej náruče. Zrieknuť sa ostatných vecí môžeme len vtedy, keď objavíme, že Kristus je poklad. Uvediem príklad: ak je muž zamilovaný do svojej manželky, zabudne na všetky ostatné. Ak do nej zamilovaný nie je, je oveľa jednoduchšie, že začne klopať na iné dvere. Svätý Ján od Kríža zachytáva tento istý zmysel v Duchovnej piesni slovami:
„Veď nebudem-li na prostranstve dnes už viděna ani shledána, povedzte, že som sa stratila, že vo svojej zamilovanosti som bola stratená a získaná“ (DPB 29).
Týmto „prostranstvom“ bola myslená obecná pastvina alebo tiež pole, ktoré ležalo ladem, pozemok patriaci dedine, na ktorý sa pastieri so svojimi stádom schádzali. Toto prostranstvo sa využívalo mimo iné aj na obchodovanie, kde sa jednoducho ľudia zásobovali potravinami a smenili svoje tovary. Svätý Ján od Kríža kladie rečnícku otázku: „Zdá sa ti, že som sa stratila, pretože už nie som viděna so svojím stádom tam, kam som predtým chodieval nakupovať a predávať (inými slovami: uspokojovať svoje potreby)?“ Odpovedá: „Nie!“ A ďalej dodáva: „Zamiloval som sa totiž. Nalezl som Niekoho, kto moje potreby plne nasýti. Už nemusím pre živobytie tam, kam som chodieval predtým.“ (Srov. Ján 4; Samaritánka.)
Ak je Otcovi vlastné vychovávať, potom Synovi prislúcha tvarovať. City Syna sú pre zasvätený život príkladným modelom. Ak cieľom formácie je Kristus a jeho city, iba on môže byť hrnčiarom (srov. Jer 18,4). Už sme hovorili o tom, že Kristus je formátorom par excellence. Evanjeliové rady nás pripútavajú ku Kristovi a sú hodnotami, ktoré nás pripodobňujú Jemu (srov. RIVC 7; 9; 19c; 25).
„Karmel chápe život podľa evanjeliových rád ako najprístupnejší spôsob, ako kráčať k plnému pretransformovaniu v Krista“ (RIVC 25).
Pri formácii k zasvätenému životu sme ako karmelitáni povolaní k tomu, aby sme svoj kontemplatívny postoj žili tak, ako učí o rehoľníkoch Druhý vatikánsky koncil:
„Tento stav presnejšie (latinsky pressius) následuje (…) ten spôsob života, ktorý prijal Boží Syn, keď prišiel na svet“ (LG 44).
Latinský komparatív pressius býva do národných jazykov prekladaný výrazom „tesnejšie“, čím jeho význam na svojej pôvodnej intenzite tratí. Pressius je odvodené od slovesa premō, premere, čo znamená „mačkať“ alebo tiež „tlačiť“. Preženu-li túto predstavu, môžem s trochou nadsázky tvrdiť, že náš rehoľný stav nás „tlačí“ či „tlačí“ do životného štýlu Ježiša Krista.7
„Formácia musí bratom pomáhať v dosiahnutí slobody, ktorá im dovolí prekročiť seba samého a svoje záujmy, svoje sebecké ja a osobné potreby. (…) Aktivovanie a prejavovanie tejto dynamiky osobného oslobodenia vo všetkých rovinách je evanjeliovým radám poslušnosti, chudoby a čistoty vlastné“ (RIVC 16).
Život podľa evanjeliových rád je výrazom životného rozhodnutia a slobody, ktorá ma odvracia od potreby „prežiť“ a smeruje k nádeji, akú dáva chudoba; od potreby mať všetko pod kontrolou a byť nezávislý ma vedie k viere, akú dáva poslušnosť; od „nutkavých“ potrieb vedie k láske, ktorá je vlastná čistote.
„Skôr než zrieknutím je teda prax evanjeliových rád prostriedkom, pomocou ktorého rastieme v láske, a tak dosahujeme plného života v Bohu“ (RIVC 25).
Svoje zasvätenie sa Kristovi si kandidát vtiskuje (ako pečať) do svojho vnútra postupne stále hlbšie. Nikoliv však ako prostriedok k dosiahnutiu vlastnej mravnej dokonalosti, nýbrž ako dar určený ostatným, čím pretransformováva život v odovzdávaní sa. Výchova (educar) nás povznesla od úprimnosti k pravde; tvarovanie (formar) nás vedie od pravdy k slobode; a sprevádzanie, ako uvidíme ďalej, nás zameriava od slobody k darovania sa (vydanie, obetovanie seba samého).
Z španielčiny preložila Jaroslava Kučerová
