„… Ako milujúca matka“

Duchovné vedenie podľa Jána od Kríža

Reinhard Körner, OCD

V kostolíku v južnonemeckej dedine Urschalling, zvonka nepatrném, je obraz Trojice nezvyčajného druhu. Ako ľudské postavy sú zde zobrazení nielen Otec a Syn, ale aj Duch Svätý, ktorého – aspoň v západnom umení – zvyčajne znázorňuje biblický symbol holubice. Tu však má podobu človeka. Pozorovateľ je prekvapený, keď sa bližšie pozrie na postavu medzi Otcem a Synom: dívá sa na neho ženský obličej a zreteľne ženská postava…

Nevieme nič o osobe stredovekého majstra, ale z nezvyčajného obrazu môžeme usúdiť, že zakúšal Boha – v tomto prípade Ducha svätého – ako Boha „žensky“ a „materinsky“ milujúceho. Ako on videli ľudia počas židovsko-kresťanských dejín viery stále znova v Bohu nielen „otcovské“, ale aj „materinské“ rysy – až k Albertovi Lucianimu, ktorý vo svojom prvom prejave ako novo zvolený pápež Ján Pavol I. volal 10. septembra 1978 k ľuďom zhromaždeným na námestí sv. Petra: „Sme adresátmi nekonečnej lásky Božej. Vieme, že nad nami bdí stále s otvorenými očami, aj keď sa nám zdá, že je noc. On je Otec, ale ešte viac je matkou…“ (A. Luciani, Otčenáš, Styria 1995, str. 11).

Aj vo spisoch sv. Jána od Kríža sa s námi stretáva Bôh v obraze „milujúcej matky“. Na začiatku jeho diela Temná noc čítame: „Keď sa človek s rozhodnosťou obrátí k životu s Bohom, Bôh sa o neho väčšinou duchovne stará ako milujúca matka o svoje novorodené dieťa: zahrieva ho na svojich prsiach, živí ho svojím sladkým mliekom, nosí ho na rukách a láska sa s ním. Avšak v tej miere, ako dorastá, odnímá mu nežnosti, potiera svoju doteraz sladkú hruď horkosťou a púšťa dieťa zo svojho náruče, aby sa učilo stáť na vlastných nohách, aby odkladalo dojčenské spôsoby a požadovalo hutnejšiu potravu. Neináč sa správa milosť Božia, táto milujúca matka, hneď ako sa človek znovu rodí k novému úsilí v živote s Bohom…“ (I 1, 2).

Rovnako ako pre maliara z Urschallingu alebo pre „tridsaťdňového pápeža“ je i pre Jána od Kríža za obrazom Boha ako „milujúcej matky“ hlboká skúsenosť viery a života. Bôh, ktorého poznal v Ježišovom evanjeliu a vo vnútornom prežívanom priateľstve s Kristom, sa mu stal väčším než všetko, čo môže vyjadriť porovnanie s ľudským, akokoľvek viac otcovským otcom. Ako hlboko by asi bol Ján dojatý, keby vedel, že aj Ježiš použil slovo ženského rodu, keď jazykom svojej galilejskej vlasti nazýval sv. Ducha, ducha svojho Otca, „ruach“…

Ale Ján od Kríža vie, že ani porovnanie s matkou, akokoľvek materskou, nemôže pojmúť Boha: „Bôh sa dáva človeku vo skúsenosti vnútorného zjednotenia s tak hlbokou láskou, že nie je žiadna mateřská láska, ktorá sa so svojím dieťaťom tak vroucně mazlí, žiadna súrodenecká láska, žiadne priateľstvo, ktoré by sa s ním dalo porovnať…“ (Duchovný spev 27, 1). Požiadavka niektorých hlasov v súčasnom feminizme, že by sme nemali o Bohu hovoriť ako o otcovi, ale že ho musíme naprieč nazývať matkou, je teda španielskemu karmelitánovi úplne vzdialená. Bôh je pre neho Otcom a Matkou súčasne – a je pre neho viac, než oba obrazy dokopy dokážu vyjadriť!

Len na dvoch miestach celého svojho písomného odkazu používa Ján od Kríža obraz Boha ako matky. Naproti tomu sa častejšie vracia k „deťom“, ktoré „milujúca matka“ živí a vychováva, ktoré sa však nechcú naozaj podriadiť jej starostlivosti (v. zhora) alebo do ich výchovy iní „fušujú neobratnou rukou“ (Plameň lásky živý 3, 54).

Sú teda tri „témata“, ktoré Ján od Kríža svojím porovnaním vyslovuje: (1.) obraz Boha, (2.) človek v Božom vedení a (3.) správne a nesprávne duchovné vedenie.

1. Bôh je mi „matkou“

Najprv citujme iný text, v ktorom Ján tiež hovorí o Bohu ako o milujúcej matke. V komentári k Duchovnému spevu píše: „A tak Bôh tu (vo skúsenosti milujúceho zjednotenia) človeka rozmaznáva a láska s ním nežnou starostlivosťou akčnou tak ako matka a živí ho nejinak než na svojich prsiach. V tom poznáva človek pravdu Izaiášových slov: ,Budete sať nosení v Božej náruči, hýčkaní na kolenách.‘ (66,12)“ (Duchovný spev 27, 1).

Bôh – láskyplne sa starajúca matka. Ako dochádza Ján od Kríža k tomuto obrazu? Otec Ján patrí k ľuďom, ktorí nezažili svojho otca. Bolo mu len niekoľko mesiacov, keď Gonzalo de Yepes zomrel. Hĺboko vrytý v pamäti mu však po celý život zostal obraz jeho matky, ktorá ho a jeho o 14 rokov staršieho brata Francisca vychovávala vo veľkej hospodárskej núdzi – a po smrti jej muža ešte navyše sama. Ako telesná matka, tak iste aj Anna, ktorá ako žena jeho brata patrila k rodine ešte mladého Jána a bola pre osem detí, z nichž sedem zomrelo už časne, rovnako „láskyplnou matkou“, stali sa neskoršiemu karmelitánovi a duchovnému správcovi osobne najkrajším obrazom Boha, ktorého poznal vo svojom vnútornom priateľstve s Ježišom.

Mnohým ľuďom, ktorí rovnako nemali žiadnu alebo mali skôr negatívnu skúsenosť otca, mohol a môže dodnes Ján od Kríža ukazovať týmto obrazom cestu k radosťou z Boha: To najkrajšie a najhlbšie, čo som zažil v medziludských vzťahoch, najlepší človek, ktorého som smel poznať – je jedno, či sa so mnou stretol ako otec, ako matka, ako brat, ako sestra alebo milovaný priateľ – je práve dosť dobré, aby bol obrazom Boha! A komu sa zdá ťažké povedať Bohu z celého srdca „Otče“, môže ho nazývať „matka“ alebo „sestra“ alebo „brat“ alebo – ako to robil Ján vo svojich spisoch – „milovaný“…

2. Som Božím „dieťaťom“

Ak Ján od Kríža porovnáva toho, kto sa „s rozhodnosťou obrátí k životu s Bohom“ (Temná noc, v. shora), s dieťaťom, o ktoré sa matka stará a vychováva ho, hovorí opäť zo skúsenosti. Čo popisuje obrazom, prežil už v ranom detstve, keď sa jeho brat Francisco odhodlane rozlúčil so svojím mladistvým túlaním a priklonil sa k uvädomenejšiemu životu s Bohom. Neskôr mohol Ján ako duchovný správca pozorovať u mnohých ľudí, ako Bôh vedie toho, kto sa k nemu obracia. A napokon stojí za týmto obrazom tiež skúsenosť jeho vlastného života. Vo Výstupe na horu Karmel ju zhrňuje takto: „Aby človeka priviedol bližšie a viedol ho od jedného extrému, totiž od svojho milosrdenstva, k druhému extrému, totiž k zjednoteniu so sebou, pridržuje sa Bôh prirodzeného poriadku, postupuje s ústretovosťou a spôsobom primeraným človeku…, vedie ho zdola k najvyšiemu, od vonkajšieho k vnútornejšímu… Tak ho sprevádza od stupňa k stupňu…“ (II 17, 3–5).

Bôh teda zaobchádza – povedané obrazne – s človekom ako matka s dieťaťom. Dáva mu najprv všetko, čo mu chutí a čo ho živí a posilňuje: dotýka sa ho pocitom svojej blízkosti a svojej lásky. Avšak ako matka sa vo svojej výchove snaží, aby sa jej dieťa osamostatnilo a dospelosti, a aby sa s ním raz stretla už nie ako s „dieťaťom“, ale ako so synom, ktorý dospel, a s dcérou, ktorá sa jej vyrovná ako žena a matka, tak aj Bôh „vychováva“ k samostatnosti, k dospelému priateľstvu – áno, k milujúcemu „zjednoteniu“ s ním, ktoré začína už v tomto živote a dokoná sa na večnosti. Odnímá „sladké“ dotýkanie, aby sa človek sám stal aktívnym a hľadal to, čo živí dušu; stavia ho na nohy vlastného svedomia, vlastného rozumu a vlastných talentov, aby sám šiel za túžbou, ktorá vedie do diaľky, do slobody – a k cíli, pre ktorý sa narodil.

Avšak, spočiatku je mrzuté, keď sa niekomu berie „sladké“; a musieť stáť na vlastných nohách je ťažšie a namáhavejšie než sa nechať nosiť v ochrannej náruči. Príslušná reakcia na to je v duchovnom živote pochopiteľná a preto častá: „Je politovaniahodné musieť vidieť toľko ľudí, ktorým Bôh udelil všetky dary a milosti, aby napredovali. Ako setrvávajú pri svojom detskom spôsobe styku s Bohom, pretože to inak nechcú alebo nevedia, alebo tu nie je nikto, kto by ich mohol vyviesť z detských topánok.“ Keby mali odvahu, mohli by ísť ďalej (Výstup na horu Karmel, Prolog 3). Ale aj to je iba príliš ľudská a pochopiteľná reakcia: keď matka chce dospievajúcemu dávať svoju milujúcu náklonnosť novým spôsobom, je odmietaný. I tu sa človek podobá „malému dieťaťu, k nemuž sa matka sklání, aby ho brala do náruče: dieťa sa však krikom bráni a kýva nohami, aby mohlo ísť po vlastných nohách; tak sa ale ani nenaučí samo chodiť, ani ho matka nenaučí chodiť…“ (Plameň lásky živý 3, 66).

Tieto porovnania hovoria samy za seba. Nemusia sa tu bližšie vykladať. Ako všetky obrazy a podobenstvá sú dosť konkrétne a zároveň vzdialené, aby sa v nich poznala vlastná cesta a našla pomoc, ako po nej ísť vedome…

3. Rozvaž, do rúk koho sa vydávaš…

Hneď v úvode k prvému zo svojich štyroch hlavných diel, k Výstupu na horu Karmel, hovorí Ján od Kríža o duchovnom vedení. O niekoľko riadkov predtým staví čitateľa pred oči obraz správania detí pri materskej výchove: „Sú ľudia, ktorí – miesto aby sa Bohu odovzdali a spolupracovali s ním – mu svojím nerozumným chovaním a svojím odporom poriadne bránia. Sú ako malé deti: keď ich matka chce vziať do náruče, kývajú nohami a kričia, pretože chcú za každú cenu behať sami, aj keď to ešte nevedia, a keď, tak len detskými krôčkami“ (Prolog 3). Čo potom nasleduje, je jedno z oných miest textu, v ktorých si otec Ján berie na mušku s priamo vášnivým hnevom duchovných správcov svojej doby: „Sú vodcovia duší a spovedníci, ktorým sa nedostáva svetla a skúsenosti na týchto cestách. Preto bránia a škodia takým ľuďom viac, než by im pomáhali napredovať. Podobajú sa staviteľom Babylónu, ktorí – pretože si vzájomne nerozumejú – priniesli nevhodný stavebný materiál, a tak nič neuskutočnili. (…) Nechápajú, že niekedy azda nie je nič primeranejšie, než je preniesť ich iba do procesu očisťovania, ktorý si Bôh predsevzal…“ (Prolog 4 nasl.).

Ján od Kríža neodmieta duchovné vedenie. Ale rozhodne ho relativizuje! Kto chce žiť duchovne, nemusí mať „duchovného sprievodcu“, musí sa skôr učiť odhaľovať Boha samého ako „duchovného sprievodcu“ za vnútornými a vonkajšími zážitkami svojho života a svěřovať sa jeho vedeniu. Istotne môže pomôcť a do istej miery môže byť dokonca nutné hľadať v určitých životných situáciách alebo niekedy aj po dlhšie obdobie radu a sprievod u duchovného správcu – nie však, aby sa postavili pod jeho vedenie, ale aby sa učili skrze neho a spolu s ním odhaľovať vedenie Božie na vlastnej životnej ceste!

Duchovný správca, ktorý má dar pomôcť tomu, kto hľadá radu, aby medzi mnohými hlasmi, ktoré k nemu rozprávajú zvonka a zvnútra, rozpoznal hlas Boží, taký je vo všetkých dobách vzácny. Je to dar, ktorý mu nie je bezpodmienečne daný s kňazským úradom! Pater Ján sa asi musel stretnúť s mnohými ľuďmi, ktorým ich spovedníci a duchovní správcovia skôr bránili než ukazovali cesty Božie; zažil asi často, ako to drahocenné, čo Bôh – „milujúca matka“ – vložil do duše a počal rozvíjať, svojím „vedením“ deformovali, keď si stále znova naříkali týmito a podobnými slovami: „Mnohí duchovní spôsobujú veľkú škodu. Nechápajú nič z vlastných Božích ciest. A tak pôsobia, že ľudia strácajú ony nežné dotyky Božie, ktorými je Duch svätý pripravuje pre seba, a miesto toho ich učia, aby liezli po zemi vlastným upraveným alebo niekde vyčítaným spôsobom, ako je – v najlepšom prípade – spôsob začiatočníkov. Viac nevedia, a daj Bože, aby vedeli aspoň to!“ (Plameň lásky živý 3,31).

Taká slová neztratila nič zo svojej aktuálnosti. Vtedy ako dnes platí: „Viesť duchovne ľudí, to vyžaduje vedomosti a súdnosť, to je základ; avšak chýba-li skúsenosť, čo je pravý a opravdový Duch, nepodarí sa skúmať človeka v tom, čo prijal od Boha, veď mu ani neporozumieme“ (tamtéž 3, 30). Nevyhnutné vedenie, študované dostatočne dôkladne na bohatom poklade skúsenosti duchovnej tradície cirkvi a na cenných poznatkoch humanitných vied, a zdravá schopnosť úsudku, ktorú človek môže získať len do tej miery, ako je sám oslobodený od predsudkov, patrí presne tak málo samozrejmosťou ku každému duchovnému správcovi, ako vlastná skúsenosť, ktorú Ján vyžaduje a ktorú človek získa len vtedy, keď sa sám dostatočne dlho zveroval „materinskému“ vedeniu Božiemu a robil sám chyby zmítajících sa detí a priznal si ich. A na druhej strane sú ľudia bez kňazského úradu v cirkev – ani tých ovšem nie je ako morského piesku – ktorí zodpovedajú úplne týmto kritériám.

Z lásky a úcty k dôstojnosti každé ľudskej duše a k svojmu mateřsko-otcovskému Bohu kladie preto Ján od Kríža svojim čitateľom naliehavo na srdce: „Kto chce ísť cestou zniternenia svojho života, musí si rozvážiť predovšetkým to, do rúk koho sa odovzdáva. Lebo aký majster, taký žiak, aký otec, taký syn!“ (Plameň lásky živý 3, 30).

(Körner, R.: „… Ako milujúca matka“
Duchovné vedenie podľa Jána od Kríža,
Karmel-Impulzy 5/1995)

Preložil dr. Vojtěch Pola