P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Štvrtý spôsob: sledovať priebeh omše s pomocou knihy
Po dvoch omšových pobožnostiach (podľa sv. Alfonza a podľa sv. Leonarda da Porto Maurizio), s ktorými sme sa už oboznámili, obsahuje Misionárska knižka vo vydaní z roku 1925 ešte tretí oddiel, nazvaný: III. Modlitby pri svätej omši podľa misála rímskeho. A k tomu poučenie:
„Je veriacim veľmi prospešné, ak poznajú a pri svätej omši zároveň s kňazom konajú modlitby, ktorých svätá cirkev sama užíva. Preto klademe sem modlitby, ako sa ich kňaz modlí pri svätej omši na sviatok najsvätejšej Trojice, vedľa s českým prekladom. Veriaci môžu ich užiť pri každej, zvlášť pri spievanej svätej omši. Väčšinou sú tieto modlitby vždy rovnaké, len niektoré časti sa menia podľa sviatku.“
V tomto máme pred sebou plody takzvaného liturgického hnutia. Keď sa totiž v 19. storočí prehlbilo štúdium dejín ranokresťanskej cirkev a aj spisov cirkevných otcov, oživilo sa aj poznanie, ako prežívali liturgiu kresťania v prvých kresťanských storočiach. A pápež Pius X. (1903–1914), ktorý usiloval o obnovu života cirkvi a prehlbenie zbožnosti, povzbudzoval veriacich: „Nemodlite sa pri svätej omši, ale svätú omšu!“ Tento pápež hneď na začiatku svojho pontifikátu vyhlásil, že liturgia je nenahraditeľným prameňom pravej zbožnosti. Veď ju vôbec vytvorila zbožnosť prechádzajúcich generácií!
Liturgické hnutie vzniklo okolo roku 1909 v Belgicku a rýchlo sa rozšírilo aj do ďalších krajín. Usilovalo o to, aby liturgické obrady aj samotné liturgické texty, osobitne pri omši, opäť boli blízke všetkým veriacim. Po stáročiach „hrubého skla“ medzi celebrantom a ostatnými v kostole sa opäť hľadal spôsob, ako – pri náležitej úcte k liturgickému dedičstvu – dosiahnuť to, aby všetci mohli vnímať pôvodný obsah obradov a aby sa s ním pri liturgickej modlitbe mohli sami ztotožniť. Aby čítanie pri bohoslužbe bolo zrozumiteľné a prinášalo naozaj stretnutie s Božím slovom. Aby hlbšie porozumenie liturgii viedlo k jej sláveniu so sviežou úctou a starostlivosťou. Aby všetko liturgické dianie pôsobilo priezračne a čo možno jednoducho.
„Nie je náhodou, že na počiatku liturgického hnutia v nemecky hovoriacich krajinách stála akási základná učebná pomôcka pre začiatočníkov knižka Romana Guardiniho „O posvätných znameniach“, v ktorej sa hovorí o tých najjednoduchších veciach (pri liturgii) a o spôsobe, ako s nimi správne zaobchádzať: o státí a chôdzi, o znamení kríža a o svätenej vode a o podobných nenápadných skutočnostiach. Na týchto najjednoduchších prvkoch môže skutočne pravá zbožnosť nově vzplanúť najľahšie.“1 A táto útlá knižka zostáva obľúbená dodnes.2
Prechod od predchádzajúcich omšových pobožností k sledovaniu omše pomocou misálku bol však pozvoľný. Dobré to vystihuje napríklad slovo K. Kubeša:
„Liturgické hnutie posledných rokov zdôrazňuje, že veriaci (ako spoluobětujúci) sa majú spojiť s modlitbami cirkvi a nekonať pri svätej omši modlitby iných. Súhlasíme a vítame preto vydanie českého misálu. Napriek tomu je pochopiteľné, že tí, ktorí idú medzi svätou omšou k stolu Páně, venujú čas alebo väčšinu času príprave na sväté prijímanie. Okrem toho je rozumné niekedy sledovať najdokonalejšiu obetu spôsobom rozjímavým, na spôsob omšovej pobožnosti...“3
(a on ďalej ponúka takú, o ktorej sme sa my zmienili najprv: pripomienku dejín spásy). Takže nový spôsob účasti na omši (užívanie misálku) sa tu víta, a zároveň sa stále ctí aj doterajšia prax – omšové pobožnosti.
Je zaujímavé, že predtým bola najvyššia cirkevná autorita dlho veľmi zdržanlivá , pokiaľ ide o súhlas s prekladom takzvaného omšového kánonu (modlitieb kňaza od obetovania do prijímania). Aj keď iné časti omše boli už od neskorého stredoveku do národných jazykov prekladané, táto najváženejšia časť omše bola pritom vynechávaná. Keď sa v roku 1660 prvýkrát objavil preklad omšového kánonu do francúzštiny, pápež prísne zakázal jeho šírenie. Podobný zákaz bol vydaný ešte v polovici 19. storočia. Namiesto kánonu obsahovali preto vtedy misálky nejakú modlitbu, vyjadrujúcu jeho obsah, ktorú sa veriaci mohli modliť v priebehu bohoslužby obety. Prekladať kánon bolo dovolené až od r. 1897, len sa požadovalo, aby preklady boli vždy schválené cirkevnou autoritou.
V češtine zostavil taký misálek v roku 1891 P. Prokop Baudyš. Mnoho viac sa však rozšíril až „Rímsky misál“, vydaný prvýkrát v roku 1925, ktorý preložil a doprovodil liturgickými poznámkami benediktín pražského kláštora v Emauzích P. Marian Schaller. V predslove k štvrtému vydaniu, ktoré písal o Vianociach roku 1947, sa spomína, že tretie vydanie bolo rýchlo rozobrané a že „vojna zabránila tlači naliehavo žiadaného nového vydania.“ Aby jeho misálek mohol dobre slúžiť ako ľuďom prostým, tak aj tým, ktorí ovládali latinčinu a chceli mať pred sebou aj latinské liturgické texty, spracoval P. Schaller misálek dvojjazyčne – vo dvoch stĺpcoch v ňom prehľadne stojí vedľa seba text latinský a pri ňom český preklad.
K používaniu misálku nabádal vo svojom katechizme František Tomášek aj deti:
„Hľaď čo najlepšie poznať jednotlivé časti svätej omše a tiež ich pozorne sleduj, keď si na svätej omši. Až dospeješ, kúp si príručnú omšovú knihu (misál) v jazyku českom, aby si mohol s kňazom sa modliť všetky modlitby. Čím budeš pozornejší, tým viac milostí načerpáš.“4
Avšak výraz „s kňazom sa modliť“ predsa len – podľa môjho pocitu – prezrádza stále ešte predstavu modlitby paralelnej, „dvojkolejnej“, len časovo zhodnej. Za náležité prežívanie omše bolo považované: sledovať konanie kňaza, vedieť, o čo práve ide, súbežne sa v duchu modliť to isté, čo on. P. Schaller vo zmienenej predslove pre to používa výraz: „dokonale spojenie s obetujúcim kňazom“.
Liturgickému hnutiu ale postupne nestačilo, že si ľud mohol potichu čítať liturgické modlitby z misálkov. Pokusy o zdolanie „hrubého skla“ išli ešte ďalej. Vo Francúzsku a Taliansku sa skúšalo pri omši uplatniť komentátora, ktorý v národnom jazyku v krátkom súhrne prednášal obsah modlitieb a textov, recitovaných celebrantom nahlas latinsky od oltára. V Nemecku sa kňaz modlil liturgické modlitby potichu a niekto iný sa ich pre ostatných zatiaľ paralelne nahlas predmodľoval v národnom jazyku. Obom spôsobom sa dostalo v roku 1958 oficiálneho rímskeho schválenia. Ale už krátko na to – 25. januára 1959 – pápež Ján XXIII. oznámil svoj zámer zvolať Druhý vatikánsky koncil. Ten so sebou priniesol aj veľkú premenu liturgie a postavil sa za aktívnu účasť všetkých na svätej omši.
„Preto cirkev venuje osobitnú starostlivosť tomu, aby veriaci neboli prítomní tomuto tajomstvu viery ako stranou stojaci a nemí diváci, ale aby mu pomocou obradov a modlitieb dobre rozumeli. Majú mať vedomú, zbožnú a aktívnu účasť na posvätnom úkone, aby sa poučili Božím slovom a posilnili hostinou tela Páně a aby vzdávali vďaky Bohu. Majú prinášať neposkvrnený obetný dar nielen rukami kňaza, ale i spolu s ním, a tým sa majú učiť obetovať sami seba. Prostriedkom Krista majú deň za dňom dorastať k dokonalejšej jednote s Bohom i medzi sebou, aby nakoniec Boh bol všetko vo všetkom.“
(Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, čl. 48.)
Otcovia koncilu preto odsúhlasili aj väčšiu mieru užitia národného jazyka v liturgii (čl. 54). Vývoj však v smere, ktorý vytyčili, nakoniec šiel ešte ďalej. Po prvom vydaní na skúšku v roku 1967 a po zapracovaní následných pripomienok bol v roku 1969 vydaný nový Rímsky misál, ktorý dovolil celebrantovi modliť sa v národnom jazyku nahlas dokonca aj prefáciu a omšový kánon. A navyše priniesol ako alternatívu tri ďalšie eucharistické modlitby. Celá svätá omša teda môže byť ľahko zrozumiteľná všetkým a môže byť naozaj spoločnou modlitbou všetkých zúčastnených – celebranta i ľudu.
Máme niekdajšie omšové pobožnosti nejaké poučné pre nás dnes?
Po Druhom vatikánskom koncile teda ono „hrubé sklo“ je preč. Ako sme povedali: tí mladší z nás ani nevedia, že nejaké bývalo. Prečo si teda pripomínať celý ten vývoj a ony staré omšové pobožnosti, ktoré boli platné v tom čase?
Lenže môžeme s kľudným svedomím povedať, že – navyše už päťdesiat rokov po koncile – my pri omši nikdy nie sme prítomní „ako stranou stojaci a nemí diváci“? I my bohužiaľ stále mnohdy sme za „hrubým sklom“, oddelení od slov Písma, od prmluvy a od diania na oltári – svojou nesústredenosťou, zaplnenosťou inými myšlienkami... A tak som chcel svoj článok pôvodne nazvať provokatívnejšie: „Ako sa sústrediť na omšu podľa sv. Leonarda.“ Pretože naša roztržitosť nás veľmi trápi a stáli by sme o návod, ako ju prekonať.
Omšová pobožnosť podľa sv. Leonarda nám ponúka recept nie zázračný, ale pozoruhodný svojou jednoduchosťou: pripomínať si vnútri základné postoje svojej modlitby, ktoré omšou vyjadrujeme. Vracovať sa k nim. Ostatne u iných – omnoho spontánnejších – činností, než je svätá omša, si múdry človek hlídá svoje základné vnútorné rozpoloženie, s ktorým do nich ide a s akým ich chce prežiť. Ako vhodný príklad mi pripadá dovolenka. Tešíme sa, plánujeme ju, chystáme sa na ňu. Lenže keď už je tu, mnohokrát nevychádza podľa našich očakávaní. Niečo nás prekvapí, je treba zmeniť plán atď. A to sa zvonka premieta do nás. Kazí nám to náladu, podnecuje k hnevu. Ale múdry človek sa snaží s tým pracovať a hovorí si: „Nenechám si predsa dovolenku týmto pokaziť! Chcel som si dopriať pokoj, a ten si teraz aspoň v sebe budem hájiť. A nech sa vonku veci vyvíjajú ako chcú: som na dovolenke a takto to všetko budem brať!“
Ale nejde len o chvíle boja s roztržitosťou. Takisto pri omšiach v cudzine a slúžených v reči, ktorej nerozumiem, sa mi veľmi osvedčilo vrátiť sa k myšlienkam omšovej pobožnosti podľa sv. Leonarda.
Ale aj počas liturgie ich môžeme použiť kedykoľvek v chvíľach ticha alebo vtedy, keď „sa po mne nič nechce“, t.j. nemusím ani odpovedať, ani počúvať, ani nič iné robiť. Misionárska knižka sucho konštatuje: „Voľných chvíľok použije každý podľa svojej zbožnosti“ (str. 62). Lenže keď „mi to práve moc nemyslí“, keď mi nenapadajú myšlienky k vnútornému rozhovoru s Pánom, môžem sa chytiť návodu sv. Leonarda a vracať sa k samotnému základu: ďakujem, kajám sa, chválím, prosím...
Niektorí z vás by ste mi možno radi nad týmito riadkami už dávno priateľsky namietli: „K čomu toľko premýšľania?“ Vaša účasť na svätej omši je trebárs viac „pocitová“. I C. S. Lewis v kapitole Radosť z Hospodina nás vo svojej knihe Úvahy nad žalmami (ktorú sme pred niekoľkými rokmi použili ako vodítko pri duchovných cvičeniach) učil: Orientálci (a s nimi starozákonní žalmisti) najprv nerozlišovali vonkajší kult a vnútornú zbožnosť. Oboje pre nich pôvodne predstavovalo jeden nedeliteľný celok. Účasť na bohoslužbe v jeruzalemskom chráme i s jej hlukom, pachom pečených obetí atď. pre nich znamenalo „patriť na Hospodinovu vlídnosť“ (Ž 27,4 – ekumenický preklad). Ale čoskoro i im sa kult a vnútorná zbožnosť od seba oddelily. A Hospodin ich karal, že len obete hmotné mu od nich nestačia. Tým viac pre nás, Európanov dneška, nie je k onej prostoduchej jednolitosti ľahkého návratu... Konkrétne pri omši: my proste nevystačíme s tým, že poznáme príslušné odpovede na to, čo kňaz hovorí, že vieme, kedy pri nej vstávať a kedy sedieť a čo ešte iné robiť. K dobrému prežitiu svätej omše bude pre nás vždy patriť aj starostlivosť o náš správny „vnútroný postoj“ pri nej. Vnímať ho a pracovať na ňom.
Bolo by dobré si to pripomenúť pred každou omšou. Chvíľu sa ztišiť a pripraviť sa na ňu. Niekto sa umí prinútiť a navykne si chodiť do kostola trochu skôr a dopriať si k tomu pár minút priamo v lavici. Iný si nájde nejaký čas už doma, prečíta si biblické texty k omši (osobitne k nedeľnej omši). Ale ak tieto možnosti nemáme alebo si ich nevieme vytvoriť, vynaliezavá láska bude hľadať, ako takú prípravnú chvíľu uloviť aj za menej priaznivých podmienok a využiť trebárs len ten nepříliš sústredený čas, kedy už „klušeme“ do kostola na omšu. Keď sa o takú vnútornú prípravu snažíme opakovane, predsa sa k nej do nejakej miery môžeme vycvičiť.
Nemáme-li ustrnúť, je treba se vzdelávať
Keď veľký odborník na liturgiu a jej históriu, jezuita Josef Andreas Jungmann, tesne pred Druhým vatikánskym koncilom uvažoval o tom, že koncil nepochybne nadviaže na liturgické hnutie a podobu liturgie ovplyvní, poukazoval na to, že nestačí meniť obrady, ale že vždy bude dôležité aj vzdelávanie veriacich ohľadom liturgie. Katechéza o liturgii. Ináč by sme aj po odstránení „hrubého skla“ zostali u iba vonkajších spoločných gest, spoločného recitovania, spoločného spevu.
Domyslime si už sami: všetkým by sa malo dostať nejakej katechézy základnej, ktorú deťom prináša výučba náboženstva, dospelým náukové programy vo farnostiach alebo súkromná četba kníh s touto tematikou. Ináč bohoslužbe proste nebudeme rozumieť. A to je voda na mlyn zmiene našej roztržitosti. Ako nás má zaujmuť niečo, čomu nerozumieme?
Ale okrem toho by tomu, aby nám liturgia ľahko bola modlitbou naozaj našou, veľmi prospech aj nejaká katechéza obnovovaná, prehlbujúca a prepájajúca to, čo už vieme. Alebo aspoň aby sme o liturgii priebežne premýšľali. Len takto máme šancu naplniť sami na sebe prianie koncilu, aby sme veľkému tajomstvu eucharistie „pomocou obradov a modlitieb dobre rozumeli.“ To by našu účasť na bohoslužbe citeľne osviežilo!
Katechizmus katolíckej cirkvi, vydaný v roku 1997,5 asi ľahko vezmete do ruky sami. Čo ten píše k tomu, o čom sme uvažovali? Odstaveček venovaný priamo nášmu tématu – vnútornému prežívaniu svätej omše – som v ňom neobjavil. Vy trebárs budete umieť hľadať lepšie. Myslím, že to, o čom sme uvažovali, je v tomto katechizme tiež rozlične zmienené alebo naznačené, len zložitejšou rečou. Článok 1071, citujúci slová koncilu (SC 7), ktoré požadujú aktívnu, vedomú a zbožnú účasť veriacich na liturgii, je nadpisaný „Liturgia ako prameň života“. Má na zreteli skôr to, čo robíme po slávení liturgie, nie počas nej.
Keď mi P. Jindřich Charouz k práci na tomto článku odporúčal nejaké staršie knihy, napísal mi o nich: „Nájde sa tam dosť inšpiratívneho materiálu, aj keď nie všetko je dnes akceptovateľné. Ale vtedy z toho ľudia žili – a plodne.“ Áno, nie všetko z minulosti sa pre nás hodí. Napriek tomu omšové pobožnosti, ktoré sa ľudia predtým modlili, sú zaujímavé a podnecujú nás k správnemu prežívaniu svätej omše aj dnes. Bohu vďaka za to. Citovaná prostá pobídka kardinála Tomáška aj nám sľubuje oprávnene: „Čím budeš pozornejší, tým viac milostí načerpáš.“
