Vavrinec od Zmŕtvychvstania (1614–1691)
Rozpamätajme sa obaja, Vy i ja, na našu prvotnú horlivosť. Poslužme si príkladom a skúsenosťami tohto rádového brata, ktorého síce svet nepozná, ale Boh áno, a ktorý je Bohom veľmi hýčkaný.
Má ctihodná matka! (1)
Využil som služieb N..., aby som Vám oznámil skúsenosti jedného nášho rádového brata (2) s podivuhodnými účinkami a stálou pomocou, ktoré dostáva prostredníctvom (života v) Božej prítomnosti; nech z nich obaja máme úžitok.
Viete, už po štyridsať rokov, ktoré strávil v ráde, mu najviac leží na srdci byť stále s Bohom, nerobiť nič, nehovoriť nič, nemyslieť na nič, čo by sa Mu mohlo nepáčiť. A nerobiť to z žiadneho iného dôvodu, než z čistej lásky k Nemu, lebo On si predsa zaslúži oveľa viac.
Teraz si tak navykol žiť v Božej prítomnosti, že zakúša jej pomoc pri všetkých možných príležitostiach. Už asi tridsať rokov sa jeho duša teší stálych a niekedy tak veľkých vnútorných radostí, že – aby ich umiernil a zabránil, aby boli patrné pre jeho okolie – je nútený robiť navonok všelijaké hlúposti (3), ktoré pôsobia skôr potřešťene než zbožne...
Teraz si dokážete predstaviť, ctihodná matka, ako je spokojný a šťastný. Pretože v sebe stále cíti tak veľký poklad, nemusí si už robiť starosti, či ho nájde, a nemusí sa už vyčerpávať hľadaním: tento poklad leží pred ním odkrytý a je ponechané na ňom, aby si z neho vzal, čo chce.
Často naříka nad našou slepotou a stále opakuje, že ho veľmi mrzí, keď sa uspokojujeme s málom. „Boh“, hovorí, „má pre nás pripravené nekonečné poklady; a my sa uspokojíme s nepatrným pocitom zbožnosti, ktorý za okamih pomíňa... Ako sme slepí, veď tým Bohu zväzujeme ruky a uzatvárame sa plnosti Jeho milostí. Je to ako s bystřinou, ktorú človek zahradil a ktorá sa mocne a prehojne rozlije, keď sa jej potom ponechá voľný prúd.“
Ano, často ju zahradíme, túto bystřinu, lebo si jej ceníme príliš málo. Nezdržujme ju už, má milá matka, ideme do seba, protrhnime tú hráz, pomôžme milosti, aby sa rozliala, dožeňme stratený čas; možno už nám v tomto živote mnoho času nezostáva, smrť nám je v pätách, dajme si pozor: človek umiera len raz!
Teda ešte raz! Ideme do seba, čas nás tlačí a spät sa nikdy nevráti, každý je zodpovedný sám za seba. Vy ste sa pripravili, takže nemôžete byť prekvapená: Za to Vás musím pochváliť, lebo to je náš úkol! Na tom musíme pracovať stále, lebo v duchovnom živote platí, že kto nepokračuje vpred, cúva. Ale tí, ktorí zachytili vanutie Ducha svätého, plavia sa vpred dokonca aj v spánku. A keď je loďka našej duše ohrozená výchricou a búrkou, prebudíme Pána, ktorý v nej odpočíva, a On čoskoro toto more utiší...
Rozpamätajme sa obaja, Vy i ja, na našu prvotnú horlivosť. Poslužme si príkladom a skúsenosťami tohto rádového brata, ktorého si síce svet nepozná, ale Boh áno, a ktorý je Bohom veľmi hýčkaný. Budem sa za Vás modliť, modlite sa i Vy, má ctihodná matka, naliehavo za toho, ktorý je (s Vami) v našom Pána.
Váš...
Paríž, 1. júna 1682
(1) List jednej rehoľnej sestre, ktorej meno nepoznáme.
(2) Vavrinec hovorí o sebe.
(3) Doslova: detinské veci.
Prevzaté z knihy: Bruder Lorenz von der Auferstehung, Gesammelte Werke
Vydali: sr. Ancilla Karl OCD a P. Antonio Sagardoy OCD
Nakladateľstvo: CERF Paríž, 1991
Preložil: Norbert Žuška, OCarm.
