Kateřina Lainová
Spoločenstvo Karmelitiek Božského Srdca Ježišovho (Carmel a Divino Corde Jesu, DCJ) vzniklo v roku 1891, v čase masívnej industrializácie, kedy ešte neexistoval ani náznak sociálneho štátu, v čase vzmáhajúceho sa ateizmu a liberalizmu. V odpovedi na duchovné a sociálne potreby doby sa jeho zakladateľka Anna Maria Tauscher rozhodla vytvoriť spoločenstvo, ktoré by kontemplatívny duch Karmelu vnášalo do aktívnej služby opusteným deťom. V názve nového spoločenstva symbolicky vyjadrila myšlienku lásky a zmierenia – spoločenstvo má láskou odpovedať na lásku Boha Otca, ktorú nám prejavil v Ježišovi Kristovi. K znaku Karmelu potom pridala trnovú korunu ako symbol utrpenia mystického tela Kristovho.
V konštitúciách kongregácie, ktoré zakladateľka vytvorila tak, že reholi bratov blahoslavenej Panny Márie z Hory Karmel opatrenia niektorými dodatkami a zmenami, zodpovedajúcimi charakteru nového spoločenstva, nájdeme tri najdôležitejšie body:
- sestry majú byť pred Bohom oslobodené v kontemplácii, zabúdaní na seba a odriekaní,
- majú byť Božie oddané skrze apoštolát – každá sestra musí cítiť zodpovednosť za všetkých ľudí a spolu s nimi trpieť a svoju každodennú námahu v láske prinášať Bohu,
- a stavať pred Boha zástupne za všetkých ľudí, ktorí sú Bohu vzdialení alebo ho odmietajú.1
Zakladateľka
Zakladateľka rádu – Anna Maria Tauscher (rádovým menom Mária Terezia od sv. Jozefa), dcéra luteránskeho pastora – sa narodila 19. júna 1855 v Sadowě pri Frankfurte nad Odrou (dnes Sandow v Poľsku). Keď mala desať rokov, rodina sa presťahovala do Berlína.
So zasväteným životom sa stretla v období dospievania, keď ju a jej sestru rodičia na dva roky poslali do penziónu v Gnadau. Tamojšie rehoľnice na Annu Máriu urobili veľký dojem svojou obetavosťou a láskou.
Vo svojich tridsiatich rokoch sa stala vedúcou ústavu pre duševne chorých v Kolíne nad Rýnom, a keď mala tridsaťtri, prestúpila k rímskokatolíckej cirkvi. Riaditeľom kliniky však bol evanjelik, a tak jej tento krok stál miesto. Ďalšie zamestnanie hľadala veľmi ťažko, na čas ju pod svoju strechu prijali kolínske augustiniánky a zarábala si upratovaním. Potom sa jej podarilo získať miesto spoločníčky istej bohatej dámy, ktorá jej po nejakom čase darovala väčšiu sumu peňazí.2 Za tieto peniaze sa Anna Maria Tauscher rozhodla zriadiť domov pre opustené deti. V miestnom tisku boli vtedy často v inzerátoch ponúkané (na predaj alebo darom) deti – nemanželské, osiřené, opustené, nechcené. Núdza robotníckych štvrtí bola obrovská – príbytky týchto najchudobnejších pracujúcich často neposkytovali viac než strechu nad hlavou, mnohí nemali ani to a museli prespávať v nocľahárňach. Pre veľký počet detí tak tvorila ulica hlavné alebo jediné miesto k životu a hrám.3 Práve týmto deťom chcela Anna Maria poskytnúť dobrý domov, vzdelanie, a hlavne lásku – dať im pocítiť, že sú chceme a milované. Toto svoje dielo započala roku 1891 a nazvala ho Domov sv. Jozefa.
Prvý domov v Berlíne
Dom, ktorý Anna Maria pre prvý Domov sv. Jozefa získala, bol ponúkajúci zanedbaný činžiak v Topolovej ulici (Pappelalle), z časti ešte obývaný nájomníkmi. Začala tu spolu s niekoľkými družkami, tromi deťmi bez domova a 500 markami v kapse. Chcela tu postupne vybudovať nielen domov pre deti, ale aj spoločenstvo sestier, ktoré by žili životom Karmelu a zároveň sa venovali nielen starostlivosti o deti bez domova, ale aj domácim misiám v robotníckych štvrtiach a starostlivosti o cudzincov (v Berlíne tej doby to boli konkrétne Taliani).
Začiatky rozhodne neboli jednoduché – dievčatá, ktoré mala okolo seba Anna Maria Tauscher, sa spočiatku ukázali nedozrálé k tak ťažkej službe a ona sa cítila veľmi osamelo. Prostriedky na živobytie a na prevádzku domova zháňala ťažko, tiež preto, že katolícky tlač svoje čitateľov od podpory domova odrádzal.4 Jej spoločenstvo tiež dlhho čakalo na oficiálne uznanie zo strany pastierov cirkvi (od diecézneho biskupa a od rímskej kurie). Pôvodne malo len status zbožného spolku s názvom „Služobnice Božského Srdca Ježišovho“. Preto členky nesmeli nosiť reholný odev.
Šírenie diela
Napriek tomu sa podporovatelia našli a dielo sa rozbehlo; v priebehu niekoľkých rokov boli zriadené ďalšie dva domy v Berlíne a od roku 1897 sestry rozšírili svoju činnosť do ďalších krajín. Dôvodom bolo aj to, že prvý dom v Berlíne sa z dôvodu nesúhlasu miestneho biskupa nemohol stať materským kláštorom, v ktorom by prebiehal noviciát. Preto Mária Terezia usilovne cestovala po Európe a hľadala vstřícného biskupa, ktorý by sa jejho spoločenstva ujal. Na svojich cestách zakladala stále nové domovy sv. Jozefa.
Všade, kde sa sestry usadili – a mierihtu najmä do robotníckych oblastí veľkých a priemyselných miest – zriaďovali domovy sv. Jozefa pre deti bez domova, venovali sa však aj ďalšej službe. Samy v letáku, ktorý vydali v roku 1918, uvádzajú, že k ich pôsobeniu patrí:
- „Výchova chudobných, opustených detí, ktoré od veku jedného roka prijímame (do našich domov) za poplatok alebo bezplatne a s materskou láskou o ne pečujeme až do veku, kedy chlapci môžu ísť do učenia a dievčatá sa dokážu uživiť samy.“
- „Služba deťom žijúcim v rodinách: školské i predškolské deti z robotníckych rodín môžu v domovoch tráviť buď celý deň alebo čas po vyučovaní; škole odrastené dievčatá sa tu môžu naučiť ručným a domácim prácam, pričom večery sú vyhradené robotníčkam z tovární; ak je treba, obdržia tieto deti i peniaze alebo oblečenie.“
- Tzv. vnútorné misie: „Sestry, ktoré sa k tomu hodia, vyhľadávajú katolícke rodiny, aby ich povzbudili k návšteve kostola a prijímaniu sviatostí, nesezdané páry potom motivujú k tomu, aby sa nechali oddať v kostole. Robia tiež všetko pre to, aby obstarali chudobným a nemocným materiálnu pomoc, takisto sa snažia priviesť rodičov k tomu, aby nechali pokrstiť svoje často nepokrstené deti a posielali ich do katolíckeho náboženstva. Hodiny náboženstva prebiehajú v domoch sv. Jozefa niekoľkokrát do týždňa.
- Zriadenie verejných kaplniek, najmä v tých miestach alebo mestských štvrtiach, kde dosiaľ katolícky kostol nie je, alebo je príliš ďaleko. Okrem každodennej svätej omše je v domoch každý štvrtok a piatok adorácia pred Najsvätejšou Sviatosťou, v nedeľu potom slávnostná omša s kázaním a popoludní pobožnosť a požehnanie.“5
V domoch zaviedla Mária Terezia (v tej dobe pomerne novátorský) rodinný systém – deti bývali v skupinách po šesť, s jednou sestrou, ktorá sa ich mala na starosti. Mária Terezia dbala tiež na to, aby ak je možné, u všetkých domov sv. Jozefa bola záhrada alebo aspoň dvor, kde by si deti mohli hrať. Deti z domov navštevovali verejné školy, aby sa nestupňovala izolovanosť od ostatných detí.6 Sama Mária Terezia k tomu píše: „Výchova detí sa (u nás) riadi prísnymi pravidlami, ktoré sú sestry povinné dodržiavať, a ktoré sa od začiatku osvedčili, lebo naše deti sa oproti deťom z iných ústavov vyznačujú bezstarostnou veselostí a dobrým zdravím.“7
Pomery týkajúce sa financovania prevádzky domov sa časom tiež zlepšily – nová zariadenia v iných krajinách boli najprv financované nemeckými darcami, postupne sa však mohli spoliehať na štedrosť miestnych dobrodincov. Okrem písania žiadostí o podporu rôznym mecenášom aj inštitúciám chodili sestry po domácnostiach so zbierkou.
Ako už sme spomenuli, spoločenstvo šírilo svoju činnosť pomerne živé po celej Európe a časom dokonca aj mimo nej (do Kanady, USA a strednej i Južnej Ameriky). Soupis domov sv. Jozefa z októbra roku 1910 uvádza 1 dom v Taliansku (materský klášter s noviciátom), 6 domov v Rakúsko-Uhorsku (z toho 2 v Čechách), 2 v Holandsku, 1 v Anglicku, 2 vo Švajčiarsku a 6 domov v Nemecku (z toho 5 v oblasti Berlína).8
Cesta k tomu, aby sa spoločenstvo dievčat okolo Márie Terezie stalo skutočnou rehoľnou komunitou, nebola jednoduchá. Hoci už v roku 1897 prijal Máriu Terezu v Ríme generálny predstavený bosého Karmelu a pridal ju (ju osobne) k rádu, celé jej spoločenstvo bolo k rádu priradené až roku 1904. Téhož roku bol v talianskom Rocca di Papa založený noviciátny dom a materský klášter. Nová rehoľa bola schválená roku 1910 a s konečnou platnosťou roku 1930. Matersincem sa nielen stal klášter v holandskom Sittarde, posvätený roku 1924. Tam bola tiež Mária Terezia po svojej smrti v roku 1938 pochovaná.
Ale vráťme sa na začiatok. Prvými domami, ktoré Mária Terezia od sv. Jozefa založila mimo oblast Nemecka, boli dva domovy sv. Jozefa v severných Čechách – v Krupke u Teplic a v nedalekém Maršově (obe v roku 1896, alebo skôr 1897).
Krupka
Mestečko pod Krušnými horami, s dlhou banskou tradíciou (najprv sa tu ťažilo cín, neskôr uhlie), ktoré od polovice 19. storočia naplno zasiahla industrializácia, sa stalo po Berlíne prvým miestom, kde sestry založili domov sv. Jozefa pre deti bez domova. Na jeseň roku 1896 si tu prenajali malý dom („Nazaretský domek“) a v marci 1897 už sa starali o 15 detí. Mária Terezia píše: „Potrebnosť takého zariadenia sa ukázala okamžite – domov bol čoskoro preplnený a čoskoro boli v susedstve prenajaté ďalšie priestory, aby bolo možné zaopatriť 50 detí.“9 I tak museli deti prespávať v ďalšom dome vzdialenom sedem minút chôdze. Tieto domy navyše nemali ani dvor ani záhradu.10
Žiadosti o prijatie detí do domova sa však množili, a preto Mária Terezia Tauscher v roku 1901 Krupku navštívila, aby tu pomohla s nájdením vhodnejších priestorov. S pomocou rektora jezuitu koleje v Bohosudove sa podarilo v Krupke získať rozsiahly pozemok, zvaný Lužný Dvor (Auenhof), ktorého prednosťami boli najmä veľká záhrada a samostatne stojaca nízka budova, ktorú sestry ihneď prestavali na kaplnku.11 Napriek menším problémom s miestnym farárom, spôsobeným tým, že spoločenstvo nemalo v Rakúsko-Uhorsku registráciu pred štátom, sa tu sestry výborne zabydleli a dokonca získali od litoměřického biskupa Emanuela Jana Schöbela (1882–1909) právo nosiť v jeho diecéze reholný odev. Biskup im tiež pravidelne ustanovoval spovedníkov z radov miestneho duchovenstva. K zriadeniu noviciátu v Krupke však nesúhlasil.
Maršov
Krátko po zriadení domova v Krupke sa sestry usadili aj o kúsok ďalej, v Maršove. História tohto domu je pomerne krátka. Pozvali ich sem miestny kňaz P. Schäfer a Msgr. Kovac. Dom, ktorý sestrám ponúkli, patril rodine mons. Kovaca. Mária Terezia o tom napísala: „Bol to starý mlyn, vzdialený od kostola 30 minút chôdze. Budova ani jej poloha rozhodne neboli pre nás vhodné, predsa však ju bolo treba 'v pokore' prijať.“12 Pater Schäfer sa však od počiatku vmiešoval do činnosti sestier a do chodu domova sv. Jozefa, určil sestry aj predstavenú, ktoré tam mali pôsobiť, a následne prakticky prevzal vedenie domu. Tieto sestry sa však potom odtrhli od rádu a odišli. Poriadok bol obnovený až príchodom nových verných sestier z Nemecka (roku 1898). Mons. Kovac matku Máriu Terezu vybídl, aby jej sestry v Rakúsko-Uhorsku vstúpili do tretieho rádu Karmelu, ktorý tu mal (narozdiel od jejho spoločenstva) štátny súhlas, alebo aby odišli. „Nikto z nás nechcel vstúpiť do III. rádu, a tak sme sa rozhodli Maršov opustiť.“13
Most
Z Maršova sa sestry i s deťmi, o ktoré sa starali, presťahovali v zime roku 1900 do Mostu. Tu sa im dostalo po všetkých stránkach vlídneho prijatia. Mostecký dekán bol za ich príchod vďačný a obyvatelia boli rovnako vstřícní. Sestry si najprv prenajali domček v Jezerné ulici naproti kapucínskemu kláštoru. Domček mal vzadu aj malú záhradku a kostol bol cez ulicu, čo oboje sestrám aj deťom veľmi vyhovovalo.
Pořízení domu v Mostě a stěhování z Maršova se zúčastnila i matka Mária Terezia; sestra Maria-Theresia Demetz, ktorá ju pri tom sprevádzala, o tom podáva svedectvo: „Čoskoro ráno sme šli do kapucínskeho kostola, kde bolo niekoľko svätých omší. Odtiaľ ma milá matka poslala priamo na nádraží, aby som v Maršove vyzdvihla deti a sestry. Tam už stál veľký voz naložený rámami postelí, stolmi, lavicami a slamníkmi, medzi tým kuchynské potreby a riady, vrece zo spíže a podobne. Sestry ušili chlapcom ruksaky, aby si mohli odniesť svoje osobné veci... Každá sestra vzala jedno dieťa do náruče, ďalšie viedla za ruku a tak sa išlo pol hodiny kŕčujúci snehom na nádražie. Bolo to v januári roku 1900. Deti z toho mali veľkú zábavu... Predsa mnohí to boli ich prvá cesta vlakom po železnici, teda úžasný zážitok... Za hodinu sme boli v peknom meste Most a pestrý húf prechádzal rušnými ulicami. Tu sa otvárali dvere i okná, aby sa ľudia pozreli na tú zvláštnu karavánu, ktorá prechádzala okolo. 'To sú siroty', zaslechli sme, 'v Jezerné ulici sa otvára sirotčinec. Ach, tí ubohí malí chudáčkovia!'... Medzitým už prichádzali dobrí ľudia a prinášali dary 'pre ubohé malé sirotky', ako im hovorili... A tak to mostečtí robili stále, takže tam nebola žiadna núdza.“14
Po štvrtstoročí svojho pôsobenia v tomto meste (r. 1926) sestry získali rozsiahly pozemok v mosteckej štvrti Zahražany a postavili tam veľký dom so záhradou. Na tomto mieste pôsobili ďalších zhruba 20 rokov.15
Sestry zamýšľali zriadiť ešte jeden domov sv. Jozefa – v Chebe. Mal slúžiť aj ako provinciálny dom s noviciátom. V súpise domov z roku 1910 Cheb figuruje s poznámkou, že dom tu bude založený po uznaní rádu zo strany Rakúsko-Uhorska. Toto uznanie sestry ešte v roku 1910 získali, k založeniu domu však nakoniec nedošlo.
Po druhej svetovej vojne
Po vojne, keď do Československa prišli Rusi, pripojili sa sestry aj s deťmi k prúdu utečencov mieriacich do Nemecka. Krupku opustili už začiatkom júna 1945. Svedectvo o príchode ruských vojakov do Krupky a následnom úteku obyvateľov vylíčila jedna z tamojších sestier, Magdaléna, ktorá dodnes žije v materskom kláštore v holandskom Sittarde: cesta vojnou zničenými krajinami bola veľmi strastiplná i nebezpečná, utečenci boli ruskými vojakmi ohrození a okradávaní o to málo, čo si niesli so sebou, putovali o hlade a žízni v preplnených vagónoch, i dobytčích. Správa však prináša i svedectvo o pomoci od dobrých ľudí, ktoré utečenci cestou potkali. Nakoniec sestry s deťmi šťastne dorazili do domova sv. Jozefa v Berlíne v Topolovej ulici.16
Domov sv. Jozefa v Krupke bol vyvlastnený štátom, domov v Moste museli sestry predať, k čomu bolo z Ríma svolené roku 1948.17 Dom v Moste však ani potom nepřestal slúžiť deťom: nejakú dobu bola v jednom z dvoch krídiel dokonca umiestnená detská nemocnica, potom tu bol kojenecký ústav, teraz je tu domov pre deti do troch rokov veku.
Sestry, ktoré hneď po vojne neušli, boli po zákaze verejného pôsobenia reholí komunistickým režimom internované vo zbernom kláštore v Bielej Vode (na Jesenicku pri hraniciach s Poľskom), spolu s ďalšími asi 300 rehoľnicami z 12 rôznych rádov. Ešte v roku 1950 sa nemeckým sestrám s veľkými ťažkosťami podarilo odísť do zahraničia, avšak desať sestier v Bielej Vode zostalo, cez intervence z materského kláštora. V ich starobe sa o ne tam až do ich smrti s láskou starali sestry vincentky. Posledná karmelitka Božského Srdca Ježišovho zomrela v Bielej Vode v decembri 1989 vo veku 97 rokov.18
Současnosť
Teraz už v našich krajinách Karmelitky Božského Srdca Ježišovho nepôsobia. Najbližšie ich nájdeme u susedov v Rakúsku a Nemecku, najďalej na juhoamerickom kontinente. Prvý dom v berlínskej Topolovej ulici fungoval aj v časoch NDR, teraz slúži ako domov pre seniorov, materská škola a biskupské vzdelávacie stredisko. Ostatné domy v Berlíne museli byť kvôli nedostatku sestier uzavreté.
Spoločenstvo sa – tak ako na počiatku svojej existencie – snaží odpovedať na potreby doby: činnosť sestier sa posunula od starostlivosti o siroty k starostlivosti o seniorov, k pomoci vo farní pastoračných službách, starostlivosti o matky a cudzincov, vždy podľa hesla zakladateľky, matky Márie Terezie od sv. Jozefa: „Vo všetkých vidieť Boha, vo všetkých Boha milovať, Bohu vo všetkých slúžiť“.
Mária Terezia Tauscher bola 13. mája 2006 blahorečená. Pri tom bolo stanovené, aby sa jej pamiatka pri liturgii pripomínala 30. októbra – toho dňa v roku 1888 konvertovala ku katolíckej cirkvi.
