Modlitba ako prapôvodný zmysel existencie Karmelu
Vo všetkých častiach sveta si ľudia slovo »karmelitán« spájajú s predstavou do modlitby ponorenej kontemplatívnej duše zo školy karmelitánskej mystiky, počnúc svätou Teréziou od Ježiša a Jánom od Kríža. Apoštolsky pôsobiaci karmelitána sa dnes často aj aktívni katolíci pýtajú: »Ale, otče, nie sú karmelitáni kontemplatívni a v klauzúre?« V obecných predstavách je karmelitán človek s jasným vedomím Boha, Božej prítomnosti. Dokonca aj v našej súčasnej spoločnosti, ktorá do stredu záujmu staví človeka a to, čoho dosiahol, ľudia očakávajú, že karmelitáni budú zrkadlom prvoradosti Boha a Božej účasti v našom živote.
Boh sám je večnou iniciatívou. V dobe, keď napríklad kresťanská náuka o milosti často býva nazývaná »kresťanská antropológia«, má Karmel potvrdiť ústredné postavenie Boha. Nové karmelitánske Konštitúcie (1995) to vyjadrujú takto: »Kontemplácia karmelitána je «cestou vnútri», ktorá vychádza zo slobodnej iniciatívy Boha, ktorý sa ho dotýka a premení ho, ktorý ho vedie k jednote lásky s Ním a pozdvihuje ho tak, aby mohol túto nezaslúženú lásku vnímať a žiť v jeho láskyplnej prítomnosti. Je to skúsenosť Božej lásky, ktorá v nás víťazí tým, že nás premieňa« (čl. 17). Kontemplácia ako slobodný Boží dar nie je niečo, čo si zasluhujeme alebo čo automaticky dostávame, akonáhle sa nám zachce. Ale môže – a mala by – byť pripravená postupným zvnútorňovaním a zjednodušovaním modlitby ako v jej obvyklých, tak aj nových tvorivých podobách.
Od samého počiatku rádu na hore Karmel, kde už pustovnícky štýl života v sebe nesie zvláštny dôraz na modlitbu, zostávajú modlitba a kontemplácia piliermi karmelitánskeho spôsobu života. Hoci sa Karmel čoskoro zaradil medzi žobravé rády, predsa si vždycky uchoval osobitný dôraz na modlitbu ako na súčasť svojho prapôvodného zmyslu existencie. Pre karmelitánov dneška je potom tento akcent ešte naliehavejší po tom, čo druhý vatikánsky koncil podtrhol modlitbu ako to, čo má byť pre všetkých rehoľníkov ústrednou hodnotou. »Preto nech členovia spoločností vytrvalo pestujú ducha modlitby a aj modlitbu samu a nech čerpajú z pravých kresťanských zdrojov duchovného života« (1).
To, čo sa týka všetkých rehoľníkov, musí teda prijať karmelitáni s ešte väčším odhodlaním a zápalom, pretože modlitba, vyučovanie modlitbe a jej zdieľanie s druhými patria k ich najvlastnejšiemu poslaniu. Hoci v rámci Karmelu došlo aj k istej obnove záujmu o pustovnícke formy života a modlitby, nejde zatiaľ o niečo bežného. Má-li však karmelitánsky rád ostať verný svojmu charizmu, ktorý v cirkvi nesie, má-li byť verný dôvodom, pre ktoré bol oficiálne schválený, potom musí ostať verný svojmu dedičstvu modlitby a aj tichu a samote, potrebným pre modlitbu zvlášť v jej najvyšších formách. Je snáď ešte niečo viac, čo by mohla cirkev od Karmelu žiadať?
(1) Perfectae caritatis, čl. 6.
Prevzaté z knihy: Karmel v českej cirkvi
Autor: Redemptus Valábek, OCarm.
Vydalo: KNA
