Raniero Cantalamessa, OFMCap.
(Ukážka z kázne, ktorú otec Cantalamessa proniesol v rámci pápežskej bohoslužby u sv. Petra v Ríme na Veľký piatok v roku 1986. Pre informáciu uvádzame, že súbor 16 veľkopátečných kázní z rokov 1980–1995 vydalo Karmelitánske nakladateľstvo knižne pod názvom My káže Krista ukrižovaného.)
„Pán“ je božské meno, ktoré sa nás priamo týka. Boh bol „Boh“ a „Otec“ skôr, než existoval svet, anjeli a ľudia, ale ešte nebol „Pán“. Stáva sa Pánom, Dominus, až od okamihu, keď existujú tvory, ktorým „panuje“ a ktorí slobodne prijímajú toto „panovanie“. V Najsvätejšej Trojici nie sú „páni“, pretože tam nie sú služobníci, nýbrž všetci sú si rovní. To my v istom zmysle robíme z Boha „Pána“! Toto Božie panstvo rozvrátené hriechom bolo obnovené poslušnosťou Krista, nového Adama. Boh sa stal v Kristovi znova Pánom z ešte silnejšieho dôvodu: skrze stvorenie i skrze vykúpenie. Boh sa ujal vlády z kríža! Regnavit a ligno Deus. „Veď práve preto Kristus zomrel a vstal k životu, aby sa stal Pánom nad mŕtvymi i nad živými“ (Rím 14,9).
Objektívna sila vety „Ježiš je Pán“ tkvie v skutočnosti, že zpřítomňuje dejiny. Je záverom dvoch základných udalostí. Ježiš zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie: Preto je Ježiš Pán! Udalosti, ktoré toto pripravovali, potom takmer vyústili v tomto závere a v ňom sú teraz prítomné a účinné, keď sú vyhlasované s vierou: „Ak teda ústami vyznávaš, že Ježiš je Pán, a v srdci veríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (Rím 10,9).
Sú dva základné spôsoby, ako nadviazať kontakt s udalosťami spásy: sviatosť a slovo. My teraz hovoríme o spôsobe, ktorým je slovo, a to slovo najpodstatnejšie, totiž kerygma. Kresťanstvo má množstvo príkladov a vzorov, ako sa prežívala skúsenosť s božstvom. Pravoslávna spiritualita zdôrazňuje zakúšanie Boha v „tajných veciach“, v modlitbe srdca… Západná spiritualita zdôrazňuje skúsenosť s Bohom v kontemplácii, keď sa človek useberie v sebe a myseľ sa pozdvihne nad veci a nad seba samého… Vcelku je mnoho „cest mysli k Bohu“ (narážka na rovnomenný spis sv. Bonaventúry – pozn. prekl.). Avšak Božie slovo nám odhaľuje jednu cestu, ktorá slúžila k tomu, že otvárala Boží obzor prvým kresťanským generáciám. Nebola to cesta mimoriadna, vyhradená len pre pár privilegovaných osôb. Bola prístupná všetkým ľuďom priamého srdca – veriacim i tým, ktorí vieru hľadajú. Nevystupuje po stupňoch kontemplácie, ale prostredníctvom božských udalostí spásy. Nerodí sa z mlčania, ale z počúvania. Toto je cesta kerygmatu: „Ježiš Kristus zomrel! Ježiš Kristus vstal! Ježiš Kristus je Pán!“
Túto skúsenosť snáď mívali prví kresťania, keď pri bohoslužbe volali: Maranatha! Toto zvolanie malo dvojitý zmysel podľa toho, ako bolo pronesené, totiž: „Príď, Pane!“, alebo „Pán je tu“. Mohlo vyjadrovať túžbu po Kristovom návrate, alebo nadšenú odpoveď na Kristovu „bohoslužobnú epifániu“, t.j. na jeho zjavenie v modliacom sa zhromaždení.
Toto pociťovanie prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána je akési vnútorné osvetlenie, ktoré niekedy mení celý duševný stav osoby, ktorej sa ho dostane. Pripomína to, čo sa stávalo pri zjaveniach Zmŕtvychvstalého učeníkom. Jedného dňa po Veľkej noci boli apoštolovia zamestnaní rybolovom na Tiberiadskom jazere. Tu sa objavil na brehu muž, ktorý sa dal s nimi zdiaľky do reči. Všetko bolo až do istého bodu normálne: Stěžovali si, že nič neulovili, ako to rybári často robia. Ale v srdci jedného z nich – učeníka, ktorého mal Ježiš rád – sa nenazdane rozsvietilo. Poznal ho a vykřiknul: „Je to Pán!“ (Ján 21,7). Tu sa na loďke naraz všetko zmenilo.
Teraz už chápeme, prečo tvrdí svätý Pavol, že „len pod vplyvom Ducha svätého môže niekto povedať: ‚Ježiš je Pán‘“ (1 Kor 12,3). Ako sa na oltári stáva chlieb živým telom Kristovým mocou Ducha svätého, ktorý naň zostúpi, tak podobne sa toto slovo stáva „živým a účinným“ (Hebr 4,12) mocou Ducha svätého, ktorý v ňom pôsobí. Ide o udalosť milosti, ktorú môžeme pripraviť, ktorej môžeme napomôcť a po ktorej môžeme túžiť, ale nemôžeme ju sami od seba vyvolať. Obvykle si toho nepovšimneme v chvíli, keď k nej dochádza, ale až keď k nej došlo, a niekedy až po rokoch. V tomto okamihu by sa mohlo stať niekomu tu prítomnému to, čo sa stalo v srdci milovaného učeníka u Tiberiadského jazera: že by „poznal“ Pána.
