Karmelu sa dostalo od koncilov oprávnenie, aby sa nazýval „rád Panny Márie“, pretože ju považuje za svoj vzor a za svoju Matku.
Tento názov vyjadruje bezpochyby jeden z odtieňov lásky, akou venujú rôzne rehoľné rodiny a duše Márii, Matke všetkých.
Karmel je úplne mariánsky, čo ukazujú jeho dejiny a hlboký dôvod tejto dejinnej skutočnosti.
Trochu histórie
Dejiny nášho rádu ukazujú istú vzájomnú závislosť medzi Máriou a Karmelom. Už od svojho počiatku sa rád obracia k Márii a ona sa k nemu sklání v každom veľkom okamihu jeho dejín a dáva mu alebo uchováva sväté.
Prvé puto medzi Máriou a Karmelom sa prejavilo v antike. Prorok Eliáš objavuje z vrcholu hory Karmel malý obláčik, vystupujúci z mora, za ktorým prichádza veľký oblak. Tieto znamenia označujú koniec sucha, Božieho trestu za modloslužbu židovského národa. Tento obláčik je predzvesť Márii, ktorá predchádza a nesie už v sebe dar vody, hojne vylitej veľkým oblakom, symbolom Krista.
Elízeus, „synovia prorokov“ a Ján Krstiteľ sa inšpirujú dvoma stránkami Eliášovho života: snažia sa zostať v prítomnosti živého Boha a planúť horlivosťou pre Pána, tak ako Mária bude neustále žiť v dôvernosti s Bohom a bude mu ochotne slúžiť.
Od 4. storočia vyprávajú pútnici, ktorí sa vrátili zo Svätej zeme, o existencii kostolov na miestach, kedysi obývaných Eliášom. Tieto svätyne svedčia tiež, že dosiaľ žije prorokov duch na hore Karmel a v jej okolí.
Koncom 12. storočia sa latinskí pustovníci, ktorí prišli do Svätej zeme počas krížových výprav, usádzajú na hore Karmel a sú verní Eliášovej spiritualite. Zasväcujú sa Panne Márii a venujú jej svoj prvý kostol. Kolem r. 1209 prijímajú „pustovníci Panny Márie Karmelskej“ rehoľu od jeruzalemského patriarchu Alberta. R. 1247 určuje pápež Inocenc IV. „bratrom svätej Panny“, aby viedli kláštorný život, venovaný kontemplácii a kázaniu. Títo rehoľníci zakladajú mnoho kláštorov v Palestíne.
Ale ohrození Saracénmi, uchýlia sa karmelitáni do Európy. Svätý Ľudovít sa vráti do Francúzska r. 1254 so šiestimi bratmi svätej Panny. Na konci 13. storočia povraždia Saracéni mníchov na hore Karmel. Rád sa vráti do Svätej zeme až na začiatku 17. storočia.
V polovici 13. storočia podporí škapulíř ťažké usídlenie a šírenie rádu v Európe. Nosenie tohto „rúcha svätej Panny“ sa stane znamením zasvätenia Márii a jej ochrany.
V stredoveku dokazujú dve skutočnosti, že rád patrí Panne Márii: mariánska literatúra v próze a vo veršoch; zbožná úcta karmelitánov k Máriiným príbuzným (k svätej Anne a k svätému Jozefovi); traja svätci, ktorých svätá Panna darovala rádu: svätý Peter Tomáš, svätý Ondrej Corsini a svätý Anjel (Angelus).
V 16. storočí svätá Tereziá z Avily a svätý Ján od Kříže reformujú rád. Oživujú zmysel zasvätenia Panne Márii s ohľadom na prvotnú rehoľu.
Až vo veku štrnástich rokov si svätá Tereziá vyberie Máriu za matku po smrti svojej maminky. Ako karmelitka žije v hlbokom spojení so svätou Rodinou. Umiestni svätého Jozefa pri jednej z kláštorných brán ako strážcu Ježišovho vtelenia v Márii. U inej brány postaví Máriu, ktorá umožňuje Kristovi prístup.
Panna Mária zasahuje trikrát do života svätého Jána od Kříže. V detstve ho zachráni pred utopením, potom ho vyslobodí z väzenia a nakoniec sa mu zjaví pri smrti.
Od reformy Karmelu neprestáva Mária bdieť nad svojím rádom. V súčasnosti svedčí život dvoch karmelitek o tejto ustavičnej Máriinej prítomnosti. Svätá Tereziá z Lisieux žije neustále s Máriou, ktorú detinsky miluje od smrti svojej matky. A blahoslavená Alžbeta od Najsvätejšej Trojice nazýva Máriu svojou „Bránou nebeskou“.
Zbožštené srdce Máriino a Karmel...
Táto dejinná skutočnosť nie je daná zvonka. Je výsledkom šťastného stretnutia. Pán umožnil zásadné puto medzi Máriou a Karmelom. Týmto putom je teologálny, božský spôsob videnia (viera), chcenia (milovanie) a cítenia, to je reagovanie v každom okamihu. Taký je život zbožšteného Srdca Máriina. Úcta k Panne Márii na Karmeli je takto založená na samom základe povolania Karmelu v cirkvi. Neobmedzuje sa na úkony, ako spev „Salve Regina“ každý večer, alebo na mariánsku sobotu. Táto úcta sa vyjadruje v celom živote Karmelu, ktorý sa utvára podľa života zbožšteného Srdca Máriina. Aby sme vystihli mariánsku štruktúru karmelitánskeho života, je nutné prihliadať k duši rádu, a odmyslieť si pritom kňazstvo. Karmel je mariánsky nie pre úctu k tomu či onomu tajomstvu (Zvestovanie, Nepoškvrnené počatie, atď.) alebo pre tú či onu cnosť (lásku, súcit, atď.). Karmel by mal byť podstatne v srdci súčasnej cirkvi tým, čím bola Mária v cirkvi prvotnej.
Karmelitáni nedostali za úlohu liturgickú chválu ako benediktíni, ani šírenie svetla ako dominikáni, ani dobyvačný apoštolát ako jezuiti a iní, ani chudobu, idúcu až k telesnému nasledovaniu Ježiša ako františkáni, ani charitatívnu činnosť mužskú alebo ženskú. Povolanie Karmelu si prisvojuje celú dušu Máriinu. Táto úloha nijako nepotláča ostatné. Naopak, predpokladá ich. Je však v cirkvi nepostrádateľná. Bez nej by apoštolovia, mučeníci, vyznávači atď. nemali silu plniť svoju úlohu.
Úloha Karmelu je podstatne ženská. Stavia súbežne vedľa seba milosť a prirodzenosť, nadprirodzeno a prirodzené schopnosti. Karmel by mal zohrávať v cirkvi úlohu, akú hrala Mária svojou láskou. Táto mariánska láska sa vyznačuje nadprirodzenými vlastnosťami, ktoré zodpovedajú prirodzeným schopnostiam panenskej Matky.
Život zbožšteného Srdca Máriina
Skrytá láska ... Písmo sväté mlčí o úlohe Panny Márie, ktorá môže byť vyjadrená narážkami a vyvozovaním. Podstatnú úlohu tejto lásky môžeme pozorovať v rodícej sa cirkvi. Karmel by mal prežívať Máriinu dôvernosť s Bohom a mal by ju učiť. Máriina láska sa nevnucuje a nevyvádza z miery tým, že priťahuje. Je to láska, ktorá sa dáva tak ďaleko, že je čistou disponovateľnosťou v Božích rukách. Poddajnosť Máriinej duše je úplná. (Výstup na horu Karmel, III.,10). Mária je vzor Karmelu v jeho skrytej láske.
Láska bolestná ... Máriina bolestná láska – nie bolestínska! – premieňa utrpenie v lásku, namiesto aby ho zaháňala, ako to robí človek. Utrpenie v láske Marie – spoluvykupiteľky rodí lásku, pôsobí, že láska rastie a šíri sa. V Márii je teda úloha sebezáporu, umrtvovania, kladná, pretože nás podnecuje, aby sme viac milovali. Preto pripisujú starí autori nášho rádu veľkú dôležitosť čistote srdca. Podľa Máriineho príkladu trpí kontemplatívna duša za seba – kontemplatívny trpí viac ako ostatní – a za spásu sveta. Boh sa nemusí zdráhať, môže s nimi počítať. Pán zaobchádzal takto s Máriou v celom jej pozemskom živote. Podobne zaobchádza s dušami, ktoré žijú životom svojej Matky.
Láska vnútorne plodná... Často je viditeľná len vonkajšia činnosť. Ale koľkokrát by neexistovala alebo by bola nevysvetliteľná, bez skrytej podpory láskyplnej chápavosti snúbenice! Táto dvojitá činnosť je nevyhnutná pre život v Bohu. V prvotnej cirkvi hrala Mária túto skrytú úlohu ako prameň, neviditeľná oživovateľka, tešiteľka. Čím by boli bývali apoštolovia bez nej?
Karmel by mal žiť v cirkvi rovnakým spôsobom, ako skrytý prameň, ako záhrada uzavretá hluku sveta, ale otvorená volaniu duší, hlavne kňazských!
Následovanie Máriinej duše privádza často k šťastnej, úplne skrytej, dôvernosti s Máriou samotnou. Starí autori nášho rádu nazývali Máriu sestrou. Preto si karmelitáni hovoria „bratia Panny Márie“. Neskôr bola Mária nazývaná na Karmeli viac „matka“. Slová, označujúce Máriu na Karmeli, sú málo dôležité. Tento rád by mal žiť ako panenská Matka spôsobom podstatne panenským a materským. Mal by byť obrazom Máriinej duše v jej skrytej, bolestnej a plodnej láske k Pánu a k spáse všetkých ľudí.
Viktor Sion O.C.D.
