V zásade je správne len toto: zasvätiť svoj život Bohu, ako On to chce, a nie tak, ako by sme chceli. Vnuká nám túžbu po samote a mlčaní – a práve táto samota a mlčanie sú nám odopierané. Je to snáď krutá hra s nami? Alebo nie sú snáď vonkajšie okolnosti nášho života také, ako On by chcel?
Nie, nie! Aj keď nie je naplnená naša túžba tak, ako by sme si v plnosti priali, nie je zbytočná. Chráni naše pôsobenie pred činnosťou pre činnosť. Dáva nášmu pôsobeniu správny smer a vnútorné oprávnenie. Bráni, aby sa naše dielo stalo len mechanickým plnením povinností, činí z ňho dôležitý prostriedok, ako sa odovzdať Kristu, aby v nás a naším prostredníctvom konal tak, ako sa Jemu páči, a nie, ako sa páči nám. Beda činným ľuďom, ktorí pri všetkom, čo život so sebou prináša, nemajú v sebe tento krásny nepokoj, ktorý vyvoláva na dne duše túžbu po mlčaní a samote.
(P. Albert Peyriguere /1883–1959/, list rehoľnej sestre, 8. júna 1939)
