Existujú skutočnosti, o ktorých by sa asi nemalo príliš hovoriť, ale skôr ich uskutočňovať. A to je modlitba a vnútorný život. Toto téma je teda na akýsi monológ veľmi nevďačné. Zvlášť keď väčšina študentov má ten pocit, že to, o čom už počuli, poznajú, ale tiež to uskutočňujú. Je to celkom katastrofálna deformácia nás, európskych ľudí. Preto je dosť nebezpečné uvádzať príliš konkrétne fakty. Vždy je dôležité prezradiť iba prvý krok a kým ho človek neurobí, neprozradiť mu viac. Nebezpečné na tom je, že niekto už má napríklad tých krokov desať, zatiaľ čo ja iba päť, ale tým skôr ma pochopíte v mých ťažkostiach.
Keď hovoríme o duchovnom živote, často myslíme na skutočnosti, ktoré sú prostriedkami duchovného života. Keď hovoríme o duchovnom živote, hovoríme si: To je modlitba, sebezápor, pôst, liturgia, spoveď, čítanie Písma. Ale duchovný život nie je nič z tohto. Toto sú iba prostriedky duchovného života. Duchovný život, správne by sme mali hovoriť iba život. Ak je totiž život neduchovný, tak vlastne nie je. Mali by sme sa učiť uvažovať Božím spôsobom. Žije len ten, kto žije v Bohu, a v kom žije Boh. A žije-li člověk ve spojení s Bohem, pak žije duchovní život. Môžeme to nazývať priateľstvom s Bohom, milosťou alebo vzťahom lásky. Ak človek takto nežije, tak nežije vôbec. Aj keď preukazuje určité symptómy života. Taký človek chodí, myslí, jedná, obeduje, odpočíva, pracuje, ale on je v smrti. Je to veľmi nebezpečný blud. Preto sme tiež začali životu ako takému hovoriť duchovný život, aby sme to nejako odlíšili. O duchovnom živote teda hovoríme tam, kde človek žije v spojuje s Bohom, v priateľstve s Bohom, alebo o to aspoň usiluje. Prvá ťažkosť nastáva v tom, že sa človek rodí ako bytostne duchovne mŕtvy, hluchý, slepý, uzavretý všetkým duchovným vplyvom. Tomuto nechválnemu dedičstvu hovoríme dedičný hriech, ktorý poznačuje celé ľudstvo a celé stvorenie. A kým Boh je, ľudia ho nevnímajú. Kým hovorí, a niektorí duchovní autori dokonca hovoria, že kričí, ľudia ho nepočujú. Kým sa Boh zjavuje, ľudia ho nevidia. Chýba základná skutočnosť, to je kontakt, vnímanie človeka a Boha.
Duchovný život začína obrovskou aktivitou z božej strany, ktorou Boh prelamuje našu smrť, našu hluchotu, našu nemotu. To, do čoho sme uzavretí a čím vzdorujeme voči Bohu. Keď prorok hovoril o tejto skutočnosti smrti, odpadnutí, hluchote izraelského národa, vyjadril to krásne v 11. kapitole proroka Ozeáša. „Keď bol Izrael mládencom, zamiloval som si ho. Zavolal som svojho syna z Egypta. Proroci ich volali, oni sa však od nich odvracali a obetovali Bálom. Pálili kadidlo tesaným modlám. Hoci som sám naučil Efraima chodiť, ten na svoje rámene bral modly. Nepoznali, že som ich uzdravoval. Provázky ľudskými som ich tiahli, provazmi milovania. Bol som ako tí, ktorí im nadľahčujú jho. Keď som sa k nemu nakláňal a krmil ho. Nevráti sa do Egyptskej zeme, ale jeho kráľom bude Ašúr, lebo odmietli vrátiť sa ku mne.“ Je to bolestný prorokov nárek nad situáciou Izraela, ktorý nevnímal Boha. Ten Boh ho vypiplal z ničoho a on sa obrátil k vymysleným bohom. Boh si ho zamiloval a dokonca, ako hovorí prorok Ozeáš: „Provázky ľudskými, provázky milovania som ho tiahli.“ Ako inak má Boh ísť k človeku než ľudským spôsobom, pretože človek Boha nevníma. A tak ho priťahuje, vábi, preniká do jeho života, sýti ho, stará sa o ňho, a čaká. Pretože rešpektuje ľudskú slobodu, tak čaká na to, až si človek uvidí, uslyší, zareaguje a začne vnímať a následne odpovie. Tým začína duchovný život.
Celý duchovný život sa skladá z tejto súčinnosti: Božej aktivity a ľudskej odpovede. Na začiatku je teda Boh, ktorý takto vstupuje do nášho života a my sa najprv učíme Boha vnímať. Této citlivosti pre Božie veci sa musí učiť každý človek. A každý sa jej učí iným spôsobom. Učí sa jej tým, že vníma lásku druhého človeka, a aniž si to uvedomuje, vníma tým Boha. Pretože za každou láskou stojí Boh. Ať už materskou láskou, priateľskou, snúbeneckou, teda všade, kde človek vníma lásku, sa k nemu skrze tú lásku dobýva Boh. Skrze vzťah k prírode, že človek dokáže vidieť, obdivovať, to sú všetko ľudské provázky, ktorými Boh tiahne človeka. Provázky milovania. Sú to tiež udalosti, ktoré každého z nás v živote potkávajú, rôzne stretnutia, ale sú to tiež chvíle, keď sme sami keď počúvame sami seba alebo chvíle, keď sa cítime opustení, zdeptaní chorobou. To sú chvíle nesmierne dôležité pre duchovný život. Boh je stála prítomnosť vedľa človeka, pre človeka. Keď Boh zjavuje svoje meno Mojžišovi, povedal mu: „Ja som ten, ktorý som tu pre teba, pre vás.“ To je Boh, ktorý je tu nielen s námi, ale je tu vo vzťahu k nám a konkrétne pre nás. Preto Je tak dôležité, aby sa z človeka, ktorý sa rodí ako bytostne nevzťahový, stal človek vzťahový. A preto každý ľudský vzťah napomáha duchovnému životu. Kedykoľvek sa človek nejakým spôsobom rozvíja vo vzťahu k druhým ľuďom. A či si to človek uvedomuje alebo nie, od prvého okamihu, keď sa mamička sklání nad jeho postieľkou, a kedy on reaguje a postupne sa učí odpovedať na tieto prejavy lásky, a učí sa brať ohľady na ty, ktoré má okolo seba, svojich súrodencov, spolužiakov a začne vnímať niekoho iného, a dokonca vstúpi do vzťahu s niekým, tým všetkým sa pripravuje na duchovný život. Pretože duchovný život neexistuje bez vzťahu. Je to skutočnosť, ktorá existuje iba v rozmere osobnom. Rovnako ako všetky prostriedky duchovného života. Nemôžeme pochopiť modlitbu, ak nepochopíme, že základom je práve toto vnímanie Boha. Môže sa nám totiž stať, že naša modlitba je pohanským kultom. Iba niečo „brumlám“ bez ohľadu na Boha. Alebo že chcem niečo dosiahnuť, niekoho zlomiť a tým sa dostávam úplne inam, než mám byť. Vytváram si svojich bohov s kresťanským náterom. Ale náš Boh je ten, ktorého najprv musím vnímať ako bytost a potom s ním vstúpim vo vzťah. I keď ten vzťah Je na začiatku veľmi skrytý, málo osobný, stále sa prehlbuje, až k vnútornému vzťahu lásky, a nakoniec oddanosti človeka voči Bohu. Duchovný život nás vedie k tomu, aby sme sa nechali Bohom obdarovať. Boh nás zahrňuje a človeku stále znova dochádza, že všetko je dar a všetko je milosť. Až toto človeku dôjde bytostne a zistí, že Boh nielen že mu dal všetko, ale že mu dal samého seba, v jeho srdci vyroste túžba dať Bohu všetko, a nakoniec i seba.
Duchovný život má teda iba osobnú povahu. Je to záležitosť vzťahu lásky, oddanosti, vernosti. Je to citlivosť na Božie vedenie. Je to citlivosť na Boha, ktorý je s námi, ktorý je v nás.
Preto k duchovnému životu toľko napomáha akákoľvek forma chudoby. Chudobou nemyslíme biedu. Tou chudobou môže byť naše stáro, naša ohraničenosť, i chudoba ekonomická, chudoba krásy, chudoba chorých, postihnutých ľudí. Teda nedostatok, ktorý nás nejakým spôsobom ohraničuje, a ktorý nás vedie k tomu, aby sme naslúchali. Chudoba, ktorá nás činí pokornými a vnímavými voči Bohu. Preto sa môže ľahko stať, že človek postihnutý, ktorý sa vo svojej chudobe zavčas zorientuje, je Bohu za chvíľu oveľa bližšie než všetci oficiálni služobníci cirkvi. Nebezpečie vonkajšej aktivity, ktorú považujeme za duchovný život, je totiž príliš veľké. A človek ohraničený svojou chudobou má v sobě vnútorný postoj, ktorý volá po Bohu. Preto nás tieto chvíle k Bohu tak vedú. Skrze prázdnotu, ktorá je v nás sa dostávame k Bohu. Je to veľká dispozícia. Preto je treba si vážiť týchto životných situácií a daností a zamilovať si chudobu. Človek, ktorý si zamiloval chudobu sa nebojí stáro, padania vlasov, zubov, šedivenia, ubúdania síl, pretože vie, že v týchto chvíľach ďaleko viac potrebuje Boha. A učí sa tak žiť v závislosti na Bohu. Veľké nebezpečenstvo mládí je, že človek Boha potrebuje, ale pritom žije, ako by ho nepotreboval, pretože si stačí sám. Sv. Terezie Veľká hovorí, že sám Boh stačí. A nejaký študent alebo študentka by mohli povedať: „Boh niekedy stačí.“ Väčšinou si totiž stačíme sami. Iba keď prídu rôzne náročnejšie situácie, napr. skúškové obdobie a pod.
Boh teda vstupuje do nášho života. A práve v týchto chvíľach chudoby sme citlivejší, vnímavejší, potrebnejší. A preto sme Bohu bližšie. Ďaleko lepšie potom rozumieme znamení, ktorá dáva Boh. On nás stvoril s obrovským darom slobody. Je zvláštne, že hranicu, ktorú sám sebe stanovil, nikdy neprekročil. Svým spôsobom sa stáva bezmocným voči nám, keď rešpektuje našu slobodu. A preto dáva iba znamenia. Týmto znamením je potrebné sa naučiť rozumieť a vnímať ich. Ľudia by chceli jasno, a tak si vytvorili modly. Boh dáva znamenia lásky a nádeje. Tým znamením lásky budete rozumieť najlepšie, pretože ste mladí ľudia.
Keď je nejaká mladá študentka zamilovaná do mladého študenta, chce mu to dať najevo. Čo urobí? „Hele, Franto, ty si si ešte nevšimol, aká som hezká?“ Ak by to povedala, Franta by určite povedal: „Všimol, ale určite pre iného.“ To dievča ale určitým spôsobom dáva znamenie lásky. Väčšinou sú to skôr dievčatá, ktoré rešpektujú slobodu. Chalani, to sú násilníci. A zle si vykladajú výrok evanjelia, že násilníci uchvacujú Božie kráľovstvo. Takže tú slobodu moc nerespektujú. V tomto sa dievčatá podobajú Bohu ďaleko viac než my. Nejakým spôsobom teda človek dáva najevo svoju lásku a čaká slobodnú odpoveď. Preto nenásilie, to sú tie provázky lásky, ktorými Hospodin tiahne Izrael. A Boh takto tiahne každého človeka. A človek to buď vníma alebo nie. A Boh čaká, tá najväčšia sranda potom je, že vo chvíli, keď to človeku dôjde, povie: „Ja som našiel Boha.“ Boh teda dáva znamenie lásky a čaká a tým znamením môže byť čokoľvek. Tým je západ slnka, lietajúci vták, radosť v mojom srdci, pohľad dieťaťa, umierajúci starý človek. To všetko pre mňa môžu byť slová lásky.
Potom dáva Boh znamenie nádeje. To už je pre tých, ktorí idú. Znamenia, ktorými nás vedie. A tak ako si znamenia lásky väčšinou nechávame pre seba, je dôležité, aby sme o znameniach nádeje hovorili. Aby sme sa delili, ako nás vedie Boh. Pretože Boh vedie každého jednotlivca a pritom spoločne. Všetci sme pod priamym vedením Božím. Každému z nás Boh do života zasahuje, a pritom nás všetkých spája v jednotný prúd. Preto je pre nás tak veľkým povzbudením, keď vidíme, ako Boh vedie tohoto brata, túto sestru, túto komunitu, ako tu Boh žehná, pretože to je tiež pre mňa znamenie nádeje. To je znamenie, že za týmto krokom je ďalší krok, že tá cesta nejde do prázdna, že má svoj cieľ, že sa uskutočňuje. Každý z nás môže mať totiž niekedy pocit, že tým ďalším krokom už je v zdi. Preto sú tak dôležité znamenia nádeje, aby sme sa nezriekli Boha, ktorý je skrytý. Aby sme si nevyvolávali znamenia, ktoré nie sú Božie. Je potrebné ísť trpezlivo cestou viery. Takto nejako jedná Boh s človekom skôr, než sa človek prelomí do vzťahu s Bohom. A potom si začne uvedomovať stále viac svoju závislosť. Život ako taký je možné žiť iba v závislosti na Bohu. A človek sa tejto závislosti vedome učí. To, čo vyjadril Ježiš týmito slovami: „Beze mne nemôžete robiť nič.“ Človek to pozná teoreticky, mockrát na to počul kázať, niekedy to dokonca i zažil, než sa to dostane do hlbiny ľudskej bytosti, než človek vie, že iba z darov Božích dýcha, má čo jesť, žije, môže sa pohybovať, že sa zobudil a večer mohol ísť spať, až potom začne žiť úplne zav hangovaných na Bohu. To je vlastný duchovný život, žiť v spojení s Bohom tak, ako sme toho schopní. To neznamená, že Boh nám berie našu slobodu. Závislosť na Bohu človeka oslobodzuje, rozvíja jeho osobnosť, pretože inak by Boh poprel sám seba. Až závislosť na Bohu činí človeka človekom. Až v Bohu nachádza človek svoju vlastnú tvár, svoju vlastnú identitu. Ak ste niekedy stretli človeka žijúceho roky, desiatky rokov s Bohom, videli ste, ako jeho oči žiaria. Ako je jeho tvár duchovná. Môže byť vrásčitá, neestetická, ale je v nej žiara, pretože sa v nej zrkadlí Boh. K tomuto dochádza, keď človek nachádza v Bohu sám seba, svoju vlastnú identitu. Mimo Boha nemôže byť človek nikdy sám sebou. I keby bol sebeschopnejší, nikdy nie je tým, k čomu je Bohom povolaný. Nespojenie s Bohom z neho totiž urobilo kreatúru stvorenia. Ide vlastne o zvrhlosť vývoja, rakovinový nádor. Preto je tak dôležité a podstatou duchovného života je po úvodnom vnímaní Boha stále viac sa Bohu približovať a žiť v spojení s ním.
Prvá časť prepisu magnetofónového záznamu prednášky P. Cyrila Vojtěcha Kodeta
pre študentov na púti akademickej mládeže na Velehrade.
30. 5. 1992
pokračovanie
