Karmelitánska spiritualita patrí do cirkvi (5/7)

Rád zažíva Mariinu prítomnosť, ochranu a materskú starostlivosť toľkými spôsobmi, že bez Marie by jednoducho Karmel nebol sám sebou.Miesto Panny Márie v Karmeli

Rovnako ako je Karmel povolaný k tomu, aby žil Kristovým životom modlitby a jeho radikálnym odovzdaním sa vôli Otca a ukazoval tak, že všetky ostatné skutočnosti sú relatívne, tak je karmelitánska rodina tiež povolaná k tomu, aby sprítomňovala lásku, ktorú Ježiš, dokonalý syn, miluje svoju matku Máriu. Od prvopočiatkov na hore Karmel, kde bola blahoslavená Matka bratom patrónkou vzhľadom na to, že zbudovaná kaplnka bola zasvätená práve jej, cez toľko známe mariánske svätýne ako sú Carmine Maggiore v Neapole či diecézna mariánska svätýňa v Trapani alebo Aylesford v Anglicku, až po Kostelnú Vydrí tu v českých krajinách, kde je Mária uctievaná ako Panna Mária Karmelská, zažíva rád Mariinu prítomnosť, ochranu i materskú starostlivosť toľkými spôsobmi, že bez Marie by jednoducho Karmel nebol sám sebou.

V minulosti sa karmelitáni pyšnili tým, že nemajú vlastného zakladateľa v tradičnom zmysle: do krajnosti to vyhrotili a dokazovali, že to sama Mária si priala mať v cirkvi svoju vlastnú rodinu a že touto prvou rodinou Márii zasvätenou a jej aj založenou je Karmel. Necháme-li stranou otázku historickej presnosti takýchto argumentov, nemôžeme poprieť, že blahoslavenej Matke sa v Karmeli dostalo čestného miesta vyhradeného zakladateľom. Toto presvedčenie, že Mária je zakladateľkou Karmelu, prinieslo ovocie láskyplnej odozvy a úcty. Nielenže Panne Márii bola zasvätená väčšina kaplniek aj kostolov, ale už sto rokov po vzniku rádu na hore Karmel si karmelitánska rodina stanovila, že každá liturgická bohoslužba má končiť mariánskou antifónou „Salve Regina“. Podobné prejavy mariánskej úcty našli svoje vyjadrenie tiež pri slávení liturgie v karmelitánskom ritu aj v iných, ľudovejších formách zbožnosti (napr. v určitom období karmelitáni obzvlášť podporovali úctu k siedmim radostiam Panny Márie).

Láska Karmelu k Márii nikdy nebola niečím statickým; skôr odzrkadľovala konkrétnu situáciu cirkvi aj Karmelu v rôznych obdobiach a epochách. Na počiatku bola Mária uctievaná – vďaka stredovekému silnému zmyslu pre patronát – ako Patronka (1): Mária sa zaväzovala chrániť svoju rodinu a vtedajší karmelitáni si boli istí, že to ona im hľadala dobrodinca a ochránca, keď nemali na svojej strane nikoho z mocných tohto sveta. Na tieto Mariine intervencie nemohli karmelitáni odpovedať inak ako záväzkom byť jej vazalmi a služobníkmi. To uskutočňovali predovšetkým vo svojej praxi mariánskej úcty. Ale zároveň si uvedomovali, že spôsob života, vytyčený ich reholou, sa veľmi podobá životu Mária samej; a tak prvý rádový teológ John Baconthorpe písal o úsilí karmelitánov napodobniť svojím životom život blahoslavenej Matky, tak ako ho poznáme z Písma, ale aj na základe niektorých apokryfnych spisov.

(1) Výraz »Patronka« odkazuje na vtedajšie spoločenské formy lenného a feudálneho panstva. Karmelitáni mali k Márii, svojej Patronke, podobný vzťah, aký mal vazal k svojmu lennému pánovi – patrónovi. Prenesené do duchovnej roviny to znamená, že Mária karmelitánov chráni, zatiaľ čo oni sa zo svojej strany zaväzujú k vernosti a úcte voči svojej Patronke; a rovnako k tomu, že vynaložia všetko pre to, aby rozmnožili jej česť a rozšírili jej kult. Predovšetkým sa ale zaväzujú, že k nej budú mať niterný vzťah, že ho budú rozvíjať a starať sa o neho. (Pozn. red.)

Prevzaté z knihy: Karmel v českej cirkvi
Autor: Redemptus Valábek, OCarm.
Vydalo: KNA


1 2 3 4 5 6 7