prof. Dr. Karl Adam
Začlenil som tento text najprv do tohtoročných duchovných cvičení, ktoré som viedol. Ešte raz spomeniem, v čom mi pripadá podnetný. Našiel som knihu prof. Adama v pozostalosti P. prevora Prokopa Valeny, ktorého sté výročie narodenia sme si tento rok pripomenuli. Teda čerpáme tu z prameňa, z ktorého čerpal i P. Prokop. Ale predovšetkým: nie je nikdy ľahké vidieť Ježiša v pohľade „panoramatickom“, všetky rozprávania evangélií zhustiť do súhrnu niekoľkých viet či odsekov a vyjadriť, aký vlastne Ježiš bol. Aký je. A prednáška profesora Adama nám svojou sviežosťou tiež pomáha, aby sme sami seba pristihli, ako obraz Ježiša zplošťujeme a ako ľahko tu platí: „podľa seba súdim teba“.
A keď som pri exercíciách nemohol upozorniť dôkladne na citované miesta Písma, zverejnením textu tu na stránkach časopisu sa každému otvára možnosť odkazy si vyhľadať a rozjímať znovu a zvolna... A tak som citácie Písma neprispôsoboval detailne slovenským prekladom, presný biblický text budete mať pritom hneď pred očami.
(P. Gorazd, O.Carm.)
Ježišovi ide pri jeho pôsobení o oslavu Otca, o splnenie Otcovej vôle, príchod Božieho kráľovstva. Toto je „jediné potrebné“, žiadny čisto pozemský cieľ nesleduje. „Kto nemá v nenávisti svojho otca, svoju matku, svoju ženu, svoje deti, svoje bratov a sestry, áno, svoj vlastný život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Mat 10,37 a Lk 14,26).
Keď je Ježiš takto zapálený pre slávu svojho Otca v nebi – nezdá sa vám, že pre hodnoty pozemské a pre život, ktorý z nich čerpá a s nimi súvisí, nemá dosť uznania alebo dokonca tým pohŕda? Alebo aspoň akoby mu pozemský svet s jeho kontrastami a napätiami bol niečím, čo je mu samo o sebe ľahostajné, čomu pripisuje iba jediný zmysel: akéhosi cvičište a bojisko bojovníkov za Božie kráľovstvo?
Aké sú Ježišove postoje k bežnému ľudskému životu? Patril medzi mystikov, ktorí na ceste strmého výstupu k Bohu odhodili všetku pozemskú radosť a cítili sa na zemi ako v cudzine a vo väzení? Keď si predstavíme život, ktorý ho obklopoval v tichých horských údoliach Galiley alebo v hlučných uličkách Jeruzalema so smiechom, plačom, bujarosťou, pýchou, dotieraním – utekal pred tým všetkým, alebo „to sa životom vedel“?
Žiadny rys v obraze Ježiša, ktorý podávajú, nevykresľujú evanjeliá tak jednoznačne a mocne, ako jeho vášnivý vzťah k nebeskému Otcovi, bezpodmienečnú vydanosť Ježišovej bytosti do Božej vôle. „Mojím pokrmom je konať vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jan 4,34).
Tento Otec však nie je pre Ježiša bezkrevným, svetu vzdialeným Bohom súčasnej helénistickej filozofie a ňou ovplyvnenej teológie neskorého judaizmu, Bohom trónici na opačnej strane nebeských oblakov v tichu osamelosti a iba prostredníctvom zástupov nebeských duchov vstupujúcim do kontaktu s ľuďmi, ale je to živý Boh starozákonného zjavenia. Ježišovo posolstvo tu nadväzuje na najčistejšiu prorockú tradíciu, ktorá hlásala Hospodina iba ako Boha prítomného a mocného. Pre Ježiša je Otec stále činný (srov. Jan 5,19), stále konať (Jan 9,4). To Otec posiela slnko svietiť a dáva dážď (Mat 5,45). On odieva polné kvietky (Mat 6,30), dáva pokrm krkavcom (Lk 12,24). Bez jeho dopustenia žiadny vrabec nespadne na zem (Mat 10,29) a on má spočítané aj vlasy na našej hlave (Mat 10,30). Vlastnosti každého človeka a to, čo dokáže, to všetko sú „hrivny“, patrí to Otcovi a on bude to, čo je jeho, žiadať späť (Mat 25,15). Chlieb, ktorý denne jeme, je Otcom darom. Celé bytie človeka, všetko, čím je a čo robí, patrí Bohu ako ovce svojmu pastierovi a Pánovi (Lk 15,6). A preto aj osud človeka a osud celého sveta sú vedené rukou Božou. Boh určuje priebeh svetových dejín, ich otrasmi a vojnami (Mk 13,32) až do posledného dňa. Všetky vedúce osobnosti, proroci (Mat 23,29.37) a Ján Krstiteľ (Mat 11,10 a Jan 1,6) prichádzajú z jeho poslania. Avšak predovšetkým Syn.
Tak pre Ježiša konečnou silou, určujúcou beh udalostí, nemohú byť žiadny reťazec príčin a následkov na rovine stvorených vecí a bytostí, ani železná nutnosť prírodných zákonov, ani ľudské pričinenie. Vo všetkom, čo je, čo sa deje a čo kto koná, vidí Ježiš čo do podstaty prst Boží. Na zemi nie je absolútne nič, čomu by posledne nevládla Božia vôľa. Každá danosť je ztelesnením Božej vôle.
Z toho vyplýva, že Ježišov postoj k tomu, čo ho obklopuje, a k hodnotám života, je jedine kladný, souhlasný, ba vždy v podstate náboženský. Jemu v tom, s čím sa stretáva, nejde v ústrety cudzia, chladná nutnosť, ale ani bezduchá neúprosnosť osudu, nýbrž suverénna sloboda a dobrota – vôľa Otca. Pre Ježiša neexistuje žiadna „mŕtva“ príroda. V horách, vode, v kvetoch a vtákoch a predovšetkým v Božom miláčikovi, v človeku, sa Ježišova Bohom opojená duša stretáva s čímsi pre ňu najmilovanejším, najhlbším, najvzácnejším. Tak dotyk so skutočnosťou sveta je pre ňu dotykom s vôľou Otca, bezprostredným zážitkom jeho múdrosti, dobroty, krásy – teda pobožnosťou, modlitbou, náboženstvom.
Odtiaľ Ježišov realistický, oddaný, niterný spôsob nazírání prírody, ktorý očarí ako úplne moderný. Jeho podobenstvá, tak majstrovsky vyzdvihujúce skutočnosti nenápadné a opomínané, patria k perlám svetovej literatúry. Tu sa teší z ptactva na oblohe, ktoré nesie a nežeňuje. Tam pozoruje deti na ulici, ako pískajú, tancujú, spievajú a hnevajú sa. Tu má na mysli radosť mladej mamičky, ktorého novorodenec dáva zabudnúť na všetku predošlú úzkosť. Tam si všíma hospodárku, ako starostlivo hľadá stratený halier... To malé a najmenšie, s čím sa stretáva, vyzdvihuje s láskou ako Božiu pomienku1 a dáva tomu prehovoriť tisícerým jazykom. Láska k prírode a k prirodzeným veciam nie je pre neho rozněžneným blúznením citu ako pre básnikov romantizmu. Pre Ježiša neexistuje žiadny kult čistej prirodzenosti alebo prírody. Príroda je pre neho skôr plasticky vytvarovanou a živou vôľou Božou. Jeho láska k prírode je iba inak zameranou láskou k Bohu a jeho vôli. Ale práve preto je tak pravdivá a srdečná.
Avšak ešte srdečnejšie, so zdrženlivou srdečnosťou sa Ježiš otvára človeku. Ľudská bytost je predsa tak prieniknutá Otcovou vôľou a s ním spojena, že nie je možné chcieť Boha, aniž by sme chceli aj človeka. Zatiaľ čo Starý zákon postavil obe prikázania „miluj Boha, miluj blížneho“ bezprostredne vedľa seba, Ježiš ich zhrňuje do jedného: „Čo teda chcete, aby ľudia robili vám, to všetko i vy robte im, lebo v tom je celý Zákon i Proroci“ (Mat 7,12). Láska k ľuďom je láskou k Bohu, len nazieranou z inej strany. Tak ako Ježiš nie je nejakým ctiteľom iba prírody, tak nie je ani vyznávačom človeka, odhliadujúc pritom od Boha. Ježiš miluje človeka, pretože Boh ho miluje. „Z tejto vyššej náklonnosti“ nadobúda jeho láska k ľuďom „svoju mieru, svoju slobodu, svoj zrnko soli a prášku ambry“ (Nietzsche). Ale práve tým sa jeho láska stáva niečím úplne pravým, osobným, nežným, tak pravým a hlbokým ako jeho láska k Otcovi. „Potom vzal dieťa, postavil ho pred nich, objal ho...“ (Mk 9,36).
Ako sa Ježiš dokáže vcítiť do cudzích rozpoložení, do strachu otcovského srdca (srov. Mk 5,36), do drtivej bolesti osamelej matky (srov. Lk 7,13), do duševnej rozervanosti chorého človeka (srov. Mat 9,2)! Jeho správanie voči pristiženej cudzoložnici, voči ľutujúcemu Petrovi a voči neviestke – to, čo hovorí, a to, čo nehovorí, – patrí k tomu najkrajnejšiemu a najnežnejšiemu v celom evangeliu. A ako je jeho duša pohnutá, keď vidí ľudské utrpenie. Stále znovu opakuje evanjelista: „Bolo mu ľúto zástupu“ (Mat 9,36; 14,14; 15,32; srov. Mk 1,41; Lk 7,13). To bol Ježišov podstatný rys, ktorý sa svätopiscov hlboko vryl. Viac ráz odmieta Ježiš niečiu prosbu (Lk 12,14; Mk 5,19), ale nikdy prosbu o pomoc v tiesni. „A uzdravoval všetkých“ (srov. Mk 6,56; Mat 4,24; 8,16; 9,35; 10,1; Lk 4,40 atď.). Nezriedka dokonca ani nečaká, kým ho poprosia (Mk 1,25; 3,3; 5,8; atď.). Radšej dá farizejom pohoršenie zjavnými porušeniami sobotného prikázania, než by odmietol pomoc (Mk 1,23; 3,2; Lk 13,14; 14,3; Jan 5,9; 9,14). Nemôže vo svojej blízkosti vidieť nijakú biedu; nemôže jesť, než by predtým uzdravil chorého v miestnosti (Lk 14,2). A práve najnežnejšie slová volí k tomu, aby ich povedal chorým. „Synu,“2 hovorí ochrnulému (Mk 2,5), „dcero,“3 choré žene (Mk 5,34).
A keď sa pred ním rozevře propast ľudského žalu, ako tomu bolo u Lazara hrobu a pred Jeruzalemom, ktorého skaza sa blíži, tu „v duchu bol hlboko dojatý a zachvel sa“ (Jan 11,33), tu „plače“ (Lk 19,41). Ježišov život, jeho skutky a zázraky sú „láskou, ktorá víťazne prekonáva najväčšie obtiaže“ (Ninck). A druhý človek je Ježišovi natoľko jeho vlastným ja, že „jemu samému“ bolo preukázané, čo bolo preukázané „najnepatrnejšiemu z jeho bratov“.
Ako ďaleko sa tu Ježiš vzdaluje Jánovi Krstiteľovi! U tohto kazateľa v púšti je láska v pozadí. Asketické povahy príliš ľahko strácajú cit pre utrpenie druhých. Ježiš nezostáva v púšti. Ide k ľuďom. A tu nevidí len zlú vôľu a hriech, ale aj hlboké, veľké utrpenie. A celé jeho bohaté, široké srdce patrí ľuďom a ich utrpeniu.
Ale Ježišovo srdce patrí tiež ich radosti. A toto je asi bod, v ňomž spôsob, ako Ježiš vidí život a ako ho berie, vystupuje v najjasnejšom svetle. „Trp a odriekaj sa,“ káže cisár Markus Aurelius. Novoplatonici nazývajú telo „väzením duše“. Staré egyptské mníšstvo nepozná nič lepšie, než príkaz: „Uteč, mlč, plač!“ V Ježišovej dobe smýšľali „spravodliví“, „oddelení“ – totiž farizeji – podobne. V súlade s „tradíciou predkov“ (Mat 15,2; Mk 7,4 nn.) rozšírili päť židovských celonárodných pôstnych dní o pôst každé pondelok a štvrtok a tesnými, prísnymi pôstnymi pravidlami sašengovali všetku radosť. A tiež Ján a jeho učeníci sa „prísne postili“.
Ježiš sa voči týmto požiadavkám staví do vedomého protikladu (srov. Mat 11,18 = Lk 7,33.34). Nezavrhujú pôst samotný – sám sa predsa štyridsať dní postil – ale smýšľanie, s ktorým Židia svoj pôst praktikovali. Oni sa postili so spomienkou na ťažké rany, ktoré stihli v minulosti ich národ, išlo o pôst smútočný, vnútorného poníženia. Taký chmúrny pôst Ježiš odmieta. „Keď sa postíš ty, pomaž si hlavu“ (Mat 6,17)! Ježiš meria cenu a hodnotu pôstu (rovnako ako všetkých ostatných „zbožných cvičení“) vnútornou radostnosťou srdca, čistým, vroucim „áno“ voči Bohu a jeho otcovskej vôli. Tam, kde pôst ľudí sráža a ochromuje, neprináša už dobro. Preto sa Ježišovi učeníci, „hostia na svadbe“, nepostia, „kým je ženích s nimi“ (Mat 9,14). Ježišovo odmietnutie mrskačstva farizejov je teda úmyselným zrieknutím sa každej chmúrnej, kŕčovitéj, násilnej askézy a rozhodným priznaním sa k životnému postoju niterně slobodnému, iskrivému. Keď David jedol predkladné chleby v chráme, malo by deťom v otcovskom dome byť odoprené, čo im Otec poskytuje (srov. Mat 12,4)? Preto sa Ježiš bez zábran podieľa na drobných radostiach, ktoré život prináša. Necháva sa pozvať k stolu, aj keď jeho potutelní nepriatelia ho preto pomlúvajú ako „žrouta a pijana vína“ (Mat 11,19). Raz usporiada Levi (Lk 5,29) alebo nejaký farizej (Lk 7,36 = Mk 14,3; Lk 11,37; 14,1) k jeho cti veľkú hostinu. Jindy je Ježiš v dôvernom kruhu u Šimona a jeho svokry (Mk 1,31) alebo u starostlivej Marty (Lk 10,38; Jan 12,2), alebo sa pozve ako hosť k Zacheovi (Lk 19,6). Svoj prvý zázrak urobí pre veselé svadobčanov (Jan 2,10). Je príznačné, že práve radostná, vybraná hostina (Lk 15,22; 12,16; 13,26; Mat 8,11) a skvelá svadba (Mat 22,11; 9,5; 25,1; Lk 12,36) mu nezriedka poskytujú rámec a látku pre jeho podobenstvá. Oslavenie na konci časov sa mu javí ako zasadanie k stolu s Abrahámom, Izákom a Jakubom (Mat 8,11). A to posledné, najlepšie, čo na zemi dal svojim učeníkom, je hostina lásky, hostina večného spoločenstva v jeho tele a krvi.
A tak Nietzscheho presvedčenie, že Ježiš sa nikdy nezasmial, nemôže obstáť. Ako by mohol sám nepoznať hlbokú, čistú radosť ten, kto zvestoval radostnú zvesť od Otca a kto dosvedčoval, že vo všetkom veselom i trpkém sa deje Otcova vôľa, smerujúca vždy k dobrému? V Otcovej vôli miloval Ježiš človeka a jeho život. Nielen utrpenie ľudí, ale i ich smiech.
Z toho istého uhla Otcovej vôle zaujíma Ježiš tiež vnútorný postoj k tomu, čo sa usádza ako neporiadok a špinavý kal na dne ľudstva – k malichernostiam a ubohostiam ľudí. Žiadne iné oko nevidelo tak ostro ako oko Ježišovo žal ľudskej slabosti. „Ste zlí“ (Mat 7,11), „ste zlí“ (Mat 12,34), „ste pokolenie zlé a neverné“ (Mat 12,39 nasl.). Akoby tu prehováral akýsi vnútorný, tajný odpor voči tomuto skrytému, pokrivenému ľudstvu. A predsa aj k tejto slabosti všetkých ľudí nepristupuje Ježiš bez vnútorného prepojenia s vôľou svojho Otca. Preto bol schopný ešte ďalej to „znášať“. A preto zaznieva jeho duší vznešená, jemná pieseň trpezlivosti s ľudskými ubohostmi, trpezlivosti, ktorá nepozná unavenost. Nebude sa vytrhávať plevel, ale nechá sa rásť až k dňu Božej žatvy. Nebude sa svolávať oheň z neba na neveriace mestá. Otec predsa zosiela svetlo slnka a dážď aj nespravodlivým. A pretože všetko je zapísané u Otca, preto „nesúďte“! Nedá sa už v tomto svete oddeliť „hriešniky“ od „spravodlivých“. Syn Abrahámov, dokonca kňaz a levita nie sú vždy lepší než Samaritán. V Otcovej vôli tkví Ježišova kráľovská prevaha nad všetkými pokriveninami ľudského života, nad všetkými morálnymi, sociálnymi a národnostnými rozporami a protikladmi. Preto stojí aj Ježiš stranou všetkých hospodárskych a politických bojov. Nechce mať nič spoločného s otázkami o dedičstve (Lk 12,14). A nech sa dá cisárovi, čo je cisárovo. Petre, strč svoj meč do pochvy!
Ako sa Ježiš stavia k životu? Nenachádzajú na ňom žiadnu unavenosť životom, žiadny bezmocný svetobol a vystrašený útek od sveta. Díva sa na realitu oboma očami, oboma rukami ju uchopuje a celým svojim srdcom jej pritakáva. Neexistuje skutočnosť, ktorú by chcel násilne prekĺznuť alebo ktorú by chcel prehliadnúť. Ježiš nie je žiadny snílek. Ježiš je realista a úplne sa prikláňa danostiam, úplné, celé skutočnosti, ať už táto skutočnosť vrhá tieň alebo svetlo. A jeho oddanosť veciam a ľuďom nie je ani žiadnou „láskou na povel“, nijakým úkonom iba poslušnosti voči Bohu, úkonom, ktorý by Ježišovo srdce nechával ľahostajným.
Pretože vôľa Božia a veci nie sú pre Ježiša niečím oddeleným, čo by sa k sebe vzťahovalo len povrchne. Božia vôľa je skôr živou v veciach a skrze ne. Tým, že miluje Božiu vôľu, miluje teda Ježiš aj veci – z ich podstaty. So všetkým zo skutočnosti okolo neho sa cíti tvoriť jednotu, stmelovaná dohromady a spojená životodárnou mocou Božej vôle, zjavujúcej sa vo všetkej skutočnosti.
Avšak na druhej strane: práve preto, že pre Ježiša nie je skutočnosť ničím iným, než výrazom Otcovej vôle, je jeho láska k realite pojatá jeho láskou k Otcovi. Ježiš nepatrí skutočnosti inak, než patrí svojmu Otcovi. A preto sa jej nikdy nenechá bez zvyšku pohltiť. Tam, kde sa pozemský pôvab stretáva s vôľou Otcovou, Ježišovej duše sa nedotýka. Ježišovu radosť zo života šlechtí a prorazí úžasná vnútorná zdrženlivosť, sebejistá rozvážnosť pocitov a nálad. Jeho dlhý pôst v púšti, jeho prebdené noci, jeho chudobný život pútnika, jeho napínavé kázania, jeho oddanosť chudobným a nuzným, zrelý, vzácny spôsob jeho hádok s potutelnými protivníkmi, predovšetkým ale hrdinstvo jeho života a umierania si možno vysvetliť len tým, aké bolo jeho srdce, ktoré má samu seba v moci, ktoré sa nenechá žiť vecami, ale svemocne žije v nich.
Ježiš pred životom neutíkal a taktiež sa jím nenechal podmaniť. Ježiš „to sa životom vedel“.
Prenesené z knihy: Dr. Karl Adam, Christus unser Bruder, 6. vydanie,
Verlag Josef Habbel, Regensburg 1940.
Z nemčiny preložil P. Gorazd, O.Carm.
